Stretol sa s krásnou krajinou.
Za posledný mesiac vystavilo sa, predbežne v povetrí, mnoho družstiev, pôšt, četníckych staníc, dodalo mnoho striekačiek a hospodárskych strojov, zakúpilo tisíce hektárov hôr, vykonalo mnoho pôžičiek s nízkym úrokom, odpustila sa polovička dlžôb a všetky zaostalé dane, prestali exekúcie, prišla samospráva a ona opravila na štátne útraty všetky katolícke veže a kostoly, v povetrí lietali v záujme služby prekladaní nespoľahliví notári, úradníci, náčelníci, prednostovia, a všetci sa nadšene usmievali, boli ochotní, zdvorilí, klaňali sa stránkam, podávali im ruky, usádzali a pozorne vypočuli i toho najnepatrnejšieho človiečika. Úrady sa stali rýchle a lacné, nebolo treba tridsať dokumentov o narodení, pokrstení, občianstve, národnosti, doterajšej činnosti, počte detí, mravnej a politickej bezúhonnosti, vysokoškolskom vzdelaní, aby občan mohol zametať v niektorej štátnej kancelárii. Okresné sídla sa menili, ale sa aj dostali na každý laz. Pri každej dedine sa hnali železnice, betónové cesty. Zregulovali Dunaj, Váh, Nitru, Hron, Turiec, Žitavu, Ipeľ a všetky potôčky a riečky až hen po Torysu a Bodvu. Zakúrili do všetkých fabrických pecí, a čo je zrejmé, vystavila sa i lanová dráha na Lomnický štít s hvezdárňou. Angličania sa len tak hrnuli na najvyšší bod v republike, aby sa mohli ďalekohľadom pokochať v krásnom kraji, kde boli všetci ľudia sýti, nezávideli si a pracovali málo, ale dobre.
Našich dedinčanov väčšmi zaujímalo, keď sa rozniesla zvesť, že Sielničania naozaj dostali sľúbené štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Došli zvesti aj z iných dedín, že v nich naozaj chodili štyria čižmári a brali mieru voličom na čižmy. Inde vraj zoštvornásobili počet stravovacích lístkov. V Turskom i takých zapísali za nezamestnaných, ktorí mali štyri jutrá poľa, ak ich obrábali hoci len štyri ruky. V Markovanoch zdvihli cenu potravinových lístkov z desať korún na dvadsať, lebo kupec v meste dával za ne i za štyridsať korún tovaru.
V Svätom Ondreji dávali závdavok po štyroch korunách za hlas, štyri mali dostať v deň volieb a štyri po odhlasovaní a spočítaní hlasov. V Záriečí dostal každý volič štyri paklíky tabaku.
Nielen Sielničania, Kočkovania, Obsolovčania, ale skoro celý kraj najradšej nastavoval uši na reči štvorkárov. Oni najobratnejšie viedli podľa známych smerníc, ktorých základným článkom bolo: zásobovať, prikrmovať, ústa zapchávať, pridájať. To všetko bolo také materinské, že voliči ako vďačné deti najradšej si poležali v lone starostlivej matky nro 4.
Landík to zistil v Sielnici, kde tiež vyňuchával náladu dedinčanov. Vypočul v krčme za novinami tichý rozhovor dvoch sedliakov, sitára Riečicu a spurného, prieberčivého Zámočníka.
— Vidíš, ty chmuľo, — krstil Riečica Zámočníka, — akých „osem, deväť“? Skoro si nám to vtedy pokazil s tvojím „mám si v čom preberať“. Teraz si dostal krúpy zadarmo.
— Čo len to, — málil Zámočník, — v Kočkovciach vysekali a každý dostal pol kila slaniny.
— Nemáš si čím krúpy omastiť?
— V Obsolovciach mali rybky na večeru.
— A ty by si chcel morské raky ako minister?
— Krúpy! — vypustil opovržlivo gambu, — predtým dávali guláš a pivo, cigarami núkali, a teraz krúpy. To je nie po pansky. Už sa mi nosom tisnú.
— Za tvoj sprostý sedliacky hlas sú i krúpy dobré, — napálil sa Riečica, — predsa je to len strana najlepšia.
— A ktoráže je to? — robil sa Zámočník.
— Koľko vriec si dostal?
— Štyri malé.
— A nevieš, po koľko bolo v nich?
— Po štyri kilá.
— No, no… Ty baraní roh…
— Aáá, — brieždilo sa Zámočníkovi, — „Štydyri, štydyri?“ Ten pán s bradou ako pálená tehla?
— Tototo.
— Nnno, — zamliazgal ústami, ako čo by bol sardinku prežrel, — ešte ujde, len keby poslal aspoň škvarák na tie krúpy.
Landík zložil noviny, vytiahol notes, ako to aj „drahý ujček“ robieval, a zapísal si:
„Do Sielnice poslať škvarky.“
16. Politická zmenka
Rozvalidovi sa nechcelo vstávať z postele. Rana na čele a na tyle sa už zahojila, náplaste sa odlepúvali, bolo ich možno už i strhnúť, ale načo vstávať? Nemá čo robiť. Banka ho vyhodila. Kam ísť, keď nie do banky? Od tridsiatich rokov tak navykol ráno pred deviatou ticho privrieť dvere a ísť bystrým, trhaným krokom do jednoposchodového domu s veľkou tabuľkou, s pozlátenými vypuklými písmenami: Banka Kriváň, úč. spoločnosť.
Postavili mu kríž na tento obvyklý chodníček. Zakázaná cesta. Keď tým chodníčkom nemôže, radšej vôbec nejde. Stratil postať — stratil záujem o život. Nič ho neteší, je mŕtvy. Mŕtvy nech leží.
Keď ho doktor zduril, že niet príčiny ležať, a kto chce žiť, nech sa postaví aspoň na podošvy, len-len že nevybuchoclass="underline" „Nechcem žiť.“ Nevypustil zúfalé slovo, lebo tam stála i jeho žena so slabým srdcom, a vedel, ako by ju rozčúlil takýto výrok. Vstal, ale nešiel z domu. Nebude sa ukazovať, aby ľudia nepozerali na neho s ľútosťou alebo škodoradostne. Nemohol by každému vysvetľovať, čo sa s ním stalo a ako sa to stalo. Chodil po veľkých izbách bez pokrovcov, ktoré stáli zvinuté na hŕbe v pitvore, s nerozostaveným náradím, čakajúcim v neporiadku po kútoch na odvlečenie, ako to exekútor na rozkaz banky nariadil, aby tlačil a prinútil direktora i jeho ženu usporiadať si túto trápnu dlžobu. Byt bol ako zoblečený mŕtvy človek so všetkými svojimi škvrnami, vyrážkami, vredmi a nedostatkami po holom tele. Tak sa ho žiadalo niečím prikryť.
Nervózne hmatal náplaste na čele a na vyholenom tyle, ako čo by bolo hlavnou vecou, či dobre držia, a ťahal sa pritom z miesta na miesto ako hrbatá tôňa, neumytý, neučesaný, v papučiach, v župane s nezaviazanou šnúrou, ktorá sa vliekla za ním ako povraz obesenca, ktorý spadol zo šibenice.
Zavše zastal naprostred izby alebo obďaleč obloka a díval sa von. Maril sa mu cintorín. Telegrafické stĺpy boli ako kríže, úbohé holé stromy ako žobráci, obloky a špinavé steny domov ako hrobky, sčerneté kôpky zmeteného snehu popri dláždených chodníkoch a vysoké strechy domov ako rad hrobov. Šli furmani s dlhými brvnami po vyleštených koľajach ako zakutaní funebristi pri dlhom mŕtvom. Z nozdier koníkov valila sa para ako z pohrebného kadidla. Všade smrť. Tučné holuby poletovali v slnečnom povetrí, vrabce ďobali v truse, chlapi kričali: „Hou, hou!“ Vozy škripeli. Usmiaty malomešťan v krátkom zimnom kabáte prebehol cez hradskú… Tu by bol ešte život… Rozvalid ho nevidel. Pozrel do seba, a tam bola jeho minulosť, ktorú sto ráz premyslel, a vše mu kľuvala v srdci ako dravý vták. Bolelo ho to. Bôľ tisol sa mu do hrdla, do nosa, do očí a on držal toho dravca pri rane, aby v nej zobal a trhal ju, nech bolí.
Sadol si do fotela k peci. Zas len premýšľal, ako sa to všetko stalo.
Chybným krôčikom.
V prostom meštianskom živote si človek môže jedným chybným krôčikom niekedy i nohu zlomiť, ale v banke bankový direktor si takým krôčikom môže celý svoj život dolámať.
V istý deň mu predložili dve zročné zmenky. Jedna bola komisárova Landíkova na päťsto korún a druhá, takzvaná „politická“, na pol milióna korún, na ktorej boli podpísaní samí veľkí ľudia v spoločenskom, obchodnom a najmä politickom živote, od ktorých, v prípade potreby, môže ústav, azda i jeho vedúci, všeličo dosiahnuť. Tí majú styky so smerodajnými kruhmi. Neoplatilo by sa banke, keby ich nahnevala protestom zmenky. Kdežto o Landíkovi sa to nedá povedať. Ten „zvádzal“ jeho kuchárku.