Keď som počúval vysielanie, nevedel som, či sa mám čudovať, zlostiť, alebo váľať od smiechu. Nemôžem povedať, čoho je v týchto reláciách viacej: hlúposti či klamstva, alebo vierolomnosti, výsmechu pracujúcich, a či pokrytectva…!?
Ešte pár dní dovolili mi oranžovomodrí študovať v Informatóriu, pričom ma obklopili celou hradbou akýchsi zaznamenávacích prístrojov. Kútikom oka vidím, ako na obrazovkách prístrojov bežia krivky a vzpínajú sa štíty. Je to zvláštny pocit vidieť, že tieto krivky sú odrazom myšlienkových pochodov, prebiehajúcich v mojom mozgu.
…Až teraz som pochopil nevkusné farby griádskych odevov. Vec sa má tak, že na očnej sietnici Griáďanov sú tri druhy buniek, citlivých na farbu; sú citlivé na farbu fialovú, oranžovú a modrú.
Je to to isté trojfarebné videnie ako u pozemšťanov, ale kvalitatívne trochu inakšie. Všetku pestrosť farieb viditeľného sveta vnímajú pozemšťania cez optické zloženie troch farebných lúčov na očnej sietnici: červeného, zeleného a modrého. U Griáďanov má ten istý viditeľný svet iné farby. Tam, kde sme my videli belasú farbu, oni vnímajú tmavomodrú. Fialový oceán bol v našich očiach vlastne modrofialový; ale Griáďan, ktorý letel nad ním, sa kochal v chmúrnom odlesku fialovočervených vín. Farebná škála, ktorá bola pre Griáďanov zrak dokonale harmonická, sa nám zdala zvláštnou a nevkusnou.
…Mikrofilmy a bunky ma zoznámili s vysokou úrovňou priemyselnej výroby na Griáde. Na nekonečných červenooranžových rovinách juhovýchodnej časti Ústredného svetadielu sa rozprestierali ozrutné kombináty, ktoré vyrábali syntetické potravinárske výrobky zo… vzduchu. A aké to boli výrobky! Nevdojak mi prišlo na um chutné hnedé želé, ktorým nás pohostili.
Každý z týchto kombinátov tvorí celé mesto budov z umelých hmôt najrozmanitejších tvarov. Sú to čistiace stĺpy, pripomínajúce legendárnu babylonskú vežu, potom dlhočizné budovy syntetických oddelení a tisíce obrovských komínov, ktorými sa privádza vzduch. Továrne a závody poháňa spracovaná slnečná enrgia. Atmosferický vzduch nasávajú komínmi. Potom sa rýchlosťou uragánu vháňa do ožarovacích komôr. Neviditeľný, ale verný robotník — rádioaktívne žiarenie — spôsobuje tam urýchlenú fotosyntézu, zázračný proces, pri ktorom sa zo vzdušného kyslíka a kysličníka uhličitého vytvárajú stovky uhľovodanov. A potom nasleduje obvyklé chemické spracovanie, ktoré dáva desaťtisíce rozličných výrobkov a látok.
A nikde som nevidel ani živej duše. Celá výroba je zautomatizovaná.
Hutnícke a chemické závody nachádzajú sa na družiciach alebo na južnej pologuli…
Moju pozornosť upútali potom dlhé tunely, ktoré sa tiahli na tisíce kilometrov pod povrchom Griády. Ako rieky vlievali sa do veľkých miest a osád. Tunelmi zvláštnym spôsobom vo vzduchu prúdili priemyselné a potravinárske výrobky a životné potreby. Všetko to prúdilo v nekonečnom toku do všetkých kútov Griády a zásobovalo jej obyvateľov všetkými potrebnými článkami. Tunely boli vlastne antigravitačnými bežiacimi pásmi. Predmety a tovar strácali v nich váhu a ľahko sa dali dopraviť vzduchom hociktorým smerom.
… Človek s jazvou (ako som sa neskoršie dozvedel, poranilo ho pri nebezpečnom pokuse s novým žiarením) mi ukázal ešte veľa iných nevídaných vecí. Nemôžem nespomenúť ešte planétoskop. Je to ozrutánsky aparát, namontovaný v sedemdesiatposchodovej budove ôsmeho oddelenia Kruhov mnohotvárnosti. Keď supersilný prúd žiarenia úplne,presvietiľ planétu, nemohol som necítiť nadšenie: vnútorná stavba Griády ležala predo mnou ako na dlani, do najmenších podrobností. Ako sa dalo očakávať, jadro planéty o priemere tritisíc kilometrov skladalo sa z ťažkých prvkov, ktoré sa nachádzajú v osobitnom plastickom stave pod tlakom miliárd atmosfér a pri teplote sedemtisíc stupňov. Ako na výstave prezeral som krok za krokom hlbinné vrstvy kôry, ložiská nerastov, pohyby podzemných vôd a roztopenej magmy, stáročné premiesťovanie svetadielov.
Toto polhodinové predstavenie mi dalo viac než desaťročia úporného štúdia vnútornej stavby Zeme, ktoré som kedysi podnikol v súvislosti s vypracovaním teórie príťažlivosti.
…No jednako som musel onedlho prerušiť zaujímavý proces poznávania cudzej civilizácie. Okolnosti nás znovu hodili do víru každodenného života.”
3
Ostrovy oddychu
Na desiaty deň ma vyhlásili za slabomyseľného. Žltomodrí sa zhromaždili do krúžku, ľahostajne pokyvovali hlavami do taktu slov vodcu, červenookého Liuga, ktorý ma toľko trápiclass="underline" denne štrnásť hodín vtĺkal mi do hlavy „vedomosti”, ktoré som skoro absolútne nevnímal. S odporom si spomínam na mušľovíté elektrónkové prístroje, ktoré ma „učili”. Musím sa priznať, že žltomodrí zostrojili zázračné prístroje: priam majstrovsky vyvolávali ozvenu biologických prúdov v mojom mozgu s kmitaním biologických prúdov v ich mozgu. Mnohé z prednášanej látky by som pochopil. No raz darmo: keďže sa silili, ja som sa podľa zákona protirečenia zaťato vzpieral ich vôli.
Po porade mi červenooký Liug chladno povedaclass="underline" No teda, polodivoch… Tvoj mozog nie je dosť rozvinutý. Ešte jeden pokus a odovzdáme ťa biopsychológom Vysokého stupňa poznania.
Tam je i tvoj druh. Možno on ti pomôže pochopiť našu vedu.
To je správne riešenie! Pravdaže, musím ísť na Vysoký stupeň! — vykríkol som radostne a vrhol som sa k Liugovi, aby som mu stisol chladnú ruku.
Avšak Liug nepochopil môj výbuch vďačnosti, ľahostajne sa odvrátil a vydal príslušný rozkaz. Posadili ma do výťahu a po dvoch či troch minútach čiernobieleho mihotania sa stien už som oblápal akademika. Ale Samojlov ma celkom smiešne zahnal od seba a znovu sa pohrúžil do prezerania hŕby mikrofilmov, ktoré ležali pred ním. Je náruživo zaujatý svojimi vecami.
Trocha som sa urazil… Akademik teda neprejavil pri našom stretnutí nijakú búrlivú radosť. Akosi sa aj zmenil. V jeho pohľade už nieto predošlej láskavosti. Lepšie povedané, je ako duchom neprítomný. Griádske vedy ho naskrze pohltili. Aj teraz, päť minút po našom stretnutí, už na mňa zabudol, lebo automatický knihovník mu práve podal ďalšiu dávku „zapamätávajúcich” kryštálov.
Pre mňa znovu nastalo vyčerpávajúce „učenie” racionálnymi metódami. Bolo to ešte horšie ako u červenookého Liuga. Okrem rezonancie biologických prúdov, od ktorej človeku div hlavu nerozpučí, Griáďan s nezvyčajnou jazvou na vtáčej tvári pôsobil na moje nervy osobitným prístrojom.
Mal som dosť príjemný pocit: akoby do mňa nalievali bodrosť a chuť do práce. No i tak skoro nič nechápem. Griádske astroplány a astronavigáciu by som študoval s radosťou. Pochopil som však, že nijaké superprístroje nedonútia človeka vnímať, čo ho nezaujíma.
Piotr Michajlovič naproti tomu dychtivo hlce griádsku vedu. Nepozná únavu. Je čertovsky pracovitý!
Začínam vážne premýšľať o tom, ako by som sa dostal z tejto novej „školy”. Dnes som náhodou vypočul rozhevor dvoch biopsychológov o podmorských Griádoidoch. Zaiste sú to pracovníci podmorských miest, o ktorých sa letmo zmienil akademik. Ale kdeže sú? Ako ich nájsť? Opatrne začínam rozhovor s akademikom.
— Piotr Michajlovič, ešte sa vám nezunovala táto škola? Nebolo by od veci urobiť si výlet po Griáde?
Akademik sa odtŕha od mikrofilmov a pozerá na mňa prekvapený.
— Akéže výlety? — namieta nahnevane. — Treba sa popo náhľať. Ani dva životy by nestačili na to, aby človek spoznal čo i len desatinu…
— Nazdávam sa, že to nie je našou zásluhou, — proti rečím. — Akým právom robia s nami pokusy? Odleťme na Zem!