— Na čom? — schládza ma akademik.
— Na griádskorn aštropláne! Treba nájsť Griádoidov a požiadať ich o pomoc.
Piotr Michajlovič vyčítavo pokyvuje hlavou.
— Treba čakať. Myslíš, že ja sa nechcem vrátiť na Zem! Načo by som ináč trpel ich pokusy? Pre pokrok pozemskej vedy budem pracovať vo dne v noci! Griáďania majú veci, ku ktorým pozemšťania dospejú až o milión rokov.
A musíme mať na zreteli, že k podmorským Griáďanom sa tak ľahko nedostaneme. Veď aj ich existenciu držia naši vládcovia v prísnej tajnosti. Dozvedel som sa o nich iba vďaka nedbalosti biopsychológov. Podmorskí Griáďania sú spoľahlivo izolovaní. Nemajú prístup do krytých kruhovitých miest. A trozskí operatéri, to sú len doplnky strojov, tí nič nechcú. Po ničom netúžia, ba ani si nedokážu uvedomiť svoje postavenie. Neviem prečo sú takí; možno, že miesto patričných mozgových centier majú v hlave zamontované mikroprijímače a vysielačky. Kapitalisti na Zemi tiež kedysi snívali o tom, aby mohli na robotníkoch vykonať také operácie, ktoré by ich zbavili vôle a premenili ich na mlčanlivých otrokov. Na pomoc operatérov sa nemôžeme spoliehať. Sú bezmocní ako novonarodeniatka. A podmorskí pracujúci kedysi dovolili, aby ich zbavili prístupu k vyšším vedomostiam; teraz jedia, čo si navarili.
Mlčím, zarazený tým, čo som počul. A hneď som sa začal ináč dívať na oranžovo a žltomodrých. Zišli mi na um Elcove a Jugdove ľadové oči. V duši sa mi začala dvíhať vlna hnevu a rozhorčenia. Ako môže niekto tak neľudsky olúpiť celý národ o radosť z tvorivého života?
Dnes večer sa Samojlovovi podarilo presvedčiť človeka s jazvou, že kvôli úplnému úspechu pokusov treba, aby nás oboznámil s niektorými stránkami griádskeho života.
— Zajtra nám ukážu „racionálny systém” vyučovania v griádskych školách, — povedal mi akademik. — Uvidíme, uvidíme… Možno ťa to zaujíma väčšmi než veda červenookého Liuga.
A už sme v učebni, kde vládne úplné ticho. Za nízkymi stolčekmi sedia tisíce chlapcov. Myslím, že nemajú viac ako päťšesť rokov. Na pódiu pred veľkou čiernou obrazovkou stojí učiteľ. Do taktu s jeho monotónnnym hlasom vznikajú na obrazovkách slová a znaky. Piotr Michajlovič dlho pozerá na znaky a zrazu sa ozve začudovano: Ale… veď on vysvetľuje deťom analýzu nekonečne malých veličín, ktorá sa u nás začína učiť až na vysokej škole! Co potom prednášajú na griádskych vysokých školách?
V druhom období poznávania začína sa učiť matematika časopriestoru. Potom nasleduje náuka o vnímaní štvorrozmernosti a o zakrivení Veľkej mnohotvárnosti, — ozval sa človek s jazvou, ktorý nás neprestajne sprevádza, pričom pokračuje v „pokusoch” pomocou prenosného biogenerátora.
— Druhý stupeň poznania pripravuje Griáďanov pre prácu v spoločnosti Poznávatelov.
Vnímanie štvorrozmernosti a zakrivenie časopriestoru? Vy to viete pochopiť? 0, to si musím zapísať!
A Samojlov vyťahuje z vrecka nepostrádateľný magnetofón.
Melodicky zvučí gong, ktorý oznamuje prestávku.
Čakám, že sa teraz ozve mnohohlasný detský krik, že malí Griáďania pobežia ozlomkrky na dvor. No miesto toho deti ako na rozkaz ticho vstávajú a bez jediného hláska prechádzajú do susednej miestnosti. Nazrel som ta. Je to športová hala. Školáci s ľahostajnými tvárami robia rozličné cviky: jeden rovnomerne skŕča a vystiera nohy, druhý ruky, tretí si cvičí krk, štvrtý — brušné svaly. Potom sa chlapci rozdelia na skupiny a začnú rovnako pravidelne a metodicky prehadzovať biele valce (zrejme lopty).
Oviala ma smrteľná nuda. Živé športové cvičenia robili s rozčuľujúcou ľahostajnosťou, bez akéhokoľvek nadšenia a zápalu. Akoby to ani neboli ľudia, lež iba bezduché roboty.
Potom sme navštívili griádsku vysokú školu, ktorú oni nazývajú Druhým stupňom poznania, kde je vyučovacia látka velmi zložitá. Človek s jazvou nás zaviedol na katedru matematiky a fyziky. (Griádske termíny prekladám do materčiny.) Keď sme vošli, suchý vysoký starec so striebornoranžovými vlasmi prísne skúšal griádskeho šuhaja. Na študijnej obrazovke sa zúrivo mihali podivné vzory, špirály a obrazy. Mládenec kŕčovito, s napätou pozornosťou sledoval fantazmagórie farieb, čiar a znakov.
— To sú prvé kroky v umení vnímania jednotného časopriestoru, — objasnil nám krátko Griáďan s jazvou. Obrazovka na chvíľu zhasla a mládenec rozprával o tom, čo videl. Z času na čas pedagóg zapínal biostimulátor, aby posilnil študentov mozog. Piotr Michajlovič bol samé oko a ucho. Teraz naisto zabudol na celý svet; horúčkovité šepkal čosi do magnetofónu. Nečudo, veď bola reč o jeho obľúbenom predmete!
Pre mňa bol pojem časopriestoru ako jednotnej mnohotvárnosti čírym matematickým výmyslom, ktorý nehovoril nič rozumu ani srdcu, hoci mi Samojlov za dlhé roky letu k stredu Galaxie usporiadal celý rad prednášok o tejto dôležitej oblasti ľudského poznania.
— Vidíš, — vravel mi vtedy a charakteristickým pohybom si trel čelo. — V ľudskom mozgu akiste chýba závit, ktorý by celistvo vnímal časopriestor.
No ktovie, či nie je na príčine nízky rozvoj nášho myslenia?
Myslím, že Riehmann, Gauss, Einstein, Minkovskij a ešte zopár vedcov si vedeli jasne predstaviť jednotu času a priestoru. Písali, že si treba len okamžite uvedomiť celú následnosť udalostí. Ako to máme chápať? Napríklad veľkí šachisti si vo chvíli uvedomia celý priebeh hry, vnútorným pohľadom hneď postrehnú všetky priestorové i časové následky všetkých možných krokov, odvodených od počiatočného, so všetkými ich odrazmi na šachovnici. No aj tento príklad iba vzdialene pripomína schému vnímania časopriestoru, ktorá je neporovnateľne zložitejšia.
Okamžite si uvedomiť zákony i príčiny, riadiace hmotné procesy v danom momente, odraziť ich správne v logickom stupni poznania a zároveň predpokladať ich vývoj v najhlbšej budúcnosti — to znamená vnímať čas opriestor a príťažlivosť, čo dáva človeku neobmedzenú moc nad prírodou.
Toto všetko mi chodilo po ume. Ani som nezbadal, kedy pedagóg prestal šuhaja učiť a na obrazovke vyvolal obrázky niekolkoposchodových formúl a rovníc. Samojlov ešte väčšmi ožil. Akademik i napriek odlišným spôsobom matematického vyjadrovania zákonov na Zemi a na Griáde inštinktívne postihol zmysel griádskych rovníc. Ponáhlal sa k pedagógovi a začal sa s ním náruživo prieť. Sprvoti Griáďan iba neúčastnené kýval hlavou, no potom mu Samojlov akiste zadrel do živého: na obrazovke sa znovu zamihali znaky, spôsobujúce nudu. Do rozhovoru sa zamiešal aj človek s jazvou.
Dosť! To nie je pre mňa. Odohnal som všetok strach a obavy a rozhodol som sa konať na vlastnú päsť. Využil som to, že na mňa zabudli, tichučko som vykĺzol z posluchárne a ocitol som sa na širokej chodbe, zaliatej mátožným svetlom neviditeľných lámp. V diaľke sa cez množstvo priezračných stien nejasne črtala obrovská budova Kruhov mnohotvárnosti. „Nech sa deje, čo chce!” povedal som si, chytro som prešiel cez chodbu a energicky som zahol do prvej bočnej chodby. A zaraz som sa dostal do slepej uličky, lepšie povedané: do veľkého výklenku v stene. Bola tu takmer úplná tma.
Keď som sa rozhľadel, bezmála som vykríkoclass="underline" vo výklenku bola modrastá priezračná guľa! Dnu v nej stálo kreslo a neveľký pult s dvoma radmi rôznofarebných gombičiek. „Lietajúci prístroj,” zaradoval som sa a prikročil som bližšie. Na guli, na strane obrátenej ku stene, bolo vidno čierny disk. Opatrne som ho otočiclass="underline" v strednej časti sa otvoril doteraz neviditeľný príklop. Vošiel som dnu, sadol som si do kresla a začal som sa obzerať. Ledva počuteľné bzučal nad radmi gombičiek prístroj a záhadne tam žmurkalo červenkasté svetlo. „Je to bezpochyby lietajúci prístroj,” hútal som. „No ako s ním vyletím z budovy?” Vtom sa zhora začalo liať jasné svetlo. Zdvihol som hlavu a zazrel som obrovský kužeľovitý lievik smerujúci nahor. Pri pohľade na kúsok tmavofialovej oblohy nad hrdlom lievika sa mi rozbúchalo srdce. To bola sloboda! Pochopil som, že som čírou náhodou objavil priechod do vonkajšieho sveta, za hranice Trozy.