Občas sa vysoko hore mihali nejasné siluety a križovali cez moje zorné pole. Zrejme som sa dostal do tunela vo chvíli, keď ho otvorili pre spojenie s druhými mestami Griády.
Iba na sekundu som zaváhal. Potom som opatrne stisol gombičku v dolnom rade — hnedú so žltým pá sikom. Nasledoval silný otras. Zažmúril som oči, ale keď som ich otvoril, zistil som, že sa nestalo nič nezvyčajného, ak neberieme do úvahy to, že sa prístroj otriasol tak mocne, akoby bol živý.
Pohľadom som opäť prebehol po radoch riadiacich gombičiek a vtom som sa zastavil pri dolnom ľavom gombíku s fialovým pásikom. „Obloha,” blyslo mi hlavou a mimovoľne som stisol gombík. Prístroj nad pultom sa hneď hlasno rozbzučal. Aparát nadskočil. Obklopila ma úplná tma. No hneď nato ma priam oslepila záplava svetla. Znovu som zavrel oči a vtiahol som hlavu medzi plecia. A vtedy som s úžasom zbadal, že rýchlo stúpam do výšky nad známou lesklou rovinou.
„Teda tak sa veci majú,” pomyslel som si v radostnom pomykove.
„No ako sa riadi tento prístroj?” Pult sa vôbec neponášal na riadiaci panel „vajca”, na ktorom som sa kedysi pokúšal uletieť žltočerveným. Nerozhodne som stlačil podaktoré gombičky, lebo som sa bál nového podfuku. Potom som stisol gombičku so sivým pásikom — guľa silno zabrzdila a ja som si mocne udrel hlavu o prednú stenu. Zelená gombička zasa popchla prístroj dopredu ako závodného koňa. Výsledkom tohto pokusu bol silný úder do zátylka od vysokého operadla kresla.
Začal som teda narábať gombičkami opatrnejšie. Trocha som porozmýšľal a prišiel som na to, že všetky gombičky dolného radu napravo od bieleho znižujú rýchlosť letu, tie naľavo ju zvyšujú. Teraz mi zostal ešte horný rad. Ľavá krajná gombička usmerňovala guľu doprava, susedná gombička nahor, pravá krajná gombička nadol. Ukázalo sa, že riadenie prístroja nie je zložité. Vydýchol som si voľnejšie a obzrel som sa. Co som zazrel, ma naľakalo. Troza mizla za obzorom a okolo mňa, podo mnou i nado mnou ticho letelo množstvo takých istých gúľ. V súvislom prúde leteli jedným smerom na juh. Kam letia? Čože je to za tajomné hromadné sťahovanie? Skúsim sa pripojiť k nim.
Slnko už takmer zapadlo a stred Galaxie sa ešte jasnejšie rozžiaril.
Na obzore sa zjavil hustý oranžovofialový závoj hmly; približoval sa a bol stále priezračnejší. A znovu som videl nekonečný Fialový oceán, pobrežie, posiate stupňovitými pavilónmi, počul som burácanie vysokánskeho príboja.
Pri pobrežnej čiare griádske gule prudko klesali takmer na hrebeň vín a leteli v tom istom súvislom prúde smerom na otvorené more. Začal som sa cítiť medzi nimi osamotený. V slúchadlách bolo počuť tisícorakú vravu — to sa rozprávali medzi sebou bytosti, sediace v guľách. Striebristé hlasy Griáďaniek dali sa ľahko rozoznať od tvrdých, kovových mužských hlasov. Mňa si nik nevšímal; akiste ma pokladali za jedného z nich.
Jeden prístroj preletel tak nízko, že som jasne rozpoznal Griáďana s chladno sa lesknúcimi očami, ktorý rozprával čosi staršej Griáďanke. Celkom náhodou pozrel na mňa, zmĺkol a od údivu otvoril vtáčie ústa.
O takej bytosti, ako som ja, sa mu iste nikdy ani nesnívalo. Chcel si ma lepšie pozrieť, no vtom ho zaclonila druhá guľa, ktorá sa vopchala medzi nás. Cez stenu tejto novej gule hľadeli na mňa známe oči. Viara!
Tak som sa jej potešil, že som začal živo gestikulovať a vykrikovať pozdravné slová a pritom som zabudol, že ma nepočuje. No Viara si už aj pripevnila lingvistický aparát a konečne som sa s ňou mohol dorozumieť.
— Kdeže sa valí tento prúd? — spýtal som sa.
Miesto odpovede usmernila svoju guľu nahor. Nasledoval som ju.
Vystúpili sme vari do tristometrovej výšky.
— Vidíš? — začul som jej čistý hlas. — To sú Ostrovy oddychu.
Vpredu sa priam z mora vynorili ostrovy, pokryté bujným rastlinstvom. Začínal som chápať, kde sa Griáďania tak náhlia.
Po niekoľkých minútach letu spustili sme sa na lúku posiatu nevídanými tropickými kvetmi. V ľahunkom vánku sa lenivo knísali červenkastozelené koruny obrovských stromov, ktoré pripomínali okolíkaté palmy. V medzerách medzi kmeňmi bolo vidno oceán, ktorý sa trblietal v lúčoch galaktického svetla, ako 1pustý breh, obrúbený penou príboja.
Gule s Griáďanmi sypali sa zhora ani hrach. Po pristátí Griáďania opúšťali aparáty a ponáhľali sa ďalej na ostrov.
Prečo si tu a nie v Troze? — Začul som oneskorenú Viarinu otázku.
Pustil ma človek s jazvou, — zacigánil som a s prehnanou pozorno sťou som sa díval na vtáčika, ktorý mi pripomínal miniatúrnu labuť. Bezstarostne si spieval a poletoval v korune najbližšieho stromu. Viara mi spýtavo pozrela do očú, i pochopil som: vie, že to nie je pravda.
— Pozemšťan porušil Harmonický poriadok života, — povedala ticho Griáďanka. — Elc a Jugd ťa pošlú na ľadové pustatiny Zelsy. Musíš odletieť na Veľký juhozápadný ostrov.
Zasa ten Veľký juhozápadný ostrov! Konečne sa dozviem tajomstvo tohto ostrova! Nástojčivo sa vypytujem Viary, no ona mi odpovedá záhadnými slovami: Prišli z Veľkej mnohotvárnosti…
Kto?
— Modrá guľa… Nič nechápem.
Viara ide popredu, rozhŕňa husté kríky. Nečakane vychádzame na kraj veľkého parku. Pred nami sa otvorila široká alej, vysadená kriakmi. Ich voňavé kvety sa podobali modrým ružiam. Všade sa mihajú postavy Griáďanov a Griáďaniek, počuť tiché hlasy. A na pozadí toho všetkého sa ozývajú zvláštne melodické zvuky, ktoré prichádzajú odkiaľsi zvrchu. Semtam čnejú podivuhodné ľahké budovy — istotne zábavné alebo športové podniky.
O pár krokov ďalej sme narazili na skupinu mlčiacich Griáďanov.
Tesne obstúpili neveľké ihrisko, pripomínajúce športovú arénu. Niekdľko desiatok obnažených tmavobronzových postáv akoby sa pretekalo v skoku.
Pri zvukoch ťahavej melódie neviditeľného nástroja urobia vždy štyripäť rýchlych krokov a jeden za druhým ako vtáci preletujú ponad priečne brvno.
Skoky do výšky sú fantastické: tri a pol alebo štyri metre!
Obďaleč druhá skupina tak isto mlčky a po poriadku skáče do diaľky.
Neviditeľný organ ťahavo vzdychá, jeho zvuk vyvoláva tieseň, ale akoby posilňoval športovcov a nútil ich robiť štrnásťmetrové skoky.
Ešte nikdy som nevidel takéto zápolenie. Nieto tu ani športovej odvahy, ani bodrých, veselých tvárí, ani jediného živého úsmevu! Diváci i športovci sú rovnako ľahostajní, flegmatickí a mlčanliví. Nevdojak si spomínam na pozemské štadióny, kypiace životom, najmä na Veľký olypmijský štadión v dňoch otvorenia Všesvetovej spartakiády: more veselosti, mladého nadšenia, piesní, smiechu! Nie, tu je to akési naskrze inkašie.
Ani som nezbadal, kde zmizla Viara, a teraz som rozmýšľal, ako ju nájsť. Zamieril som k budove s priezračnou kupolou v nádeji, že ju tam nájdem. Opatrne obchádzam skupinu Poznávatelov, zaujatých čímsi, podobným gymnastike: stisnutí vo zvláštnych prístrojoch a vystuženiach s prekvapujúcou vytrvalosťou cvičia jednu a tú istú zostavu pri rovnomerne znejúcom zvuku, ktorý vychádza z čiernej truhličky, pripevnenej na vysokom podstavci. Prevládajúcim cvikom sú konvulzívne pohyby rúk a nôh so súčasným otáčaním hlavy takmer o stoosemdesiat stupňov! Nevdojak som zastal, udivený týmto pohľadom. Pochmúrna, plačlivá melódia očarúva človeka, i prichytil som sa pri tom, že sa pokúšam urobiť nezmyselný cvik.