Vchádzam do budovy s priezračnou kupolou. Sála je napchatá do posledného miesta. Poznávatelia v sústredných radoch obklopujú striebristý podstavec. Nie je mi zatiaľ jasné, načo sa tu zhromaždili. Vtom sa začala ozývať ťahavá, uspávajúca hudba. Poznávatelia sa s prižmúrenými očami začali kývať do taktu hudby. Na podstavec vystúpil vysoký Griáďan s jemnou zduchovnelou tvárou a vystrel ruky dopredu. Uspávajúcu hudbu vystriedali rezké a čisté zvuky. Celých desať minút sa márne namáham zachytiť melódiu: nebola to hudba v našom pozemskom poňatí — hudba, ktorá dáva ľuďom v ysoký estetický zážitok, lež bola to obyčajná zostava určitých zvukových kmitov, ktorých frekvencia sa vše znižovala a vše zasa zvyšovala až po sotva zachytiteľné tóny, ktoré dosahovali ku prahu počuteľnosti ľudského sluchu. S obavami pociťujem, že aj moje mozgové a sluchové centrum sa začína podrobovať tomuto zvukovému kmitaniu. Už vo mne zúri záplava zvukov, ktorá akoby mi chcela roztrhnúť ušné bubienky.
Nevydržal som, zapchal som si uši a zažmúril oči. Všetko stíchlo.
Pozorujem Poznávateľov: blažené sa kníšu, sledujú „speváka” na podstavci, ktorý vydáva prenikavé tenké zvuky. Pochytil ma strach a rýchlo som vybehol zo sály.
Tak teda toto má byť umenie supervysokej civilizácie, ako tvrdí Samo j lov! Ako sa zdá, Poznávatelia vyklieštili živú dušu nielen tým, čo pracujú v mestách, na dne morí, vo Vesmíre… Aj seba zbavili radostí skutočného plodného života. Veď to, čo som videl, to veru nebolo umenie! Miesto peknej, veľmi príjemnej hudby, prameňa duchovného pôžitku, iba akási sústava zvukového kmitania, ktoré pôsobí na mozgové centrá, miesto športu a zušľachťovania tela, zautomatizovaná zostava nezmyselných cvikov. Všetko hovorilo o akomsi racionalistickom systéme, ktorý kedysi možno mal zmyseclass="underline" uchrániť Poznávateľov, ktorí boli celé stáročia zaujatí namáhavou duševnou prácou, od degenerácie a nebezpečenstva nadmerného rozvoja mozgu.
Podľa môjho názoru bol však teraz tento systém na nepoznanie spotvorený.
… V zamyslení som ani nespozoroval, ako som prišiel k pobrežnej terase. V bohatej tropickej zeleni stáli pavilóny a besiedky, z ktorých vychádzal akýsi nejasný cvengot a známe vzdychavé tóny „hudby”. Podišiel 12 177 som celkom blízko k jednému pavilónu, rukami som rozhrnul súvislú stenu zelene, ktorá padala zo strechy, a opatrne som nazrel dovnútra. Nečakaný pohlad mnou otriasol do hĺbky duše. V hustom šere, ktoré vytvárali steny zo zelene rastlín, stála v strede pavilónu kužeľovitá nádoba — lepšie povedané nebola to ani nádoba, lež tisíce trubkovitých nádob, spojených vedno tak, že tvorili akýsi prečudesný fantastický strom. Od hŕby rúrok oddeľovali sa jednotlivé dlhé ohybné ramená, niektoré z nich spúšťali sa k hlavám Poznávatelov, ktorí ležali v rozmanitých polohách pod „stromom”. Iní liezli po stĺpoch, a keď sa dostali do najvzdialenejších kútov pavilónu, zliezli dolu.
Tento čudesný strom vylučoval akési mihavé čarovné svetlo. Najprv sa mi zdalo, že rúrkami preteká svetielkujúca tekutina, no keď som sa prizrel lepšie, zistil som, že nimi prúdi plyn. Z času na čas vystrekli ako z fontány odkiaľsi zdola modrasté potôčky plynu, hrali všetkými dúhovými farbami a okamžite dosiahli konce rúrok, takže vyzerali ako kytice kvetov. Poznávatelia napäto čakali na chvíľu, keď sa plyn začal vyparovať z kytíc a žiadostivo ho vdychovali. Plyn účinkoval na nich celkom zvláštne: telá sa im kŕčovito zvíjali, zrak nezmyselne blúdil kadekde a na nezmenené ľahostajných tvárach bolo vidieť neopísateľnú rozkoš. Cvengot, ktorý som začul ešte pri terasách, pochádzal zo sklenených trubiek a kytíc, ktoré pri rýchlych pohyboch tela narážali na seba. Kŕčovité pohyby Poznávatelov neboli ani zďaleka nepravidelné, ako sa mi sprvu zdalo. Podriaďovali sa rytmu vzdychavej hudby.
Opojná sladkastá vôňa plynu prišla už iste aj ku mne. V duchu som si hneď predstavil, ako sa kŕčovito zvíjam na dlážke ako Griáďania. Náhle sa ma však zmocnil odpor ku „kultúrnej vymoženosti” rozumných spolubratov. S veľkým vypätím síl som sa prinútil odskočiť od pavilónu, lebo sa mi poľahky začala krútiť hlava pod účinkom plynu.
„Tak tcto je tá vysoká kultúra”, rozmýšľal som a v zadumaní som zostupoval úzkou alejou, vytvorenou poprepletanými korunami akýchsi divných rastlín. „A vytvorili ju bytosti, ktoré sú na vrchole vedy a techniky! Kde je chyba? Kde sú pramene tohto obludného spotvorenia?” Prvý raz som ľutoval, že som zbytočne márnil čas, ktorý som podľa Samojlovovho príkladu mohol využiť na hlbšie štúdium dejín griádskej spoločnosti.
Odrazu sa alej skončila: prišiel som na breh Fialového oceánu a sadol som si. Pustá pláž sa strašidelné belela. Drobný striebristý piesok mi v mäkkých a teplých pramienkoch tiekol pomedzi prsty. Voda pri pobreží bola husto posiata plavidlami rozličných tvarov a veľkostí. Sú to zaiste zábavné lode, lebo sa z nich ozývala známa uspávajúca hudba a charakteristický cvengot plynových prístrojov.
Nastala zvláštna noc — podivná noc cudzieho sveta. Prvý raz počas nášho pobytu na Griáde pohaslo svetlo dvoch večných telies: slnko ako zvyčajne zašlo a stred Galaxie zavalili ťažké mračná — zrejme blízka pred zvesť obdobia hmiel a búrok. Zvyšky jasnej oblohy sú husto posypané veľkými žiarivými hviezdami.
Čerstvý vietor zdvihol veľké vlnobitie. Griádsky oceán sa hneval. Vysoké čiernofialové vlny valili sa v radoch od juhovýchodu a s hukotom sa vrhali na mierny breh. Syčiaca a zurčiaca voda pribehla až k mojim nohám, hoci som sedel od čiary príboja zo sto metrov. Burácajúci príval ozrutánsky veľkej vlny otriasol celým pobrežím. Hneď vzápätí som začul zozadu tiché volanie, a keď som sa obzrel, zazrel som Viaru: stála v tieni najbližšieho stromu. V jej postave i postoji sa tajilo akési napätie a nepokoj. Náhlil som sa k nej. Griáďanka zaiste bežala, keď ma Madala, lebo sťažka oddychovala.
Hľadajú pozemšťana, — povedala trhano. — Pri šli služobníci Kruhov mnohotvárnosti. Poslal ich Elc. Povedali mi: „Pozemšťana pošlú do ľadových pustatín Zelsy, na južnú pologuľu Griády.” Za čo? — uškrnul som sa. — Nijako si neviem Zelsu predstaviť. Tam sú všetci, čo porušili Harmonický poriadok života. Pracujú pri elektrónkových strojoch… a sami sú ako stroje.
A to už ako? — nechápem.
Pred vyhnanstvom do Zelsy im biopsychológovia namontujú do mozgu maličké elektrónkové prístroje. Vyhnanci už o ničom nerozmýšľajú, len robia.
Celé vnútro sa mi otriaslo živelným odporom a rýchlo som sa spýtaclass="underline" Čo mám urobiť? Griáďanka ukázala na more: Zaraz príde Džirg.
Zapla prenosný rádiotelevízor. Na miniatúrnej obrazovke sa zjavila tvár Griáďana stredných rokov, ktorý oddane pozeral na Viaru. Ona mu čosi náhlivo vravela; Griáďan poslušne sklonil hlavu.
Keď vypla prístroj, pozorne sa zahľadela na oceán. Vtom sa na hornom konci aleje na pozadí oblohy zjavili mohutné siluety.
— Služobníci Kruhov mnohotvárnosti, — podotkla pokojne Viara, hoci jej oči vyjadrovali veľkú obavu, Chytila ma za ruku a chytro ma začala ťahať k mólu, ktoré vidno v diaľke. Pár minút napäto čakáme. Napokon sa vynoril z morskej čierňavy dlhý ligotavý trup rybovitej lode. Bola celá priesvitná; vidno vnútorné miestnosti kajuty a oddelenia. Ale motor nevidím. Možno ho ani niet. Na palube nieto nijakých nadstavieb okrem guľovitej kabíny vpredu.
Navrchu však predsa trčí stožiar s dáždnikovitou anténou. Okolo antény svetielkuje belasé svetlo.