Loď zľahka priplávala do prístavu a k našim nohám nečuj ne dopadol automatický mostík. Z prednej kabíny vychádza Griáďan, s ktorým sa Viara pred chvíľou zhovárala cez rádiotelevízor.
Počuť ťažký dupot služobníkov, pobiehajúcich po aleji. Zaiste ma hľadajú po pavilónoch.
Čoskoro ich kroky utíchli.
— Služobníci bežali do televíznej ústredne, — vraví Viara, keď chvíľu počúvala vzďaľujúce sa kroky. — Ak pozemšťan zostane na ostrove, ľahko ho nájdu pomocou elektrónkového hľadača. Chytro, chytro na Súmračné planiny!
— Kamže? — spytujem sa zadivený.
— K bratom na Súmračné planiny, — opakuje Viara.
— Aj ty ideš s nami?
Griáďanka záporne krúti hlavou a potíska ma k mostíku: — Chytrejšie!
Podržal som jej ruku vo svojej a pozorne som sa zahľadel do jej fialových očú: — Dobre, ale prečo sa tak staráš o osud pozemšťana? Veď aj ty si z triedy Poznávateľov?
Griáďanka dosť dlho mlčí, zrejme vniká do zmyslu mojej otázky. Potom mi stisla ruku tak, až mi dych zaseklo. Oči jej čudno žiaria.
— Človek Zeme! Máš nedokonalý rozum, ale si… ako tí, čo prišli z Veľkej mnohotvárnosti…
Zrazu ma pritiahla k sebe. Dlho mlčím od prekvapenia. Tento nečakaný prejav svojráznych citov Griáďanky ma zastihol nepripraveného. Z hĺbky mojej bytosti sa dvíha pridusený odpor. V krvi sa ozval hlas nespočetných pokolení pozemských predkov, ktorý vyvoláva biologický odpor k bytostiam celkom iného rodu.
Prudko som sa odtiahol od Viary a prešiel som na palubu lode. No ona pozerá za mnou tak zvláštne… V jej očiach akoby sa odzrkadľovala nevypovedaná bolesť.
Potom Griáďanka dvihla ruku na pozdrav, povedala Džirgovi tri krátke slová a rýchlo zamierila dovnútra ostrova.
Vďačne pozerám za ňou a rozmýšľam o príčinách, ktoré nútili túto Griáďanku, aby ma chránila. Potom sa mi myšlienky prenášajú do nekonečnej diaľky, k milovanej Zemi! Ako dávno som tam nebol! Ani sa mi veriť nechce, že Zem ešte jestvuje! Milá Zem! Vznášaš sa ešte v bezhraničnom Vesmíre po veľkej galaktickej ceste? Spomínam si na Lidu. Keby som ju mohol zazrieť aspoň kútikom oka! Srdce mi zaliala teplá vlna.
Džirg ma opatrne podrmal za plece a posunkom ma zavolal do kabíny. V kabíne je ticho a útulne. Štvorcový pult sa mihoce svetielkami. Hukot oceánu takmer nepočuť — tlmia ho zvukotesné priečky. Džirg si sadol za pult a otáča nahor žltý kruhový výsek. Až ma myklo od náhleho prekvapenia, lebo naša kabína sa nečujne spustila dolu, takmer do jednej roviny s palubou. Ešte jedno skrútenie výseče a dáždnikovitá anténa s tichým šumom zmizla dnu v lodi. Na palube zostal iba elektromagnetický vlnový prijímač, podobný hríbu. Dovtípil som sa, že loď poháňa elektromagnetická energia.
Oválna strana kabíny je priezračná ako krištáľ. Cez ňu veľmi dobre vidno, ako v diaľke miznú brehy Ostrovov oddychu. Pomaly miznú za obzorom i svetlá zábavných lodí.
Prijímač energie upokojujúco vrčí. Asi pol hodiny plávame na severozápad. Loď ako obrovitý vták vzlieta na hrebene vln. Ale aká zvláštnosť!
Hoci sa po oceáne valia obrovské vlny, kolísanie skoro vôbec necítiť. Keď sa vodné hory priblížia na stodvesto metrov k lodi, začnú slabnúť, sú takmer nehybné a poľahky opadávajú.
— Prečo necítiť kolísanie? — prekvapeno sa spytujem Džirga.
— Ťažká energia, — odpovedá stručne Griáďan a ukazuje na čierne lievikovité trubky, pripevnené dolu na bokoch lode. Sú to určite velmi silné gravitónové žiariče, ktoré zosilňujú príťažlivosť vo veľkom okruhu okolo lode.
Keď som sa pozrel na krivky, ktoré sa mihali v ovale smerovej obrazovky, Džirg sa obrátil ku mne:
— Súmračné planiny sú pod nami. Ponárame sa. Prsty mu vrtko začali behať po riadiacich klávesoch.
Loď sa navidomoči mení. Naša kabína sa ešte väčšmi spúšťa do lode, ale boky lezú nahor a pevne sa zomkýnajú nad hlavou. Loď sa už úplne podobá na rybu. Hríbovitý prijímač energie na korme dáva lodi výzor veľryby.
4
Deti oceánu
Fialový živel nás obklopuje zo všetkých strán. Čím hlbšie sa ponárame, tým je voda modrejšia. Na chvíľu tmavne. Sme v hĺbke Tisícpäťsto metrov. Nečakane sa začne rozlievať modrasté šeré svetlo. Spúšťame sa ešte o štyri kilometre nižšie. Súmrak trocha hustne a nadobúda zelený nádych. Okolo lode sa prechádzajú celé kŕdle podivných morských zverov.
Napokon sme mäkko prisadli na dno oceánu. Navôkol sa rozprestiera rovina, porastená nevídanými vodnými rastlinami. Vyzerajú velmi čudesne v neobvyklom zelenom svetle. Teraz začínam chápať, prečo nazývajú tieto miesta Súmračnými planinami. Vládne tu príjemný modrozelený šerosvit. Ale voda je neuveriteľne priezračná! Priezračnej šia ako destilovaná voda z pozemskej lekárne. V okruhu tristo metrov zreteľne do najmenších podrobností vidím rastlinstvo na dne.
Ale skadiaľ sa berie tu v dvanásťkilometrovej hĺbke toto modrasté svetlo? Veď v oceánskych hĺbkach na Zemi vládne večná tma. Alebo je toto osvetlenie dielom rúk rozumných bytostí?
Džirg mi posunkom ukazuje, že musíme plávať na juhovýchod a spýtavo na mňa pozerá. Prvý raz som si všimol, že má živé sivofialové oči, plné umu a odvahy. Bol som ohromený. Ani u jedného Poznávateľa, ba u žiadneho Griáďana, ktorého som doteraz stretol, som nevidel takéto „ľudské” oči. Znamená to, že nie je Poznáva teľ? Potom iste patrí k podmorským Griáďanom?
— Dobre, — vravím mu. — Plnou parou vpred!
Džirg zapol osvetlenie a okolo našej lode sa rozsypali celé snopy svetla. A okolie zrazu ožilo: na všetky strany sa šialeno ženú zvláštne ryby.
Keby som sa pokúsil opísať ich, znamenalo by to podať vám celkom skreslené, bledé predstavy o oceánskych živočíchoch Griády. Niektoré ryby trochu pripomínajú zemské tuniaky, makrely alebo ostrieže. Na dne ležia ploské ryby veľké ako poriadna veľryba a lenivo pohybujú plutvárni. Väčšina morských živočíchov, ktoré plávajú okolo lode, sa vôbec nepodobá na zemské. Vtom sa z húšťavy fialovomodrých rastlín vynorila obrovská humrovitá obluda, veľká ako slon, a uprela chladné trojuholníkové oči na loď. Potom sa obrovské článkovité klepetá obludy stiahli a znezrady sa rýchlo vrhla na nás.
Rozľahol sa dutý úder, mimovoľne som skríkol od strachu i odporu a odskočil som od priezračnej steny. Obluda stisla loď vo svojich klepetách ako nemluvniatko a začala ju triasť a hojdať. Celý sa chvejem a pozerám na jej rozpleštenú papuľu, na ktorej horia dve nezvyčajné trojuholníkové oči, plné nekonečnej zloby.
Džirg hľadel na mňa zboku, usmieval sa a vysvetľoval.
— To je hlbinný dravec akugor. Prepol čosi na pulte. Loď sa začala obaľovať do oslepujúceho modrého jasu, od ktorého sa človeku marí v očiach. Obluda, preniknutá modrými bleskami, sa kŕčovito stiahla, vypustila loď z objatia a ozlomkrky upaľovala do podmorských húšťav.
Potom sa loď začala meniť na svojrázny hydromobil. Vyrásth jej krídla — plutvy. A už letíme po podmorskom pralese, nečujne rozrážame podivné porasty vodných rastlín. Obrovské tuponosé ryby sa panicky rozbiehajú pred nami. Niektoré bezhlavo tlčú do priezračných stien kabíny a zaraz i odskakujú nabok. Na jednej zákrute sme nabehli na velikánske zviera, z ktorého sa vykľulo čosi podobné nášmu rakovi. Hydromobil sa mocne zachvel.
Osvetlenie onedlho zhaslo. Už ho nebolo treba. Modrozelený súmrak sa zmenil na mäkké oranžovozlaté svetlo, ktoré sa jednostaj zosilňovalo. Odkiaľ bolo to svetlo?