Náhle sa džungla rozostúpila. Kam zrak dovidí, rozkladajú sa pred nami obrobené nivy. Pravidelné rady červenkavomodrých rastlín sa tiahnú do hmlistej diaľky, kde vidno svetlá.
Po nivách kráča veľké kovové elektrónkové zariadenie, vysoké ako dvojposchodový dom. Trochu mi pripomína pozemský kombajn na zber zemiakov. Zaiste je to diaľkové riadený automat. Ale nie, ukázalo sa, že tam pracujú dva tiene, ktoré akiste dirigujú pohyby stroja. Okolo kombajna sa krúti nekonečný pás transportéra, na ktorý neprestajne padajú vodné rastliny, odťaté nožovitým mechanizmom. Prúd vodných rastlín mizne v útrobách stroja. Hotové výrobky postupujú do zásobníkov, pripnutých za kombajnom.
V dialke vidno ešte zopár takých istých kombajnov a iných strojov.
Naľavo od nás, celkom nad dnom, po poliach chodia, či lepšie povedané plávajú podmorskí Griáďania. Starostlivo prezerajú vodné rastliny.
Akiste to budú agronómovia.
More svetiel sa rozlieva stále širšie. Pred nami sa otvorila nezabudnuteľná panoráma: rozľahlé podmorské mesto, prikryté rozmernou izolačnou kupolou. Cez krištáľovo čistú hmotu ochranných stien jasne vidno podobné stupňovité budovy ako v Troze. Je to neobyčajne zvláštne, vidieť uprostred morských živlov jasne osvetlené ulice, bulváry, námestia, na pozadí ktorých sa podchvíľou mihajú ryby a rozličné hlbokomorské tvory.
Ochranná kupola sa vypínala do niekoľkokilometrovej diaľky a čnela do výšky dvoch kilometrov. Na čom sa drží táto kupola? Aha, tu sú desiatky, ba možno stovky tenučkých stĺpov. Pozerám spýtavo na Džirga a ukazujem mu krehké, nespoľahlivé podpery.
— Stĺpy sú z mezónovej hmoty, — odvetil mi nakrátko a začal postupne spomaľovať beh hydromobila.
Už sme skoro dosiahli múry mesta. Čoraz častejšie stretávame Griáďanov. S veľkým záujmom si prezerám podmorských obyvateľov. Odlišujú sa od Poznávateľov predĺženým driekom, mocne vyvinutou hruďou a ramenami. Je to, prirodzene, výsledok prispôsobovania sa k podmienkam podmorského života. Griádoidi majú priezračné skafandre, na chrbte čosi ako batoh s malým reaktívnym výfukom, ktorý vystrekuje prúdy vody. Pohybujú sa vo vode veľkou rýchlosťou a predbiehajú aj ryby. Aj Griádoidi majú zobákovité nosy a veľké oči. No vcelku vyzerajú oveľa sympatickejší než Poznáva telia.
Džirg vedie hydromobil k oblúku, ktorý vystupuje zo steny, a zapína televízor. Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera. Chvíľu sa rozprávajú. Potom sa nezvučne otvára obrovský príklop tunelovej komory. Hydromobil plavne vošiel do komory a príklop sa zatvoril. Príklop zapadá do drážok tak hermeticky, že sa nedá povedať, kde je stena komory a kde drážky príklopu.
Konečne opäť počujem zvuky: svet ticha zostal za stenami. Stlačený vzduch ohlušujúco syčí a vytláča vodu z komory. O pár minút sme v celkom suchej miestnosti.
— Sme na mieste, — vraví Džirg.
Vystupujem z hydromobilu s istými obavami. Povetrie je čisté a ostré, lebo cítiť v ňom akúsi zvláštnu vôňu, pripomínajúcu ozón.
Vítajú nás dvaja urastení Griádoidi. Je tu teplo a sú skoro nahí, ak nepokladáme za odev trojuholníkovú zásteru z akejsi lesklej látky. Majú vyvinuté svalstvo, ale v tvári sú nezdravo bledozelení. Áno… Umelé podnebie, hoci aj ideálne vytvorené, predsa len nemôže nahradiť prirodzenú klímu, nasýtenú životodarnými lúčmi slnečného svetla.
Griádoidi, ktorí nás vítajú, sú veľmi mladí. Majú rýchle a energické pohyby. Dvíhajú ruky na pozdrav a usmievajú sa na Džirga. Ukazuje sa, že ani zďaleka nie sú takí „suchári”, ako ich bratia na povrchu.
V ich očiach nachádzam ten detský výraz, ktorý majú v pohľade trozskí operatéri. Ich tváre žiaria umom. Deti oceána si ma veľmi pozorne prezerajú a zrejme nevedia pochopiť, aké stvorenie to vidia pred sebou.
Džirg im stručne rozpráva o mne. Griádoidi sa priateľsky usmievajú a úsmev sprevádzajú hrdelnými výkrikmi.
Džirg sa nežne dotkol môjho pleca.
— Idem nahor, — vraví.
— Kam nahor, — pýtam sa nechápavo.
— Nahor, — opakuje Džirg. — Do kontrolnej oblasti Fialového oceánu.
Veď Poznávatelia mi nakázali dávať pozor, aby Griádoidi neopúšťali podmorské mesto. Farby večnej prírody na Griáde nie sú pre nich.
A namosúrené si pozeral pod nohy.
A prečo nie sú pre nich?
Tak to bolo vždy, ako sa pamätám. Taký je Harmonický poriadok života. Zostavili ho Poznávatelia pred šesťtisícimi rokmi. Griádoidi musia pracovať, ale nesmú túžiť za slnečnou Griádou. Jej obraz by v nich vzbudzoval iba ľútosť nad nedosiahnuteľným.
— Je to neľudský poriadok života, — vravím mu. Džirg dlho premýšľa nad touto poznámkou a potom sa ticho rozvraví: Moja matka patrila ku Griádoidom. Možno preto som sa stal moreplavcom. Od detstva ma to ťahalo k Fialovému oceánu. Potom otec — bol Poznávate! — dal dopraviť moju matku naspäť ku Griádoidom. Viac som ju nevidel. Vzdelaním som Poznávate! ale dušou Griádoid! Nenávidím Harmonický poriadok života! Zdegenerovaný systém! Moji bratia Griádoidi sa stali jeho obeťami. Ale raz ho zničíme! Aj Viara, moja sestra, sníva o dni, keď sa rozpadne nezmyselná stavba Harmonického poriadku!
Aký je v tom teda háčik? Treba sa len zjednotiť a začať boj za premenu života na Griáde.
Džirg pokrútil hlavou.
— Teraz je to nemožné…
Prečo? Ci Griádoidi, ktorí vystavali obrovské podmorské mestá, nedokážu rozbiť monopol Poznávatelov?
Zadržiava ich hrozba energetického hladu! V tom je ten háčik! A podmorské mestá a priemyselné strediská nevybudovali Griádoidi. Postavili ich automaty a samohybné mechanizmy, riadené elektrónkovými prístrojmi, a to ešte pred päťtisíc rokmi. Griádoidi prišli ta až neskoršie.
— Odkiaľ?
Sú potomkami ostrovanov, ktorých postupne vytisli z ostrovov a súostroví a zahnali ich na dno oceánu. Co mohli robiť? Roztrúsení po veľkých vodných priestranstvách, sotvaže prekonali prvotnú strojovú civilizáciu. Preto sa nemohli postaviť na odpor Poznávateľom s ich elektrónkovou technikou a mezónovou energiou. No roky prejdú a Griádoidi dosiahnu takú úroveň rozvoja ako Poznávatelia! Moji bratia sa usilovne učia, aby sa zbavili večnej hrozby energetického hladu. Vláda nad energiou — v tom je sila Poznávat eľov…!
A je medzi Poznávateľmi veľa takých ako ty a Viara? Vy by ste mohli urýchliť proces poznávania u Griádoidov, nie?
Veď to aj robíme. No je nás ešte málo. Riadenie energie, čiže programy elektrónkových prístrojov, ktoré riadia energetické stanice a generátory mezónovej energie, pozná iba úzky kruh Poznávateľov — techno kratov, ako ich ty nazývaš. Zostava týchto programov sa dedí z pokolenia! na pokolenie.
Ale raz bude i tomu koniec!
Chápali sme jeden druhého a dlho sme mlčali. Potom som podal Džirgovi ruku: Ďakujem ti za všetko, priateľ. Dúfam, že sa ešte stretneme.
Samozrejme, — odvetil Džirg a zachlopil príklop hydromobila.
Griádoidi mi posunkami ukazujú, že treba odísť z komory. Chvíľu pozorujem, ako voda napĺňa komoru. Hydromobil sa ľahko pohol z miesta a čoskoro sa stratil v diaľavách oceánu.
Cas akoby sa bol zastavil. Koľko dní som už tu? Obklopuje ma čulý život. Griádoidi sú v ustavičnom pohybe. Neprestajne pracujú. Nechápem, kedy oddychujú. Koľko hodín denne spia? Zaiste nie viac ako dvetri hodiny.
Spomínam si, že to nie je nič divného; na Zemi ešte v čase nášho odletu začali používať elektrický spánok: na hlavu sa pripevnili zvláštne elektrické prístroje a elektrické vlnenie určitej frekvencie pôsobilo na vnútorné nervové bunky v mozgovej kôre. Toto vlnenie obnovovalo práceschopnosť tak za trištyri hodiny, kým pri prirodzenom spánku treba najmenej sedem hodín, aby si mozgové bunky náležité oddýchli.