Toto podmorské mesto — Griádoidi ho nazývajú Leza — je vlastne gigantické priemyselnoelektronické stredisko. Pomocou najzložitejších technologických pochodov sa tu vyrábajú stovky a tisíce cenných látok. Všetko sa tu robí bez pomoci ľudských rúk: postupy sú úplne automatizované.
Značnú časť mesta zaberá kombinát na získavanie kovov z morskej vody.
Kolosálne pumpy vháňajú milióny kubických metrov vody k celému lesu hríbovitých ionitových filtrov. Voda prejde filtrami a postupuje do vežových bakteriálnych filtrov, kde trilióny baktérií „vyciciavajú” z nej chemické prvky, rozpustené v morskej vode.
Baktérie postupne zachytávajú všetky kovy. Potom gravitačné potrubie prepravuje filtre, nasýtené baktériami kovu, do indukčných vákuových pecí, ktoré pracujú pomocou slnečnej energie, dodávanej z povrchu Griády.
Roztopené kovy kryštalizujú v ultrazvukových komorách a tam aj tvrdnú.
Celá výroba prebieha automaticky: riadia ju dvaja operatéri z Elektrónkového mozgu Lezy.
Griádoidi mi poskytli úplnú slobodu. Neúnavne pozorujem ich život.
Na každom kroku sa stretávam so zázrakmi. Raz som sa dostal do Televízneho centra a vidím: pred obrazovkou sleduje Griádoid postavy v modrastých oblekoch (pohybujú sa v strede obrazovky). Postavy sa hmýria v zúrivom mihotaní ružovkastých prúdov. Husté zelenomodré svetlo mi nedovoľuje, aby som si prezrel výhonky zlovestných čiernožltých vodných rastlín. Na pulte nasrdeno hučí velký počítač rádioaktívnych častíc. Ukazuje neuveriteľnú silu žiarenia — sto miliónov rôntgenov!
— Je ďaleko odtiaľto ohnisko žiarenia? — pýtam sa znepokojený.
Co ak sú Griádoidi odolní voči rádioaktívnemu žiareniu? A ja som možno práve v tejto chvíli dostal smrteľnú dávku?
Griádoid zapol obrovskú mapu morského dna. Tisíce kilometrov od Lezy horí na mape zelené svetielko. Okolo neho je označená hĺbka: pätnásť kilometrov. Teda preliačina! Je poldruha ráz hlbšia než známa Mariánska preliačina v Tichom oceáne. Nuž teda sa nemusím znepokojovať: žiarenie je priďaleko na to, aby som sa ho musel obávať. Dobre, ale ako tam pracujú bytosti, ktoré som videl na obrazovke?
Spýtal som sa Griádoida, prečo žiarenie nepôsobí na pracujúcich.
— Tých stvorili Poznávatelia… Neboja sa rádioaktívneho žiarenia. Nič necítia…
Prekladový prístroj, ktorý mi dal Džirg, kovovým hlasom rozpráva prekvapujúce veci: ukázalo sa, že modrasté postavy — to sú frobsy, umelé bytosti, vytvorené v oddelení biopsychológie. Frobsy sa podrobujú rádiovým rozkazom Elektrónkového mozgu, ktorý riadi Griádoid pri pulte, a dolujú v najhlbšej oceánskej preliačine najvzácnejšie prvky. Griádoid nepozná vlastnosti týchto prvkov, no naisto sú to veľmi cenné hmoty, lebo frobsy prenášajú priezračné valce s vyťaženým oslepujúco žltým prvkom priamo na povrch oceána, 13 193 kde ich preberajú Poznávatelia a dopravujú ich do Trozy. Neskôr som sa od Samojlova dozvedel, že žltá hmota je prvok ekarónium, ktorý na Zemi nejestvuje. Je to vraj nesmierny prírodný akumulátor energie. Keď ho umiestnia v kozmickom priestore, dychtivo pohlcuje všetky druhy energie v okruhu milión kilometrov. Keď ho potom zohrejú na sto stupňov, ekarónium ľubovolnou rýchlosťou vylučuje zo seba získanú energiu. Griáďania ho používajú pre kozmické guľovité disky a na zmenu štruktúry časopriestoru.
Postupne začínam chápať život Griádoidov. Sú to veľmi milí ľudia!
Majú srdce, sú prívetiví, dobrosrdeční, správajú sa ku mne veľmi priateľsky, hoci nijako nevedia pochopiť, kde som sa vzal na Griáde. Veď pre nich nejestvuje Vesmír a iné svety. Nevedia nič, okrem riadenia automatov, obsluhovania mechanizmov a strojov. Zato však vedia pestovať čudesné vodné rastliny, z ktorých sa pripravuje ich obyčajná strava, veľmi chutná a kalorická. Doteraz si spomínam na paštéty, pripravené z morských rastlín, ktoré sa len tak rozplývali na jazyku.
Deti oceánu žijú vo veľkých halách, osvetlených jasným svetlom.
Stravujú sa vo velikánskych spoločných jedálňach, úplne zautomatizovaných. Prípravy jedál a ostatných výrobných odvetví, zúčastňujú sa Griádoidi iba pasívne. Kontrolujú riadiace pulty. Programy pre elektrónkových kuchárov zostavili Poznávatelia pred mnohými storočiami na základe vedecky vypracovaných dávok.
Griádoidi majú neobyčajne vyvinutý zmysel pre kolektív a priateľstvo a sú ochotní priniesť akúkoľvek obeť. Pamätám sa na prípad, ktorý ma načisto ohromil.
Bolo to takto. Veľmi veľa času som trávil pri veľkej obrazovke televízora, ktorý bol v ústrednom dispečerskom uzle Lezy. Pracujú tu stovky operatérov, ktorí riadia pohyby vodných kombajnov v nepriechodných vodných húštinách. Elektrónkové obludy sa nenáhlivo a v určitom poriadku zahrýzajú do húšťavy nachovočervených vodných rastlín; kade prejdú, tam sa vytvoria prieseky rovné ako šíp. Cez priezračné steny potrubí vidno, ako sa masa spracovaných vodných rastlín valí do zásobníkov. Keď sa zásobník naplní až po okraj, automaticky sa odpojí. Potom ho dialkovo riadený hydrovoz zatiahne k ústrednej vstupnej komore Lezy. Ako som sa neskoršie dozvedel, červená masa vodných rastlín slúžila ako surovina na prípravu zvláštneho elixíru života, ktorý predlžoval život Poznávateľov až na tristo rokov.
A tu raz, keď sa pri ústrednej vstupnej komore nakopilo asi desať hydrovozov, priezračné steny sa roztvorili a prepustili stroje do prvej osušujúcej komory. Náhle zaznel výkrik: — Pozor! Akugor…! — Z oceánu sa vynorila odpudzujúca papuľa strašného dravca. Griádoidi, ktorí obsluhovali stroje, stihli sa skryť v pancierových kabínach hydrovozov. Doteraz zostalo tajomstvom, ako sa sem dostal tento hlbinný netvor, ktorý sa zvyčajne zdržuje ďaleko od mesta. Asi ho náhodou prehliadla televízna strážna služba.
Keď obrovský dravec nenašiel nablízku nič pod zuby, zamieril k pultu, kde bezradne behal dispečer, riadiaci prácu čerpadiel a mechanizmov.
Ďalej sa všetko odohralo bleskové. Ohromné klepeto schmatlo dispečera vo chvíli, keď sa pokúšal zapnúť stlačený vzduch, ktorý by vedno s vodou vytisol akugora z komory. No či už v náhlivosti alebo omylom zapol mechanizmy, ktoré otvárajú vnútorné dvere. Oceánska voda, stlačená pod tlakom niekoľko tisíc atmosfér, sa s hromovým burácaním vovalila do sály na premenu energie a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty.
Vedľa mňa sa ozval výkrik úžasu: to skríkla operatérka. Pochopil som, že hrozí strašné nebezpečenstvo. O pár minút sa voda dostane k hlavným generátorom a vtedy nastane katastrofa: zhasne osvetlenie, zastanú atmosférické prístroje a Ležania sa do jedného podusia.
Akugor prežúval dispečera a nijako sa od pultu nebral. Vtom vyskočil z najbližšieho hydrovozu Griádoid a vrhol sa k pultu. Dravec sa strhol.
Ešte chvíla — a bol by odvážlivca prehryzol napoly, ale v ústrety oblude, rovno jej do klepiet, zamierili štyria druhí pracovníci. Netrvalo ani minútu a dravec radradom roztrhal všetkých štyroch odvážlivcov. No toto zdržanie dovolilo prvému Griáďanovi zapnúť stlačený vzduch. Mohutný tlak v okamihu vyhodil akugora i s vodou von zo sály. No zároveň vytislo do oceánu aj Griádoida. Posledné, čo som ešte zazrel, bola ozrutná dravcova papuľa, v ktorej zmizol hrdinský záchranca mesta…
Vari pol hodiny sa nik okolo mňa ani nepohol, nepreriekol slova. Bolo počuť, iba vzdychy operatérok.
Zanedlho som si našiel priateľa. Volali ho Ger. Bol to vysoký, pekný chlap, s veľkými hlbokými očami, ktorý stále dychtivo poznával okolitý svet.