Elc sa pohŕdavo uškrnul a kývol Jugdovi.
— Co to vravíš?! — posmešne zvolal Jugd. — Vari si zabudol, že váš život závisí od jediného nášho pohybu? Energetické stanice a generátory, zásobujúce Lezu energiou a svetlom, sú v našich rukách!
Jugd sa prudko obrátil k pultu za ich chrbtami a otočil vypínač. Čierna neprehľadná tma zaliala všetko naokolo.
Márne som hľadel do priestoru cez priezračné steny Rady bratov. Rozprávkový jas Lezy zmizol. Len kdesi v diaľke na obzore blikoce zelenkavá žiara oceánu a ešte jasnejšie sa vyníma osvetlená obrazovka, na ktorej vidieť bezcitné tváre Poznávateľov. Biopsychológovia ladia prístroje; akiste sa chystajú zaznamenávať naše myšlienky a zážitky. O päť minút som začal lapať vzduch: zrejme prestalo pracovať klimatizačné zariadenie.
Starší bratia mlčia. Ger v bezmocnej zúrivosti škrípe zubami a nenávistné pozerá na Poznávatelov; veľké kvapky potu stekajú po tvárach Griádoidov. Zdiaľky doletujú výkriky dusiacich sa robotníkov.
— Dosť! — vrhám sa k obrazovke. — Veď oni za nič nemôžu! Čo to robíte? Prídem k vám!
Od nedostatku čerstvého vzduchu som na chvíľu stratil vedomie, a keď som otvoril oči, stoja okolo mňa Starší bratia. Ležal som na dlážke, prikrytý akýmisi odevmi; tváre Poznávateľov zmizli, jasné svetlá znovu svietili.
Gerove smutné oči nehybne spočívali na mne. Starší bratia si jasne uvedomili dočasnú bezmocnosť a neschopnosť čeliť moci Poznávatelov.
O pol hodiny zablikali na frontóne ústrednej priepustnej komory zelené svetielka. Ktosi zavítal do Lezy z povrchu oceána. Pravdepodobne prišiel po mňa. Tuho stískam ruky starším bratom a Gerovi.
— Zbohom, priatelia, — hovorím s námahou. — Nerobte si kvôli mne starosti. Učte sa!
Zástup Griádoidov ma odprevádza do priepustnej komory a ešte dlho mi kýva. Postupne prechádzam z jednej komory do druhej. Pumpy, odčerpávajúce vodu, pravidelne vzdychajú.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som zazrel známy hydromobil, z ktorého vystúpil namosúrený Džirg.
Prišiel som po teba, — hovorí namiesto pozdravu a zamračene ladí palubný prijímač energie.
Ešte dvestopäťdesiat kruhov! Až o päťdesiat rokov! — zvolal zúfalo.
— A čo sa potom stane? — spytujem sa.
Toľko času budú potrebovať moji druhovia — Griádoidi, kým si osvoja elektronickú techniku a energiu mezónovej hmoty. Len potom zanikne monopol Poznávateľov.
A ako ste určili túto dobu?
Vypočítal ju tvoj priateľ, ktorý zostal u biopsychológov. Požiadal som Viaru, aby ho vyhľadala v Troze. Ochotne súhlasil s tým, aby zostavil pre Griádoidov zhustený program poznania. Viara ťa pozdravuje.
— Akademik Samojlov! — zaradoval som sa. — Ešte stále je v Informatóriu? Spojili ste sa s ním?
Džirg prikývol a pozval ma do hydromobilu. Natešený rozmýšľam o stretnutí s Piotrom Michajlovičom. Koľko novostí mu budem môcť rozpovedať. Istotne sa zahĺbil do štúdia griádskej vedy a zabudol na celý svet. A mne je bez neho otupno…
A opäť som v guľovitej kabíne pred štvorhrannou obrazovkou obzoru. Príklop hydromobilu sa uzatvára, priepustnú komoru rýchlo zapĺňa voda.
Plavidlo uháňa po jedinečných Súmračných planinách a ja zatiaľ smutno pozerám dozadu — rozprávková Leza sa postupne rozplýva v mo rských priestranstvách.
Mlčky sme vystúpili na povrch oceánu. O polhodinu sa náš hydromobil opäť premenil na elektromagnetický čln a jemne sa kolíše na fialovomodrej hladine. Cez otvorené okrúhle okienka preniká rozpálený vzduch.
Slnko, stojace v zenite, sa takmer topí v žiare centrálnogalaktického oblaku. Pekelná horúčava začína prenikať do kabíny. Džirg mi podáva chladiaci skafander, ktorý si náhlivo obliekam.
Počúvam tiché hučanie elektromagnetického prijímača a pokúšam sa uhádnuť svoj ďalší osud… Istotne ma dopravia do Zelsy. Ako ináč? A prečo Džirg mlčí? Ale čo môže nakoniec robiť… Nečakane čln zostal stáť.
Džirg vyšiel na palubu a volá ma k sebe. Jeho tvár vyjadruje rozhodnosť.
Ukazuje do diaľky — tam, kde zreteľne vystupujú obrysy stupňovitých ho rských velikánov.
— Prístav Draza, — vysvetľuje Džirg. — Doňho som ťa mal dopraviť.
Čaká tam Liug.
Liug! Celkom som zabudol, že existuje. Hneď som si spomenul na Liugove studené červené oči a jeho „racionálny” učebný systém. — Lenže ja nechcem, aby sa pozemšťan znovu dostal do rúk biopsychológov, — pokračoval Džirg. — Ak ťa pustím len tak… odvezú ma do Zelsy.
Ale okabátime Poznávateľov! V člne je výbušná nálož. Stačí stisnúť tento gombík a o desať minút čln vybuchne a potopí sa. Ja sa „zachránim” antigravitačným diskom, priletím do Drazy a poviem Liugovi, že si nejako vyhodil čln do vzduchu, skočil do vody, priplával k brehu a schoval si sa v pobrežných húštinách. Ja som ťa nemohol zadržať, lebo som sa ledva sám zachránil.
A podal mi rezervný antigravitačný disk.
— Džirg! — na viac som sa nezmohol, len som opakovaclass="underline" — Priateľ môj… priateľ môj…
Skry sa čo naj ďalej a udržuj so mnou spojenie. Tu máš teleprístroj, ktorý ti posiela Viara. S jeho pomocou možno udržať spojenie do vzdialenosti desaťtisíc kilometrov. Tieto prístroje sú výsadou nemnohých Poznávateľov.
Ozvem sa ti len na takúto šifru.
Vytočil na tlačítkovom ciferníku prístroja volaciu šifru a kázal mi, aby som ju niekoľko ráz opakoval.
— Radím ti, aby si odletel na Veľký juhozápadný ostrov. Tam sú prišelci z Veľkej mnohotvárnosti. Zjavili sa na Griáde, keď som ešte ani na svete nebol. Neviem prečo, ale Poznávatelia sa tejto oblasti oceánu vyhýbajú.
Avšak Viara tvrdí, že pozemšťania sa ich nemusia obávať.
— Ďakujem ti, Džirg, — odvetil som vzrušene. — A čo bude s tebou?
— Všetko bude v poriadku, — utišoval ma. — Dajú mi nový čln a znovu odídem na kontrolný úsek Fialového oceánu.
Budovy Drazy sa ustavične približujú. Už sme od brehu dohromady len pol kilometra.
— Teraz! — zavelil Džirg, potľapkal ma po pleci, mäkko sa vzniesol do vzduchu a zamieril k Draze. — Neotáľaj! — zakričal zhora.
Stisol som gombík výbušného zariadenia a špirálovite som vyletel k zmrákajúcej sa oblohe. Vo chvíli, keď som dosiahol breh, na opustenom člne zahrmel výbuch. Silná vzdušná vlna ma mocne ovalila, zatočila a odniesla ma dolu, rovno do korún akýchsi pichľavých griádskych stromov, ktoré rástli pozdĺž celého pobrežia. Ledva som stačil prepnúť páčku disku na najvyššiu rýchlosť. Konáre mi bolestivo dodriapali stehno a pomaly som začal stúpať do výšky. Pozrel som na more, ale opustené plavidlo na hladine už nebolo; Džirg sa zmenil na nepatrnú čiernu bodku.
Chvíľu som premýšľal o svojom položení. Mysľou mi prebehli udalosti posledných týždňov.
Kam sa pustiť teraz? Pamäť mi hneď ochotne našepkáva: „Guľovité disky!” Ešte v Informatóriu som o nich neraz počul od Samojlova. Akademik si vysoko cenil úspechy Griáďanov v prekonávaní kozmických vzdialeností.
„Guľodisk”, vravieval, „je dokonalý časopriestorový stroj.” Ale kde ich hľadať? Napäl som myseľ a usilovne som sa rozpomínal na mapu Griády. Ale okrem všeobecných obrysov sa mi v hlave nevynorili žiadne podrobnosti mapy.
V duchu som si vynadal a opäť som sa začal prehŕňať v skladoch vedomostí. Napokon som sa rozpamätaclass="underline" akademik ukazuje na zelenú škvrnu v južnej časti Ústredného svetadielu a s úsmevom mi vraví: „Tu je kozmodróm guľodiskov, o ktorých snívaš.” Náhlivo prezerám miniatúrnu mapu, ktorú mi podaroval Džirg. Aha!