Tu je Troza, leží na západnom okraji pevniny. Teda kozmodróm bude na juhovýchode.
Nebudem spomínať, ako som celé dva dni blúdil nad južnou časťou Ústredného svetadielu a lenlen že som nezomrel od hladu. Zachránili ma plody, chuťou pripomínajúce dyne, ktoré som trhal v zušlachťovaných lesoch Griády. Na tretí deň už zďaleka som videl, ako na juhu v pravidelných časových intervaloch vzletujú rakety a zanechávajú za sebou na oblohe svetielkujúcu stopu.
A už je tu kozmodróm. Jeho nekonečné priestranstvo pokrývajú obrovské konštrukcie, pristávacie kolonády, rozbehové dráhy, mrežovité veže.
Po celom priestranstve stoja čudné elipsoidy. Na východ odo mňa s rovnakou závideniahodnou presnosťou vzlietali rybovité kozmické rakety. Objavovali sa náhle spoza dlhokánskej sklenenej stavby a hneď prudko stúpali do výšky. Keď som sa bližšie prizrel, neušlo mi, že sa dlhá stavba veľmi podobá pozemským elektromagnetickým delám, ktoré vystreľujú do Vesmíru nákladné rakety bez ľudí. Márne som hľadal znamenité guľodisky. Neviem prečo, ale predstavoval som si ich ako gule, prikryté „tanierom” alebo „diskom”. Ale v mojom zornom poli som nenašiel nič podobného. „Možno tieto sploštené elipsoidy sú guľodisky,” pomyslel som si a ticho som pristál neďaleko jedného.
Bolo dosť tma, lebo slnko zašlo a stred Galaxie opäť zastreli husté mraky.. Mohol som sa nepozorovane priblížiť tesne k elipsoidu. Predo mnou sa matne črtala päťdesiatmetrová ozruta, pokrytá lesklým zelenkavým kovom. Po povrchu elipsoidu prechádzal hrebeň, ktorý pripomínal prijímače rovnováhy, aké bývajú na pozemských astroplánoch. Pochopil som, že toto je guľodisk.
V dolnej časti gulodisku som objavil privretý príklop, z ktorého vychádzalo slabé svetlo. Rýchlo som sa poobzeral. Nablízku ani živej duše.
Pravdepodobne všetky práce, spojené so štartovaním a pristavaním rakiet, vykonávali elektrónkové automaty. Iba raz okolo mňa preletel Griáďan a lenlen že do mňa nezavadil nohami. Šikovne sa spustil na zem pred príklopom a zmizol dnu. Zmocnilo sa ma neprekonateľné pokušenie. Čo by sa stalo, keby som vnikol do guľodisku. Hej, ale kam sa chystá letieť? Na blízku planétu, či do druhej Galaxie?
Opatrne som sa prikradol k príklopu a nazrel som dnu: nevidel som nikoho. Dnu som zbadal tri ďalšie odchýlené príklopy a za posledným — st upienky rebríka vedúce hore. Nečujne som vstúpil do rakety, prešiel som cez dve hermetické komory, vystúpil som hore po rebríku a ocitol som sa na dlhej chodbe. Počúval som hlasné údery svojho srdca, zakrádal som sa po chodbe a rozmýšľaclass="underline" „Keby som tak teraz narazil na astronauta a hanebne by ma vyhodili. To by bol ešte ten lepší prípad. Alebo by ma dopravili na biopsychologické oddelenie.” Odrazu ktosi vzadu, pri príklope, zahrmotal železom. Nemal som kedy rozmýšľať. Vrhol som sa do prvých dverí, na ktoré som natrafil, zachytil som sa nohou o prah a doluznačky som padol na kopu mäkkých odevov.
Vysvitlo, že sú to skafandre. Griáďan, ktorý vošiel do astroplánu, ma na šťastie nezbadal, lebo celkom pokojne prešiel okolo dverí ďalej po chodbe.
Vstal som a započúval som sa: v aštropláne sa rozliehal vysoký spevavý zvuk — akiste signál k pohotovosti alebo k štartu. V nasledujúcej chvíli zavládlo mučivé ticho. Hneď nato sa gulodisk naplnil strašným hukotom. Čo to môže byť? Zapli pohonný systém astroplánu alebo spevavý zvuk pochádza od magnetických polí? Tak či onak, zreteľne som cítil, že gulodisk sa pohybuje, lebo preťaženie ma vtlačilo do mäkkej hŕby skafandrov.
Ešte počas niekdajších medzihviezdnych letov som sa v praxi naučil určovať hodnotu zrýchlenia rakety. Prišlo mi to vhod aj teraz. Vo chvíli štartu sa zrýchlenie rovnalo približne štyrom „ži”, ale potom začalo každú sekundu hrozivo stúpať. „O ch vílu ma rozmliaždi nadmerné preťaženie,” prebehlo mi mysľou… Nedovtípil som sa, že Griáďania sa pravdepodobne dávno poistili proti účinkom zrýchlenia. Už som bezmála strácal vedomie, keď sa na stene môjho útočišťa nečakane rozsvietila obrazovka vnútornej siete rakety.
Veliteľ elipsoidu zrejme vykonával obvyklú prehliadku miestností. Stihol som spozorovať ozajstný údiv na Griáďanovej ľahostajnej tvári. Zrýchlenie neuveriteľne vzrastalo; podvedome som sa prevrátil na chrbát a zaujal som najvýhodnejšiu polohu — nohami k nosu astroplá nu. Potom sa mi uľavilo: Griáďan pravdepodobne výpal motor. Zrýchlenie prudko pokleslo. A o pár sekúnd na chodbe zadupotali kroky a do kabíny vtrhli dvaja Griáďania. Mlčky ma chytili popod pazuchy a behom ma niesli po chodbe.
A už som v riadiacej ústrední, stiahnutý akýmsi oblekom. Pravdepodobne je to oblek proti účinkom preťaženia, lebo sa cítim skvele, hoci elipsoid znovu prudko zvyšuje rýchlosť. Starší Griáďan s prekvapujúco jasnou ohnivočervenou šticou si uprene prezerá nevolaného hosťa. Podľa všetkého je to veliteľ astroplánu.
— Odpusťte, — hovorím prosebným hlasom. — Dávno som sa chcel zoznámiť s vašimi kozmoplánmi. Pravda, do elipsoidu som prenikol svojvoľne…
Vtom som si uvedomil, že Griáďan mi nerozumie: nemá prekladací prístroj. A skutočne, Griáďan si ma i naďalej chladne prezeral. Vtedy som sa rozhodol použiť jazyk posunkov a predmetov. Ale všetko to bolo zbytočné, pretože astronaut vytiahol z vrecka lingvistický prístroj. Bolo to zrejme obvyklé príslušenstvo griádskych astronautov na ich cestách Vesmírom.
— Si pozemšťan? — spýtal sa ma.
Nemalo zmyslu zapierať, lebo Griáďan ani nečakal na odpoveď, len zapol astrotelevízor, na obrazovke ktorého som uvidel Jugdovu odpudzujúcu tvár. Monotónnym hlasom vravel do éteru: — Všetkým Poznáva telom Západnej pologule! Pozor! Pozor! Rušiteľ Harmonického poriadku Griády, prišelec zo Zeme, ušiel služobníkom Kruhov mnohotvárnosti! Každý, kto pozemšťana vypátra, je povinný ho chytiť a dopraviť do Trozy. Pozor! Pozor! Príkaz Kruhov mnohotvárnosti!
Veliteľ elipsoidu vypol astrotelevízor a prehovoril chladne: Škoda, že nemôžem prerušiť let na Ptuin a splniť príkaz Kruhov. Budem to musieť urobiť na spiatočnej ceste.
— Mal som šťastie, — doložil som mierne. — A čo je vlastne Ptuin? Umelá družica Griády?
— Nie, najbližšia vonkajšia planéta.
— Obývaná?
Griáďan sa na mňa pozorne zahľadel, chvíľu mlčal a odveticlass="underline"
— Pracujú tam závody na výrobu mezónovej hmoty.
— Obsluhujú ich automaty?
Griáďan neodpovedal. Dovtípil som sa, že ďalej sa nemám čo vypytovať.
Teda nezostanem dlho na slobode. Netreba však vešať hlavu. Cas letí nebadane. So záujmom si prezerám astroplán. Okrem veliteľa je na palube päťčlenná posádka. Ako som si ich tak všímal, prišiel som k uzáveru, že to nie sú Poznávatelia, ale najskôr tvory podobné trozským operatérom.
Moje dohady sa zakrátko potvrdili. Veliteľ odišiel do svojej kajuty: obrovský elekrónkový prístroj viedol raketu podľa presne vypočítaného programu a nepotreboval pilotovu pomoc. Odrazu z kajuty zaznelo dobre známe zvonenie fliaš s omamným plynom. Keď som o chvíľu nazrel k veliteľovi, uvidel som ho, ako sa zvíja v blaženom vytržení. Ten istý výjav ako na Ostrovoch oddychu.
— Aj vy ste Poznávatelia? — spytujem sa jedného z astronautov.
Nechápavo krúti hlavou a bojazlivo sa obzerá na prichýlené dvere veliteľovej kajuty. Zatvoril som dvere a podal som mu lingvistický aparát, ktorý Poznávate! zabudol na pulte. Ale nevedel s ním zachádzať. Pomohol som mu.
— Vie niekto z vás okrem Poznávatela riadiť astroplán? — spýtal som sa astronauta.
Záporne pokrútil hlavou.
— Prečo?
— Neviem, — lahostajne odvetil astronaut.