A čo vieš robiť?
Griáďan pristúpil k pultu na druhom konci kabíny, postupne stláča gombíky a ukazuje na obrazovkách všetky uzly a agregáty astroplánu. Dovtípil som sa, že má na starosti pozorovať stav súčastí astroplánu. Zrejme na všetkých dôležitých miestach boli namontované piezokryštalické snímače, ktoré spdlahlivo signalizovali každú poruchu. A kde bývate? — vypytoval som sa ďalej.
— Ptuin, — stručne odvetil astronaut.
Teda mám pred sebou nový druh pracovníkov — oby vateľov planéty Ptuin. Zatiaľ čo jedných zahnali Poznávatelia na morské dno, údelom druhých bola práca vo Vesmíre, na planéte, ktorá možno ani nie je súca pre život.
O niekoľko hodín Aid (tak sa Poznáva teľ volal) „vytrezvel” a so zamračenou tvárou si sadol za pult. Rozhodol som sa využiť príležitosť a zoširoka som sa začal vypytovať na konštrukciu astroplánu. Aid odpovedal neochotne, ale presne a výrazne. Akiste nevidel v mojej zvedavosti nič zvláštneho.
Princíp činnosti motora som pochopil dosť nejasne, lebo v technickej terminológii Griáďanov bolo mnoho neznámych výrazov. Pokiaľ som pochopil, elipsoid bol dokonale zautomatizovaný. Všetky riadiace a kontrolné funkcie vyplňovali elektroanalytické a matematické prístroje. Podľa princípu činnosti to bola gravitačná raketa, podobná našej „Uránii”, ale neporovnateľne dokonalejšia. Hlavný rozdiel spočíval v iných zdrojoch gravitačnej energie: guľodisk získaval energiu z mezónovej hmoty — nevyčerpateľného zdroja energie. Griádske guľodisky boli značne menšie než „Uránia”. Keby som ich mal porovnávať, povedal by som, že elipsoid je člnom a „Uránia” oceánskym parníkom. My sme leteli astroplánom, ktorý bol dlhý najviac ak 50 metrov (po veľkej osi elipsoidu). Medzihviezdne a medzigalaktické guľodisky boli podľa Aldových slov niekoľko desať ráz väčšie a tvarové sa blížili guli.
Ale aj medzigalaktický guľodisk bol niekoľko ráz menší než „Uránia”! Neveľké rozmery griádskych astroplánov vyplývali z obrovskej energetickej kapacity mezónovej hmoty. Viac než polovicu plánov zaberal motor — obdivuhodne zladený systém, ktorý menil energiu mezónovej hmoty na gravitačné alebo elektromagnetické žiarenie.
Vzdialenosť medzi planétami, ktorá sa rovnala tristo štyridsiatim miliónom kilometrov, prekonal elipsoid za tridsaťdva hodín, teda letel priemernou rýchlosťou tristo kilometrov za sekundu. Motor pracoval celou cestou; v dôsledku toho sa udržovala v aštropláne normálna príťažlivosť. Ukázalo sa, že riadenie zautomatizovaného astroplánu je pomerne jednoduché, takže ku koncu cesty by som už aj ja sám dokázal elipsoid viesť.
Približovali sme sa k Ptuinu. „Prečo nezapne horizontálne obrazovky?” uvažoval som a odrazu som sa stal svedkom úkazu, ktorý ma vždy privádzal do úžasu: steny astroplánu sa stali priehradnými. Zdanlivo sme ostali visieť v priestore. Presne pred nosom astroplánu žiaril v nebeskej priepasti obrovský ligotavý disk planéty. Velitel a jeho dvaja pomocníci vykonávali pri pulte čudné rytmické pohyby a prepínali rady gombíkov a pák.
Astroplánom sa rozliehala mnohohlasná symfónia, chvíľu silnela, chvíľu utíchala.
— Čo znamená toto bzučanie? — spýtal som sa Alda.
— Uvádzam astroplán do režimu energetických vibrácií, ktoré vznikajú okolo rovníka planéty. Rovníkový pás energetických vibrácií vytvárajú generátorové prijímače a meniče energie, vyžarovanej jadrom Galaxie. Tieto vibračné búrky ustavične zásobujú energiou závody na výrobu mezónovej hmoty. Na výrobu jediného kilogramu tejto látky treba obrovské množstvo energie — dvesto biliónov kilowattov. Jej prameň je nevyčerpateľný. Energia jadra Galaxie stačí na miliardy rokov, — doložil.
Mnohohlasná nepríjemná melódia stále silnela. Vlieval sa do nej mocný prúd nových zvonivých a čoraz vyšších zvukov. Po tele sa mi rozliala zvláštna sladkosť, vzbudzujúca strach. Zdalo sa mi, že nepotrvá dlho a začnem sa v tejto narastajúcej melódii roztápať. Na chvíľu sa do celého tela nahrnula olovená ťažoba, ale vzápätí zmizla.
Melódia stíchla tak náhle, ako sa začala. Ľahký náraz — a elipsoid nehlučne zosadol na rovnú plošinu.
— Už sme tu? — čudoval som sa. — Tak rýchlo? Aid prikývol.
Nikto nás nevítal. Poobzeral som sa. Až k obzoru sa tiahli ozrutné hríbovité stavby, stupňovité budovy a veže, nad ktorými planuli zelené blesky. Boli to zrejme zariadenia, ktoré zbierali a rozdeľovali energiu a odvádzali do závodov. Hríbovité stavby boli medzi sebou pospájané hustou sieťou hrubých potrubí. Pozrel som hore a uvidel som čiernu oblohu s veľkými nehybnými hviezdami: teda planéta nemá atmosféru; preto tu jadro Galaxie žiarilo oslepujúcim jasom, ktorý zatieňoval slnko.
Navliekli sme si skafandre, prešli sme cez tri hermetické komory a vyšli sme z rakety.
— Musíme vziať odtiaľto ďalšiu zásobu mezónovej hmoty, — povedal mi Aid prísne. — Ale ty nás počkáš u dispečera. — A ukázal na polkruhovitý obrnený hríb, vzdialený od nás päťsto metrov. — Nesnaž sa ujsť. Tu sa ti to nepodarí. Mezónovú hmotu preberieme a naložíme za päť hodín.
Príťažlivosť bola na tejto planéte značne slabšia ako na Griáde. Preto som sa ľahko pohyboval v griádskom skafandri. Podišli sme k dverám dispečingu. Aid stlačil na stene gombík a dvere sa hneď samočinne otvorili.
V priechodovej komore sme vyzliekli skafandre a vstúpili sme do dlhej, priestrannej haly. Na okamih sa mi zazdalo, že som sa znovu dostal na Ostrovy oddychu, pretože som zacítil omamný vzduch morských priestorov, vôňu tropických kvetov. V dispečerskej miestnosti bolo prekvapujúco verne napodobnené podnebie ďalekých Ostrovov oddychu.
V priestrannej hale boli dohromady len traja Poznávatelia, ktorí sa s chladnou vážnosťou prechádzali pozdĺž čudesných prístrojov. Na obrazovkách prístrojov sa mihali, blýskali a iskrili stovky chvejúcich sa, pulzujúcich kriviek.
Ozrutný projektor uprostred miestnosti sa pravidelne rozsvecoval a ukazoval, ako prebiehajú jednotlivé cykly výroby mezónovej látky.
Aid prehodil pár slov s Poznávatelmi, ukázal na mňa a vyšiel z miestnosti.
Pristúpil som k jednému z Poznávatelov, ukázal som na budovy, ktoré bolo vidieť za vysokým úzkym oknom, a spýtal som sa: — A na to všetko stačíte vy traja?
Poznávate! si ma dlho prezeral; zrejme rozmýšľal, čo odpovedať.
Potom širokým gestom ukázal na informačné obrazovky, ktoré sa v tej chvíli rozžiarili. Uvidel som nekonečné podzemné tunely, po ktorých chodili robotníci s nezdravými zemitými tvárami. Oči im svietili ako fakle v prízračnej purpurovej hmle. Hmla zrejme pochádzala zo škodlivých výparov hornín.
— Kto je to? Hádam len nie Griáďania? — žasol som nevdojak.
— Nie, — povýšenecky odvetil Poznávate!.
Z tónu jeho reči som vycítil, že moje slová urazili jeho samoíúbosť.
— Poznávatelia nehromadili po celé tisícročia vedomosti nato, aby sami pracovali v hlbinných náleziskách mezónovej suroviny. Na to máme Erobsov.
Dozvedel som sa, že v podzemí planéty, v hĺbkach od tristo do osemsto kilometrov, sa rozkladajú celé mestá, kde žijú vesmírni robotníci — Erobsovia. Ako sa dostali na planétu? Pochádzajú z tých istých ostrovanov, potomkovia ktorých obrábajú Súmračné planiny? Premáhal som hnev, ktorý ma dusil, a pozeral som sa na vesmírnych príbuzných Griádoidov, pracujúcich pri obrovských mechanizmoch. Zahalení purpurovými oblakmi prachu, krok za krokom sa zahrýzali do hornín v bezprostrednej blízkosti ťažkého jadra planéty. Dobývali surovinu pre výrobu mezónovej látky.
Potom sa predo mnou vynorili ulice podzemných miest, uvidel som vesmírnych robotníkov pri práci, pri oddychu, vo volnom čase; matne blikali osvetľovacie lampy, pravidelne pulzoval prístroj na obnovu ovzdušia a z času na čas chrlil na povrch planéty škodlivé plyny. Hoci tu boli oveľa ťažšie životné podmienky ako na dne Fialového oceánu, márne som hľadal na tvárach Erobsov výraz otrockej pokory. Všade som videl smelé, rozhodné tváre, rozumné pohľady ako u Griádoidov.