Obrátil som sa k samoľúbemu a ľahostajnému Poznávateľovi, ktorý lenivo pozeral na obrazovky a chcelo sa mi zakričať do jeho ľadovej tváre: „Barbari! Treba vás zničiť ako škodlivú pieseň na tele tisícročnej civilizácie!” Teda zasa ideme do Trozy. Čo ma asi čaká? Aid dozerá na nakladanie posledných balíkov mezónovej hmoty cez hlavný nákladný príklop astroplánu.
Jeden taký „balíček” váži pol milióna kilogramov; nakladá ho vysokovýkonný antigravitačný transportér. Som v riadiacej ústrední. Astronautioperatéri ľahostajne sedia na svojich miestach. Pravedepobne ani netušia, že som poslom ďalekého sveta, kde by Poznávatelia nemohli existovať.
Zrazu mi prišla na um zúfalá myšlienka: pribuchnúť príklop a ujsť.
Ruka sa mi načiahla po automate zatvárajúcom príklop. Ale zdravý rozum mi hneď napovedal, že by som mohol zahynúť v ľadových pustinách Vesmíru. Veď ani neviem, ako zostavili programy elektrónkových prístrojov, riadiacich raketu; nedokázal by som vypočítať nepredstaviteľne ďalekú cestu k Slnečnej sústave!
Okrem toho, v astroplánoch nie sú anabiózne vane — zomrel by som prv, než by som sa dostal na perifériu Galaxie. A nakoniec, čo je najdôležitejšie — dokázal by tento astr oplán vyvinúť nadsvetelnú rýchlosť? Pravdepodobne nie. Keby to tak bol medzigalaktický astroplán! Nie, ani vtedy by som nemohol odletieť: veď Piotr Michajlovič zostal v Troze! Dobre, vrátim sa do Trozy. Nemôže byť ani reči o tom, aby sme sa podrobili dobrovoľne hnusnej operatívnej výmene mozgových centier a aby sme sa potom dali dopraviť do preslávnej Zelsy.
Odrazu som sa mykol, lebo sa ozval ostrý zvuk zatváraného príklopu. Bol to, pravdaže, Aid! Operatéri sa náhlili na miesta. Poznávate! zapol štartový signál. Antigravitačný transportér sa pomaly vzďaloval nabok. Ešte chvíľka a astroplán sa za rachotu energetického spätného nárazu odtrháva od povrchu Ptuina.
Zbohom, priatelia z podzemných miest Ptuina! Verím, že vám čoskoro vyjde slnko slobody!
6
Útek z Trozy
Len čo sa elipsoid dotkol vyleštenej trozskej plošiny, už ma zdrapili služobníci Kruhov mnohotvárnosti, ktorí tu na mňa čakali, a posadili ma do vajcovitého prístroja. O polhodinu prístroj vletel do lievikovitého tunelu. S pôžitkom si obzerám nezabudnuteľnú panorámu Trozy.
… Zavreli ma do trojuholníkovej miestnosti bez okien. Cez jednu stenu matne presvitá polarizované svetlo. Kde asi je Piotr Michajlovič? 2e by už nežil? Od týchto rozumárskych barbarov aby človek čakal to najhoršie.
Silný buchot prerušil moje myšlienky. Do miestnosti vletel snop ostrého svetla. Zažmúril som oči, a keď som ich otvoril, stáli predo mnou traja služobníci.
— Poď, — prehovoril ktorýsi studeným hlasom. Mlčky kráčame cez tunely.,2e by do Zelsy?…” Výťah sa zastavil pred okrúhlymi dverami. „Iste operačná sála” pomyslel som si zmätene. „Co teraz? Nečakaným úderom omráčiť sprievodcov a pokúsiť sa ujsť? Hej, ale ako ujsť z Trozy?” Služobník otvoril dvere a moje obavy sa rozplynuli: spoznal som známu biopsychologickú sálu. Pravdepodobne na mňa čakali, lebo hlavy biopsychológov v oranžovomodrých odevoch sa rýchlo otočili ku mne. Na vyvýšenom mieste sedel Jugd, Liug a ďalší traja neznámi Griáďania. Uprostred oranžovomodrých som zazrel… akademika Samojlova. Odstrčil som služobníkov, zamieril som k nemu a sadol som si vedia neho.
— Piotr Michajlovič, som rád, že vás vidím. Už som ani nedúfal, že vás nájdem živého. Co chcú s nami robiť?
Samo j lov sa tváril ustarostené. Zvraštil čelo, nepozorovane mi kývol a náhlivo mi zašepkaclass="underline" — Hrozí nám vážne nebezpečie. Teraz budú rozhodovať, čo s nami.
Teba prikázali Kruhy poslať do želských baní. Už si o nich počul?
— A čo čaká vás? Samo j lov sa uškrnuclass="underline" — Mňa? Za vzorné správanie ma asi použijú pre ďalšie štúdium mozgových procesov…
Biopsychológovia pozorne načúvali, o čom sa zhovárame, ale ľahostajne sa odvrátili, pretože nič nerozumeli; predmety skúmania ich zatiaľ nezaujímali.
— Ja mám toho tiež dosť, — povedal zrazu Piotr Michajlovič. — Griádsku teóriu priestoru a času v hlavných rysoch poznám. Všetok potrebný materiál mám na mikrofilmoch. — Spokojne sa pohladil po napcha tých vreckách. — Podrobnému štúdiu mikrofilmov venujem zvyšok života. Musíme rozmýšľať o návrate na Zem.
— Už je asi neskoro, Piotr Michajlovič. Teraz sa odtiaľto nedostaneme.
— Dostaneme, — povedal Samojlov pevným hlasom. — Dobre, poro zprávame sa medzi štyrmi očami. Pozri, už sa to začína…
Jugd panovačne udrel po stĺpe tenkou tyčkou. Ozval sa melodický zvuk a zavládlo úplné ticho.
— Kruhy mnohotvárnosti žiadajú prerokovať otázku prišelcov zo Zeme. Neposedný divoch menom Vektor (tak vyslovil moje meno), ako nevhodný objekt výskumu mozgovej činnosti a rušiteľ Harmonického poriadku Griády, bude neodkladne dopravený do Zelsy. Tebe, Liug, — obrátil sa k červenookému biopsychológovi, — nariaďujem vykonať na pozemšťanovi op eráciu mozgu.
Červenooký sa pokojne zaškeril a prikývol.
Ale tu prišiel neočakávaný obrat. Biospychológovia v podstate súhlasili s Jugdovým návrhom. Uzniesli sa, že mňa dopravia do Zelsy a Samojlova prevezme Mozgové oddelenie. Budú hlbšie skúmať jeho myslenie. No zrazu sa Liug obrátil na Jugda.
— Biopsychologické oddelenie žiada, aby si ešte na týždeň mohlo ponechať oboch pozemšťanov kvôli zaujímavým a sľubným pokusom, skrížiť ich s Griádoidmi a Erobsami. Súdime, že pokusy prinesú veľký osoh Poznávateľom. Bytosti, ktoré vzniknú v dôsledku pokusov, budú pôvodcami novej pracujúcej rasy. Zdedia od pozemšťanov niektoré cenné vlastnosti: chápavosť, rozhodnosť, práceschopnosť. — Pri týchto slovách spokojne pozrel na akademika. — Naši operatéri majú detský rozum a Griádoidi sú hlúpi a vzdorovití. (Usmial som sa, keď som si spomenul, ako usilovne sa deti oceánu učia v tajných školách podmorských miest.) Už nie sú schopní obsluhovať najnovšie stroje.
Biopsychológovia súhlasne zahučali, zacvakali čudnými prístrojmi a postavili sa za Liugov návrh. Jugd sa porozprával cez televízny kanál s Elcom a oznámil, že Kruhy mnohotvárnosti pokus povoľujú. Služobníci Kruhov mnohotvárnosti nás odviedli vedľa do polotmavej miestnosti. Keď sme zostali sami, Samojlov sa hlasno rozosmiaclass="underline" — Počul si, čo vymysleli?
Potom sa horúčkovité začal prechádzať po miestnosti.
— Co čušíš? — osopil sa zrazu na mňa. — Treba čosi podniknúť!
Musím sa priznať, že až v tejto chvíli som si uvedomil zmysel neslýchaného návrhu. Celé hodiny sme presedeli v ťažkých myšlienkach. A odrazu mi svitlo v hlave.
— Počkajte!
A vyložil som mu svoj plán na záchranu, ktorý využíval pokus Poznávateľov a využíval ho proti nim. Samojlov sa zamyslel a po chvíli ožil.
To si zle nevymyslel! To bude asi jediné východisko. Ale na čom odletíme? Neviem, kde zoberieme vajcovitý prístroj.
A načo by nám bol? — povedal som a vytiahol som spod pazuchy antigravitačný disk. Starostlivo som ho schovával pred Poznávateľmi, rovnako i rádioteleprístroj, ktorý som dostal od Džirga.
Samojlov ma tuho objal.
— To nám prišlo veľmi vhod, — vzrušene prehovoril akademik. — Ale či nás oboch unesie? Poznám technické údaje disku. Má nosnosť stošesťdesiat kilogramov. A ja vážim osemdesiatpäť a ty?