Deväťdesiat! — odvetil som skrúšene. — Keby som to bol vedel prv!
Neboj sa, — upokojoval ma Samojlov a v duchu čosi usilovne počítal.
— Spravidla každý prístroj má nejakú rezervu — teda aj disk bude mať asi väčšiu skutočnú nosnosť. Ale čo budeme rozprávať, môžeme si to overiť.
Rýchlo som pripravil disk, objal som Samojlova a stlačil som páčku prístroja. Dosť pomaly sme sa vznášali k povale.
— Tak vidíš, — poznamenal Samojlov. — Hoci ťažko, ale predsa nás unesie. A kade vlastne poletíme?
— To už nechajte na mňa.
So sprisahaneckým výzorom som vytiahol druhý predmet — rádiot eleprístroj. Samojlov ešte nevedel, o čo ide, a spýtavo na mňa pozrel.
— Načo je ti ten prístroj? — usmial sa. Neprestal som napínať akademikovu zvedavosť, zapol som aparát a vytočil som dohovorenú volaciu šifru. Na miniatúrnej obrazovke sa zjavili zelenkasté pásy. Prešla minúta, dve, tri. Odpoveď neprichádzala. Co sa prihodilo? Prečo Džirg mlčí? Už som sa začínal cítiť trápne a chystal som sa všetko obrátiť na žart, keď vtom zelenkasté pásy vybledli a na obrazovke sa objavili nejasné črty Džirgovej tváre. Stál na palube neznámeho plavidla a ustarane hľadel do takého istého rádioteleprístroj a ako ja.
Jeho tvár vyjadrovala vzrušenie a obavy: zrejme si všimol nezvyčajné prostredie, v ktorom sme boli.
— Počúvam ťa, brat, — začul som Džirgov hlas, oslabený vzdialenosťou, a uľahčené som si vydýchol.
Čo sa s tebou robí? Vyzeráš utrápený, — pokračoval.
Kde si? Čo môžem pre teba urobiť?
Niekoľkými slovami som mu rozpovedal, čo sa s nami stalo, a poprosil som ho, aby nás schoval na svojom člne. Džirg sa nezačudoval, iba povedaclass="underline" Kedy a kde?
Čakaj nás v tých miestach, kde sme sa pred šiestimi dňami rozišli: na severozápad od Drazy. Pamätáš sa na ten rádiomaják? Presný príchod ti oznámim dodatočne.
Dobre, — povedal Džirg. Budem vás čakať.
Obrazovka zhasla. Samojlov s rastúcim údŕvom počúval náš rozhovor. Až teraz som si uvedomil, že som sa mu ani slovom nezmienil o svojej ceste. Rozišli sme sa celkom nečakane, v deň, keď som ho nenápadne opustil v griádskej škole. Začal som rozprávať o svojich príhodách.
— Ja to už všetko viem, — prerušil ma netrpezlivo. — Sledoval som tvoje dobrodružstvá pomocou elektrónkových hľadačov. Viara mi ukázala, do ktorej oblasti Fialového oceánu si sa vybral s Džirgom. Radšej mi povedz, aký plán úteku si vymyslel.
Akademik si vypočul môj návrh a pochybovačné pokrútil hlavou. Ale napokon uznal, že v takejto situácii by sme nič lepšieho nevyhútali.
Za pokus to stojí, — povedal, — Ale za budol si na jednu dôležitú maličkosť: podarí sa nám vkĺznuť do výstupného trozského tunela?
Do lievika? Predpokladám, že Griáďania ho otvárajú s pravidelnou presnosťou, možno každú hodinu. Musíme nájsť jeden kanál a vyčkať pri ňom, kým tunel otvoria.
Nie, nie je to tak, — namietal Samojlov. — Počuj, «čo ti poviem: v ýstupný tunel sa otvára šesťkrát denne, aj to iba špeciálnym kódom, ktorý je v Elektrónkovej centrále Trozy. Náhodou som sa ho dozvedel. Hoci Poznávatelia dosiahli vysoký stupeň vývoja, sú dosť naivní a domnievajú sa, že sme vo vývoji nevelmi predstihli operatérov z Trozy. Preto som sa v Informatóriu tešil úplnej slobode a mal som prístup ku všetkým jeho pokladom. Tento kód je v päťsto štvrtej vrstve stredného pásu Informatória. Viem to.
Ale ako ho treba použiť?
Celkom jednoducho: vysielačku máš. Do generátora založíme šifru a naladíme sa na prechodný automat, ktorý je umiestený na streche Kruhov mnohotvárnosti. Vtedy sa tunel otvorí, ale nie nadlho, dohromady len na päť minút, lebo v Elektrónkovej centrále to zistia a tunel hneď zavrú. Za týchto päť minút sa musíme dostať z Trozy von.
Jasné, — povedal som a v duchu som ešte raz ďakoval osudu, že ma opäť zviedol s Piotrom Michajlovičom.
… Prudké trhnutie prerušilo môj nepokojný spánok.
— Vstávaj, prišli po nás, — šepkal akademik. Nadvihol som hlavu: do miestnosti vstupoval Liug a dvaja neznámi služobníci Kruhov mnohotvárnosti.
— Pôjdete so mnou do Zdokonälovacieho oddelenia, — prehlásil biopsychológ bez dlhých rečí.
V Zdokonaľovacom oddelení prebehol dosť nezvyčajný rozhovor:
— Môžete sa podrobiť pokusu? — spýtal sa nás Jugd. Akademik užuž chcel vysloviť svoje rozhorčenie, ale ja som smelo odveticlass="underline" — Áno!
Samojlov na mňa začudovane pozrel, ale upokojil som ho pohľadom.
Umiestili nás v dvoch laboratórnych miestnostiach vedľa seba a kázali nám čakať. Šťastie nám žičilo: v povale laboratória bol oválny otvor, pravdepodobne kvôli vetraniu. „Koľko času nám zostáva?” premýšľal som horúčkovité, keď som si pripevňoval disk k hrudi.
— Piotr Michajlovič, poďte rýchlo sem! Je najvyšší čas!
Akademik sa kdesi zdržal.
— Co tam robíte? — zvolal som nespokojne. — Chytro!
Konečne sa Samojlov objavil vo dverách.
— Daj sem vysielačku! — povedal.
Kým ladil aparát, starostlivo som zamkol vonkajšie dvere laboratória.
— Teraz sa ma poriadne chyťte, — zašepkal som Samojlovovi.
Vzrušenie mi zovrelo hrdlo. Pevne sme sa objali a zapol som disk.
Prístroj nás lahodne a zdalo sa mi, že aj lahšie ako prvý raz, vyniesol k otvoru. Museli sme odtrhnúť niekoľko priezračných priečok, ktoré sa otáčali v otvore, aby sme mohli cezeň preliezť. Podarilo sa nám to len po veľkej námahe. Ocitli sme sa v širokom temnom komíne. Kam nás asi zavedie? Vystupovali sme stále vyššie a neraz sme sa pošmykli na jeho hladkých stenách.
Zrazu som dosť bolestivo vrazil hlavou do niečoho tvrdého. Stúpanie sa skončilo. Ukázalo sa, že tu sa kanál ohýba o štyridsaťpäť stupňov. Hneď bolo vidnejšie. Ďaleko vpredu zamihotalo svetlo.
Neočakávaná prekážka, — zahundral akademik. — Tu nám disk n epomôže.
Chytro, chytro, — poháňal som akademika, hoci som vedel, že je to zbytočné. — Štvornožky!
Vypol som disk a začal som sa plaziť ako za dávnych čias naši predkovia na bojiskách.
Chvíľu bolo v komíne počuť len akademikove nadávky; nebol zvyknutý pohybovať sa takým spôsobom. „Za koľko sa asi vrátia biopsychológovia?” bzučalo mi v hlave. „Za hodinu alebo za päť minút? Kedy sa už skončí tento prekliaty komín?” Svetlý kruh vpredu sa mi ešte stále zdal nekonečne ďaleko. Pozbieral som posledné sily a plazil som sa ešte rýchlejšie. Akademik zaostával.
— Nevzdávajte sa, Piotr Michajlovič! — povzbudzoval som ho. — P otom si oddýchneme.
Mlčal a fučal ako rušeň.
— Uf! Konečne! — vydýchol som si s velikánskym uľahčením a opatrne som vystrčil hlavu z otvoru. Srdce sa mi radostne rozbúchalo: otvor ústil práve pri úpätí budovy Kruhov mnohotvárnosti.
— Chytro, Piotr Michajlovič! — šepkal som hlasno. Akademik sa ešte plazil kdesi v tme, zo desať metrov odo mňa. Vystrel sem ruku, nahmatal som Samojlova a jedným ťahom som ho vytiahol von. Fučal od námahy a nemohol zo seba vydať ani slovo.
— Kde je automat, ktorý otvára lievik? — súril som.
— Tam… počkaj. Hneď, — a kľakol si na stupienok. Videl som, ako Samojlov zbledol, a uvedomil som si, že mu bude ťažko, keď sa ma bude musieť držať počas letu. Strhol som si disk z hrude a pripevnil som ho akademikovi. Potom som sa pre istotu priviazal k učencovi remeňom a pevne som ho objal okolo pliec. Disk nás znovu vyniesol do vzduchu.