O chvíľu sme sa vznášali vo výške najvrchnejšieho stupňa budovy.
Zrazu som si všimol, že okolo sa začalo stmievať. Vôkol blikali nespočetné svetlá. Pozrel som hore, ale cez priezračnú strechu Trozy som nevidel ani fialovú oblohu, ani jadro Galaxie. Po oblohe leteli ťažké chmúrne mračná!
— Začína sa cyklus hmiel a búrok, — poznamenal odpočinutý akademik.
,Je to dobre, či zle?” pomyslel som si.
— Tu je prechodný tunelový automat, — ukázal Samojlov na stvorhrannú skrinku z umelej hmoty.
— Pozri hore.
Stlačil gombíky prístroja a vyslal signál. V automate čosi zaštrkotalo, zabzučalo.
— Lievik! — zakričal som natešene.
Polaroidná strecha sa pomaly otvárala práve nad budovou Kruhov a postupne sa vydúvala hore do tvaru širokého kužeľa. Disk som zapol na plné obrátky. Prístroj zabzučal tenkým hlasom, ani čo by sa sťažoval na neprimerané zaťaženie, a začali sme sa špirálovite dvíhať k hrdlu lievika. S obavami som pozeral na hodinky. Od chvíle úteku prešlo 45 minút. Ktovie, či nás už začali hľadať? A keby? No aj tak sme stúpali pomaly.
— Štyri minúty! — zachrčal Samojlov. — O minútu sa tunel zavrie. Chytro! Lebo je všetkému koniec…
— Zatvára sa! — zvolal som, keď som spozoroval, že kužeľ sa pomaly začal skracovať.
Ešte kúsok! Už len chvíľku! Len čo sme prešli cez hrdlo tunela, zmenšilo sa na veľkosť svetlíka a s tichým šramotom sa zavrelo.
Nad hladkou plošinou nás privítal prudký vietor. Na šťastie nám vial do chrbta. Nepredstaviteľná horúčava, ktorej som sa tak bál, poľavila, ale bolo dusno a sparno. To boli prvé príznaky obdobia hmiel a búrok!
Znezrady som sa inštinktívne obrátil, ako keby ma čosi nutkalo, a srdce sa mi zovrelo: za nami znovu vyrástol kužeľ otvárajúceho sa tunela a na jeho okraji sa zjavila čierna bodka. Zakrátko sa premenila na malú postavu: ktosi nás prenasledoval.
— Piotr Michajlovič, naháňajú nás! — povedal som akademikovi.
Samojlov sa strhol a bez slova posunul páčku horizontálnej rýchlosti do najkrajnejšej polohy, čo badateľne zrýchlilo náš let. Niekoľko minút sa postava nezväčšovala, ale potom nás začala pomaly doháňať. Leteli sme v hustnúcom súmraku nad čiernymi lesmi 2 3 3 Griády; lenlen že sme sa nedotýkali korún stromov. Prístroj vynechával; preťaženie zrejme spôsobilo, že nejaké jemné mechanizmy prestávali pracovať. Zakrátko sa k nám prenasledovateľ natoľko priblížil, že som rozoznal jeho tvár. Bol to červenooký Liug! Ako nás len našiel? A prečo je sám? Akiste sa prvý dovtípil, kade sme ušli, a kým organizovali prenasledovanie, pustil sa za nami na vlastnú päsť. Nech, tým lepšie pre nás.
Liug čosi kričal a zúrivo mával rukami; prikazoval nám, aby sme zostali stáť. Vzdialenosť medzi nami a ním sa zmenšila na dvadsať metrov.
— Vidím rádiový maják! — skríkol odrazu Piotr Michajlovič. — Ten, o ktorom si hovoril Džirgovi.
Pozrel som sa na mapu a na kompas.
Liug prestal gestikulovať, vytiahol z vrecka akúsi dlhú paličku a namieril ňou do nás. Oslepujúco sa zablysol krátky belasý, skoro priezračný plameň a s hrôzou som videl, ako akademikovi bezvládne klesla hlava.
Zmocnila sa ma divá zúrivosť. Prudko som zabrzdil prístroj, takže Liug, ktorý náhlivo nabíjal zbraň, bezmála vrazil do nás. Vtedy som ho voľnou pravou rukou zdrapil za hrdlo a súčasne som ho kolenom kopol do brucha. Liugovi zacvakali čeľuste a počul som, ako zachrčal. Stále mocnejšie som zvieral hrdlo nepriateľa.
O minútu bol všetkému koniec. Odopäl som z hrude mŕtveho Liuga antigravitačný disk, ktorý mi lenlen že nevyletel z rúk, a Griáďanovo telo zletelo dolu ako kameň. Horkoťažko som si pripevnil Liugov aparát, uvoľnil som remeň, ktorý ma pripútaval k akademikovi, vyrovnal som rýchlosti oboch diskov a chytil som Piotra Michajlovíča za ruku. Bola studená ako ľad. Pochytilo ma zúfalstvo. Zahynul človek, s ktorým som vykonal najväčšiu cestu v dejinách Zeme, s ktorým sme objavili tento svet. Zomrel geniálny vedec, ktorý podaroval ludstvu gravitónovú raketu! A kolko ešte mohol urobiť…! Podo mnou už hučal oceán. Veža rádiového majáka zostala vpravo.
Mechanicky som hladal očami Džirgovo plavidlo, ohromený žiáTom. Súmrak už natoľko zhustol, že nebolo takmer nič vidieť. Zrazu asi polkilometra na juh vzplanuli tri oranžové svetlá. To je Džirg.
A konečne sme pri člne. Ticho som zosadol na palubu, pričom som reguloval dva prístroje naraz a opatrne som podopieral Samojlova. Džirg už utekal ku mne.
— Co sa stalo? — spýtal sa a preľaknuto si obzeral akademika.
— Liug… — vydralo sa mi z úst.
Starostlivo prezrel akademika a ukázal mi tmavú škvrnu, ktorá sa zjavila na sluche.
— Gravitačný zásah, — povedal Džirg ticho. — Nastalo okamžité ochrnutie a smrť. Zostáva už len jedna možnosť — Veľký juhozápadný ostrov.
Netušil som ešte, na čo sa Džirg spoliehal. Mlčky som mu pomohol obliecť Samojlova do chladiaceho skafandra. Iba toľko som chápal, že Džirg chce akademikovo telo uchrániť od rozkladu. Pravdepodobne nám môže pomôcť ktosi, kto býva na ostrove. Ale ako a čím? Vari možno vzkriesiť mŕtveho?
Tej noci hviezdy svietili tak matne a slabo, že by som sa podľa nich nebol vedel orientovať. Začínalo sa obdobie hmiel a búrok. Jadro Galaxie sa zatiahlo nepreniknuteľnou hmlou. Ráno bolo horúce a sparné bezvetrie, iba občas sa prihnal silný vietor. Slnko ledva presvietilo cez hmlu. Džirgova tvár bola rovnako zachmúrená ako obloha.
— Blíži sa uragán, — poznamenal. — Päť ráz som videl na Fialovom oceáne veľkú búrku; každá sa začínala takto.
Hoci bolo bezvetrie, po oceáne sa preháňali nezvyčajne vysoké vlny.
O nejakých desať minút sa Džirg šiel pozrieť na prístroje. Vrátil sa ustarostený.
— Už sa to začína. Cítiš tú pálavu?
Utrel som si spotené čelo. Za hodinu bolo dusno ešte neznesitelnejšie, bezvetrie trvalo. Obloha dostala medenočervenú farbu s fialovým odtieňom. Po strašidelnom oceáne sa valili dlhokánske ťažké vlny. Zlovestný medenofialový svit zrazu zmizol. Zotmelo sa. Džirg čosi kutil nad infrazvukovým barometrom — určoval stred uragánu, ktorý sa nezadržateľne hnal na nás odkiaľsi z temnoty.
Uragán sa prihnal o druhej hodine. More sčernelo. Hladinu čerili biele spenené vlny. Spočiatku povieval obyčajný čerstvý vetrík. Stožiar elektromagnetického prijímača bzučal. Cln zvýšil rýchlosť pod náporom vetra, ktorý sa zrazu strhol. Vietor tíchol iba na chvíľku a potom dul ešte besnejšie. Čelo lode bolo takmer neprestajne pod vodou. Spenené vlny začali zalievať palubu: gravitačné utišovače vody už nestačili na rozbesnené vlnobitie. Nespúšťal som oči z rádiového barometra, ktorý ešte vždy vytrvalo klesal.
— Stred uragánu je kdesi na východ od nás, — oznámil mi Džirg. — Ideme mu presne v ústrety. Musíme zmeniť smer. Škoda, že čln nie je upravený na podmorské plavby. Po tej príhode — mal na mysli „výbuch” hydr omobila a môj „zázračný” únik — mi dali obyčajný elektromagnetický čln. P onorili by sme sa pod hladinu, a nemuseli by sme sa báť nijakého uragánu.
Čln sa otočil a rýchlo zamieril na severozápad cez temnotu a búrku.
Po čase ma Džirg znovu osloviclass="underline" — Uragán opisuje obrovský oblúk. Ešte som ho nestihol vypočítať, ale zdá sa, že ohnisko víchrice nás doháňa. Všetko závisí od rozmerov oblúka.
Potom by bolo s nami zlenedobre! Už ani teraz sa nedá plávať: vlnobitie je prisilné. Taký uragán som ešte v živote nevidel! Pri nárazoch dosahuje rýchlosť vetra až dvesto drún za pätinu kruhu (sedemsto kilometrov za hodinu). A tie vlny! Štvrť storočia som na mori, ale čosi také vidím po prvý raz!