Po mori sa preháňali ozrutánske vlny. Medzi nimi sa otvárali fialové doliny, široké až dva kilometre. Na ich miernych svahoch, sčasti chránených od vetra, sa hmýrili celé reťaze menších vlniek s bielymi penovými čiapočkami. Ale hrebene obrovských valov nemali biele lemovanie: vietor z nich okamžite strhával penu, roznášal ju nad morom a vyhadzoval do štvťkilometrovej výšky.
Čln sa zmietal vo vlnách ako trieska. Jeho trup, vyrobený z neznámej zliatiny, začal podozrivo pukať. Horkoťažko sme sa udržali na nohách.
Pevne sme sa držali podpier pultu. Spomenul som si na akademika, ale keď som nazrel od kajuty, upokojil som sa: Džirg ma predbehol a postaral sa oňho. Akademik ležal v akejsi hojdacej sieti.
Ozrutná vlna s hukotom vrazila do boku lode. Ozval sa praskot.
Džirg zapol kormovú obrazovku. Ukázalo sa, že rezervný prijímač energie na zadnej palube sa zrútil. Čo ak sa zrúti aj hlavný?
Katastrofa sa blížila.
Zrazu som počul Džirgov začudovaný výkrik. Môj priateľ ukazoval na hlavnú obrazovku, ktorá žiarila strašidelným modrastým svetlom, úplne odlišným od obvyklého zeleného svetla. Ale veď som si dobre pamätal, že Džirg hlavnú obrazovku nezapínal! A zrazu sa na obrazovke ukázala nezabudnuteľná tvár, ktorú som nikdy predtým nevidel. Akosi nejasne pripomínala tvár sochy nad priečelím Energocentra. Krásne podlhovasté oči si nás starostlivo prezerali. Potom tvár zmizla. Bolo to ako sen. Džirg, nemý od úžasu, hľadel na mňa a ja na neho.
— Co to bolo? — zašepkal som neisto.
Džirg mlčky mykol plecami. A potom sa začali diať zázraky: vodné hory, ktoré sa s revom hrnuli na palubu, značne znížili svoj nápor. Ručička prístroja na meranie gravitačného poľa skočila na koniec stupnice a oprela sa o okraj. Silné polia neznámej energie sa zhusťovali vo veľkom okruhu okolo plavidla, ako o tom svedčil energetický oscilograf. Na obrazovke počasia sa spleť kľukatých kriviek, označujúcich ohnisko uragánu, pokryla zrazu závojom hmlistých trasľavých škvŕn. Uragán náhle stíchol. Neveril som vlastným očiam, keď som videl, ako na horizonte lenivo opadávajú posledné vlny rozohnanej búrky. Besné zavýjanie vetra prestalo. Nič sme nechápali.
Hoci na obzore bolo vidno fantastické vlny, približne v okruhu štyroch kilometrov okolo člna zavládlo úplné bezvetrie. Oceán bol hladký ako sklo. Bezveterný kruh sa premiestňoval s nami tou istou rýchlosťou ako náš elektromagnetický čln — asi tristo kilometrov za hodinu!.
— To je zázračné a nepochopiteľné! — povedal som ohromený. — Tento zvláštny prírodný úkaz sa’ iste vyskytuje iba na vašej planéte.
Ale Džirg odmietavo pokrútil hlavou.
— Za dvadsaťpäť rokov som nevidel na oceáne nič podobného. Ze by to robili termojaderné slnká južnej Griády?
A začal mi vysvetľovať teóriu atmosferických procesov na Griáde.
— Nie je vylúčené, — skočil som mu do reči, — že tento úkaz súvisí s neznámou bytosťou, ktorá sa zjavila na našej obrazovke.
Džirg mlčal a celým svojím výzorom dával najavo, že si neželá meditovať o tom, čo nepozná.
— Pozri sa na ukazovateľa kurzu! — zvolal. Zaumienil som si, že sa nebudem ničomu čudovať.
Ale nešlo to tak ľahko. Cln z akéhosi dôvodu plával na juhozápad, hoci Džirg ho naposledy nariadil na severozápad. Okrem toho pohyboval sa stále rýchlejšie. Obrovská záhadná sila ťahala plavidlo na juhozápad! Robilo to dojem, ako keby sme sa dostali do akéhosi silového koridoru. Urobil som pokus, aby som o tom presvedčil i Džirga: elektrónkovému „kormidelníkovi” som dal príkaz zmeniť kurz na východ. Čln začal prudko zahýbať na sever, ale o sekundu hľadač smeru poplašné zazvonil, zažmurkal fialovooranžovým okom a plavidlo sa automaticky obrátilo na juhozápad. Tak sme sa unavili, že sme mávli rukou na záhadnú silu, ktorá nás hnala na juhozápad, a zvyšok dňa i celú noc sme spali ako zabití. Aj tak sme boli proti nej bezmocní.
Prebudil ma jasný slnečný lúč, ktorý sa mi opieral rovno do tváre.
Náhlivo som vyšiel na palubu a žasol som. Oceán, pokorný a tichý, vyzeral ako stuhnuté safírové jazero. Bolo neobyčajne teplé ráno griádskych trópov.
Bol to zrejme jeden z posledných tichých dní pred nepretržitým súmrakom obdobia hmiel a búrok. Lahodný vánok sa nežne dotýkol mojej tváre. Dve míle na juh sa z vody vynárali ozrutné palmovité stromy rozľahlého ostrova.
A za palmami, na pozadí oblohy, sa týčil striebristomodrý vrch, ktorý nás ohromoval ideálnym geometrickým tvarom. Bola to guľa, ktorá rozmermi prevyšovala možno Elbrus.
— Džirg, — ozval som sa. — Poď sem! Pozri sa na túto guľu!
— Čo sa stalo? — vyšiel z kajuty s uterákom v ruke a prižmuroval oči od ostrého slnka.
Džirg chvilu sústredene pozeral na modrú gulu. Potom ticho prehovoriclass="underline"
— Hej. Je taká, ako mi ju opisovala Viara. Videla ju raz, keď ju Jugd vzal na výpravu k ostrovu. Ja som sa nikdy nezatúlal do tejto časti oceánu.
Ak máme veriť prístrojom, preplávali sme od Drazy vyše desaťtisíc kilometrov!
Sila, ktorá ťahala čln, sa značne znížila. Naša rýchlosť klesla takmer na nulu. Tíško sme sa približovali k záhadnému ostrovu, ktorý často zamestnával moju predstavivosť.
7
Obri
Čln sa zastavil uprostred utešeného oválneho zálivu, ktorý mal v priemere asi tri kilometre. Nepreniknuteľné tropické húštiny, poprepletané hustými lianami, na všetkých stranách siahali až k hladine. Velikánske kvety, veľké ani koleso, zádumčivo hľadeli do zálivu a ronili kvapky rosy.
Všade vládlo hlboké ticho. Rovno na sever sa otvárala široká dolina, uprostred nej stála tajomná guľa a zacláňala štvrtinu oblohy. Márne som napínal zrak, nikde som nevidel ani človiečika. A zrazu sa mi srdce rozbúchalo až kdesi v sluchách. Spoza mocného kmeňa vyšiel na breh zálivu vysoký človek v jasnobelasom priehľadnom skafandri. Človek meral najmenej tri metre. Mal bohatierske plecia a dokonale vyvinuté svalstvo. Breh bol vzdialený asi päťdesiat metrov a dobre som rozoznal rysy jeho tváre. Prisahal by som, že je to tá istá tvár, ktorá sa ukázala na obzorovej obrazovke počas uragánu.
Obzrel som sa. Džirgova tvár vyjadrovala úžas.
— To je hosť z Veľkej mnohotvárnosti. Pred päťsto rokmi pomohli predkom dnešných Poznávateľov vybudovať Energocentrum. Na pamiatku toho zanechali znak — sochu nad vchodom. Ale posledných tristo rokov n ejavili známky života; výpravy Poznávateľov k Juhozápadnému ostrovu, podnikané za posledných päťdesiat rokov, sa nič nedozvedeli. Posledný raz tam plával Jugd s Viarou. Rozprávala, že už videli modrú guľu na obzore, ale bližšie ako na dvadsať kilometrov sa k ostrovu nemohli priblížiť. Akási silová bariéra odrážala ich lode na západ, hoci Jugd zapol všetky mezónové generátory, aby neutralizoval bariéru.
„Znamená to, že nie je Griáďan? A kto je to teda? Aká rozumná bytosť? Odkiaľ priletela?” umáral som sa v dohadoch.
Obor v skafandri („Prečo je v skafandri?” pomyslel som si) sa uprene na nás díval a záhadne sa usmieval. Nečakane zdvihol mohutnú ručisko a… zavolal nás k sebe. Zvláštne, že som nepociťoval žiaden strach a povedal som Džirgovi, ktorého nič nemohlo vyviesť z rovnováhy: — Poďme sa s ním zoznámiť!
No jednako sme nemali na čom plávať. Búrka nám rozbila čln a lietajúce disky sa pokazili počas uragánu: boli to veľmi jemné prístroje. Boh porúchané a dokrivené; nechal som ich vtedy nezaistené v kabíne, otrasený akademikovou smrťou.