Chlapčenský bas sa však nedal odbiť: To nie je odpoveď…! Všetci chcú letieť!
Áno, áno! Aj my sme vysokí!
— Co sa dá robiť, — akademik rozhodil rukami. Je príjemné vidieť vaše nadšenie a zároveň je to smutne. Všetkých vziať nemôžeme! Môj spolucestujúci má este jednu nespornú výhodu: je mladý… (Výkrik z galérie: Aj ja som mladý!) To vidno, hneď odvetil Samojlov za všeobecného smiechu.
— Je mladý, ale pritom už nalietal trilión kilometrov.
Napokon udelili slovo mne. Nevyšiel som na katedru, aby som nepokazil dojem, ktorý urobila akademikova reč, ale postavil som sa pri stole do pózy, ktorá sa mi zdala najprirodzenejšou. A tu som nevdojak zdvihol ruku a zopakoval som akademikovo gesto: — Sme šťastní…
Z galérie zaznel ironický potlesk. Už bolo neskoro sa opravovať, a preto som so zúfalou odvahou pokračovaclass="underline" Ano, áno… Som hrdý na dôveru, ktorú mi preukázali. Uvidíte, že nesklamem.
My to neuvidíme, — poznamenal čísi hlas. — Keď sa vy vrátite, my už dávno nebudeme medzi živými.
Viktor mal na mysli ľudstvo ako celok, — zasiahol profesor.
Najradšej by som sa bol prepadol pod zem. Utešovalo ma len to, že pri mne bola Lida.
Napriek neúspešným rečníckym replikám akademika aj mňa vyniesli na Námestie astronautov ako starovekých víťazov a podávali si nás z rúk do rúk. Ľudia, ktorí stáli na námestí, nás búrlivo privítali.
Mňa dobreže nerozpučili poslucháči Akadémie astronautiky. Lida sa mi stratila v zástupe; darmo som sa obzeral na všetky strany.
Na námestí bolo toľko ľudí, že sme sa s Lidou nemohli nájsť do tých čias, kým sa kozmonauti nazačali rozchádzať. Vysvitlo, že Lida stála tri kroky odo mňa.
Konečne sme našli aj akademika. Pozorne sa podíval na Lidu i na mňa a vtom sa zamračil — myslím, že som uhádol, prečo.
— To je… Lida, — začal som, no zháčil som sa a neodvážil som sa pokračovať.
Piotr Michajlovič jej dlho tisol ruku. Akiste všetko pochopil. Samojlov sa s nami pár minút rozprával a po chvíli sa pobral preč. Odvolával sa na neodkladné záležitosti v Rade.
Na druhý deň ma akademik zavolal videofónom zo sekcie medzihviezdnych problémov. Tvár mal zachmúrenú.
— Dávno ste spolu? — ohúril ma hneď.
— Dávno, — zabľabotal som. — Myslíte Lidu?
— Samozrejme, že nie stred Galaxie! — z ničoho nič vybuchol Piotr Michajlovič. — Prečo si mi o nej skjôr nepovedal? — Sklonil som hlavu. Čo som mu mohol odpovedať?
Mlčanie sa ťahalo celú večnosť. Piotr Michajlovič o čomsi premýšlal, občas pozrel na mňa a zlostne hýbal obočím.
— Keby bolo možné vziať ju na cestu, — zádumčivo riekol akademik.
— A prečo to nie je možné? — odvážil som sa ko nečne prehovoriť. — Veď sa ženy zúčastňujú na kozmických letoch už vyše pol storočia.
— Nie, to nepôjde, — pokrčil plecami. — Nedovo lia… bez zvláštnej prípravy, bez profesionálnych návykov. Ja som si ledva pre seba vymohol povolenie Rady pracujúcich. No predsa, čo by sa dalo robiť?
Piotr Michajlovič zabudol na mňa a rýchlymi krokmi zamieril k východu. So smútkom i nádejou v očiach som sledoval jeho široký chrbát.
Obrazovka videofónu pomaly zhasla.
Častejšie než treba, som pozeral na zelený ciferník. Jeho obrovský kruh s čiernymi číslicami a červenými ručičkami sa jasne črtal na bledoazúrovej oblohe. Do štartu dopravnej rakety,ZemMesiac” chýbalo štyridsaťtri minút. A Lida tu ešte nebola. Vari už nepríde? Zdá sa, že mala pravdu, keď včera rázne odmietla zúčastniť sa na dnešnom štarte: „Bolo by to vefmi ťažké!” Nedozerné pole Zavolžského kozmodrómu zaplnili zástupy vyprevádzajúcich. Zo všetkých krajov sa schádzali vedci, astronauti, inžinieri, konštruktéri medzihviezdnych rakiet, dopisovatelia Všesvetových spojov aj prostí nadšenci ovládnutia Vesmíru. Mnohí z prítomných poletia hneď za nami, aby na Hlavnom mesačnom kozmodróme pozorovali štart prvej gravitónovej rakety. Všesvetová vedeckotechnická rada dovolila taký hromadný let na Mesiac len vzhľadom na výnimočnosť blížiacej sa udalosti: veď to bol prvý let k stredu Galaxie na nevídanej rakete, schopnej vyvinúť nadsvetelnú rýchlosť. Čakal nás let do takej nesmiernej diaľky, v porovnaní s ktorou všetky doterajšie medzihviezdne výpravy boli iba pohodlnou prechádzkou za mesto.
Posledný raz som sa zahľadel do rozvlnenej diaľavy na západe — tam, kde sa valili vody pokoleniami ospevovanej Volgy, rieky môjho detstva.
A vtom sa mi srdce prudko rozbúchalo: v tejto diaľke sa zjavila tmavá bodka a navidomoči sa menila na auto. To je ona!… Zabudol som na všetko na svete a utekal som naproti Lide.
A znova som videl jej oči. Moja túžba po lete bola preč. Rozprávkový astroplán, ktorý nás čakal kdesi v Mori dažďov, vybledol, scvrkol sa, rozplynul sa vo vzduchu.
— Lida… ako dobre, že si predsa len prišla! Mlčala a nespúšťala oči z ciferníka svetových hodín na oblohe.
Chytili sme sa za ruky. Nemohol som povedať ani slova; ani čo by som bol skamenel. Či môžu slová — dohovorené znaky — vyjadriť všetko to, čo sme vtedy cítili?
— Nič neľutuj… drahý, — tíško, trhano prehovorila Lida. Ešte pevnejšie som jej stisol ruku. Predsa len prišla! Díval som sa do jej milých očí. Určite sa premáhala, ako len mohla. Navonok bola pokojná ako predtým, jej hlas znel pevne a isto, ale pohľad hovoril jasnejšie ako všetky slová.
— Povedz niečo, — riekla ticho.
— Buď šťastná… vždy… — chcel som povedať na rozlúčku niečo významného a dôležitého pre nás oboch, ale keď som pozrel na svetové hodiny, užasol som: do štartu chýbalo ledva päť minút!
Pri nás nebolo nikoho okrem strážnikov. Z mesačnej rakety vyzeral Piotr Michajlovič a prudko gestikuloval; volal ma na miesto. Rozbehol som sa ozlomkrky cez kozmodróm a nepúšťal som Lidinu ruku. Od prudkého behu sme sa zadychčali a nemohli sme vypovedať ani slova. Pri rakete nás zastavil službukonajúci a zastal Lide cestu. Výstražné zaznela štartová siréna. Tu priblížila Lida svoju tvár k mojej: — Do videnia… Môj drahý…
„Prečo,Do videnia’, keď,Zbohom’?” začudoval som sa. „Veď už nebude medzi živými, keď sa vrátime.” No ďalej som už oi ničom nerozmýšľal a pritisol som ústa na jej teplú dlaň.
Náhlivo k nám pristúpil riaditeľ Kozmocentra a zľahka sa dotkol môjho pleca.
— Je čas, Viktor! Hneď zaznie tretí signál. Zbohom! — a silno ma objal.
Automatický príklop zacvakol a zavrel sa za mnou. Všetko sa skončilo…
Akademik ma čakal vo vstupnej miestnosti. Na tvári sa mu zračila nespokojnosť.
— Si nepresný! — povedal krátko. — Ešte minúta a musel by som, sám letieť na Mesiac…
Prudko ma zatiahol ku kreslu na prekonávanie preťaženia, lebo už tretí a posledný raz silne zahučala štartová siréna.
Chcel som akademikovi odpovedať, ale v rádiotelefóne zaznel pilotov hlas: Ste pripravení?
Áno, áno, — náhlivo odvetil Samojlov.
Pripravený! — skríkol som.
Zem sa zatriasla a padala dolu. Na obrazovke stereotelevízora dostala čoskoro výraznú gulovú formu, no nie vypuklú, ale vydutú. Všetky predmety na nej dostali nejasné a rozplývavé obrysy. Zároveň som kútikom oka pozoroval obrazovku inverznej premietačky, ktorá premieňala impulzy mohutných rádiolokátorov pozemských riadiacich staníc. Na obrazovke bolo vidieť našu mesačnú raketu; ako striebrobelasý blesk sklzla po podvečernej zemskej oblohe. Teraz ju vidno už len ako hmlistú hviezdičku: jej plášť sa rozžeravil trením o vzduch.