O niekoľko minút hviezdička pohasla. Astroplán vyletel za hranice atmosféry, začal rýchlo chladnúť a hasnúť.
Rovnomerne hučal atómový reaktívny motor na tekuté palivo. V jeho hučaní postupne prevládali stále mocnejšie basové tóny; akoby slávil víťazstvo nad odvekou silou zemskej príťažlivosti. Olovená ťažoba mi zaľahla na plecia, vtisla ma do kresla. Nevládzem ani dýchať, ani rukou pohnúť.
Opatrne som pozrel na Samojlova. Akademik pololežal v susednom kresle a pozoroval ma privretými očami. Jeho nadutá tvár sa mi zdala smiešna.
Snažil som sa, nakoľko to len bolo možné, zaujať potrebné (obranné, ako hovoria astronauti) položenie a konečne som sa mohol nadýchať. O dve minúty preťaženie zmizlo: raketa letela teraz zotrvačnosťou a dosiahla prvú kozmickú rýchlosť.
— Robíte prenáhlené závery, — poznamenal som, pokračujúc v rozhovore, prerušenom štartom rakety z kozmodromu. — Ani som sa nestačil s Lidou rozlúčiť, ako sa patrí.
Akademik rozhodným gestom zamietol moje dôvody a spustil siahodlhú tirádu, z ktorej som porozumel len tolko, že on, Samojlov, by ma nikdy nebol vzal na let, keby sa bol v pravý čas dozvedel, že zanechávam na Zemi také čarovné dievča. Chcel som znova čosi namietať, ale on nahnevane vykríkoclass="underline" — Ber sa do pilotovej kabíny! Čakajú ťa!
SkTučený som sa pobral do pilotovej kabíny: podlá tradície som bol povinný pomáhať viesť raketu až na mesačný kozmodróm. Pilot, čiernovlasý mladý Ind s orlím pohľadom, mi priateľsky kývol rukou a ukázal očami na vedľajšie kreslo. Začal som mechanicky dávať pozor na presnosť zhody rádiosignálov sprievodnej stanice s údajmi riadiacich prístrojov. Hoci moje pominuteľné telo letelo rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu k Mesiacu, srdce, myšlienky, city sa vracali na kozmodróm, k úpätiu štartovacej rampy.
Tam zostala Lida. Zavrel som oči a videl som ju — pokojnú, zmu žilú, s núteným úsmevom na tvári a so zahmleným pohľadom.
Tak mi zostala aj v pamäti.
4
Uránia
Raketa sa blížila k Mesiacu. Naladil som aparát na mesačný rádiouzoclass="underline" vysielal slávnostnú hudbu, zrejme na našu počesť. Neskôr som si prečítal črtu dopisovateľa Všesvetových spojov o našom prílete: „Váš dopisovateľ Sergej Nazarov sa nachádza v dispečerskej veži Hlavného mesačného kozmodrómu. Toto miesto mi láskavo ponúkol hlavný dispečer. Znamenité televízne prístroje ma robia skutočne všadeprítomným.
Teraz sa prenesiem do,podmesačného’ mesta.” — Práve prilietajú! — oznámil službukonajúci dispečer Hlavného mesačného kozmodrómu a vbehol do sály, kde sa zhromaždilo okolo sto ľudí, oblečených do ťažkých bielych skafandrov s priezračnými prilbami.
Všetci vyskočili z miest a zamierili k výťahom. O niekoľko minút sa sála vyprázdnila. Výťahy vyviezli čakajúcich z podzemného (lepšie povedané z podmesačného) mesta na povrch Mora dažďov. Boli to inžinieri, technici, pracovníci osobitnej komisie Všesvetovej vedeckotechnickej rady — zoraďovači, inšpektori a kontrolóri, ktorí pripravovali gravitónovú raketu „Urániu” na let.
Celého polroka punktičkársky, s neuveriteľnou dôkladnosťou preverovali, oťukávali, prehmatávali lúčami zložitý systém rakety — po posledný kontakt, po posledný tranzistor. Teraz netrpezlivo očakávajú príchod odvážnych astronautov zo Zeme.
Mesačná krajina vždy ohromuje človeka… Kam len oko dovidí, rozprestiera sa pustá holá rovina Mora dažďov — „mora” bez najnepatrnejších príznakov vlahy. Dno „mora” tvoria tmavé horniny. Na juhovýchode sa týčia čierne masívy Mesačných Karpát so žiariacimi končiarmi najvyšších štítov.
Od juhozápadu, západu a juhu obkolesujú rovinu Apeníny, Kaukaz, Alpy a vytvárajú akési hradné valy. Presne na severe bolo vidno reťaz miernych pahorkov Archimedovho krátera. Len veže rádioteleskopov, postavené na končiari Picovho štítu, a mnohé pomocné zariadenia kozmodrómu vnášali zvláštny nesúlad do krajiny mesačného sveta.
Nad nami sa rozprestiera tmavočierna obloha s oslepujúco jasným Slnkom a veľkými nehybnými hviezdami. Neuveriteľne ostré tiene, ktoré vrhá nerovný mesačný povrch, ešte podčiarkujú mŕtvu pustotu krajiny. Je práve spln Zeme a na západnej časti oblohy visí obrovská žiariaca zemeguľa, ktorá zalieva okolie modrastým svetlom. Disk Zeme skoro nehybne visí na mesačnej oblohe na tom istom mieste. Za ním sa pomaly klžu hviezdy.
Keď človek dlhšiu dobu pozoruje rovinu, uvidí, ako sa z času na čas zdvihne nečujný stĺp prachu a kamenia: to padol na pôdu meteor. Chýba tu plynulý obal atmosféry, ktorý spoľahlivo chráni Zem pred dopadom meteorov.
Oblúk gigantickej štartovacej estakády mieri horným koncom na Archimedov kráter. Zelenkavý plášť gravitónového astroplánu záhadne presvitá cez jemné pletivo konštrukcií. Okolo neho pracujú ešte ľudia, ktorí dokončujú posledné predštartové práce.
Pri pancierových kopulách kozmického prístavu sa zhromaždili skoro všetci obyvatelia podmesačného mesta. Každú chvíľu pozerajú na severovýchod, odkiaľ má priletieť prvá raketa „Zem — Mesiac” s členmi po sádky „Uránie”.
— Kedy odštartuje Uránia?
Ty to nevieš?! Co si spadol zo Zeme? Veď to včera večer oznamoval mestský rozhlas.
Prečo by som spadol, a ešte k tomu zo zeme, — urazil sa Leňa Giľ azetdinov, zoraďovač elektrónkových motorov, ktorý nepochopil žart. — Bol som práve v astropláne. Zistilo sa, že elektrónkový regulátor rovnováhy robí šarapatu, nuž som sa s ním babral dlho do noci.
Giľazetdinov úzkymi čiernymi očami nepriateľsky pozrel na Antolija Kulika, kontrolóra jadrového zvárania.
— Prepáč, nevedel som to. Štart bude osemnásteho mája o dvanástej na poludnie.
Chvíľu mlčali.
— A ty tu už dávno pracuješ?
Girazetdinov čakal nový žart, nedjôverčivo pozrel na Kulika a spýtal sa: Noi a čo?
— Ale, priatélko, veď sa neurážaj!
— Poldruha roka. A ty?
— Ja som tu už piaty rok… Veru! — Kulik zaľúbene pozerá na smaragdovo-zelený trup astroplánu. — Naskytla sa mi príležitosť pracovať na tejto hračke. Vieš, čo je to jadrové zváranie neutronitových švíkov?
— Viem. — Giľazetdinov sa ironicky uškrnul. — Nie je to nič zvláštneho.
Akademik Samojlov poletí do stredu Galaxie a vôbec sa nechvasce…
— Ale majú niektorí ľudia šťastie! — vraví závistlivo Kulik. — Letel by si s nimi?
— Ze či!
— Najkratšia cesta to práve nie je, — poznamenal za ich chrbtom ktosi, kto sa zrejme chcel zamiešať do rozhovoru.
No vtom na dispečerskej veži zažiaril zelený signál. Skoro súčasne sa ozvalo zvolanie: — To sú oni!
Všetci ako na povel otočili hlavy k severovýchodu. Na čiernom bezodnom nebi oslepujúco žiarila bodka, ktorá sa každou sekundou zväčšovala a navidomoči sa menila na chvostnatú kométu. Je stále bližšie a bližšie…
Zreteľne už vidno striebristý trup rakety. Otočila sa tryskou k Mesiacu a začala brzdiť. Mesačný svet je svetom ticha. Preto je zvláštne vidieť, ako sa v úplnom tichu otriasa trup rakety a pomaly sa spúšťa po ohnivom stĺpe reaktívneho prúdu.
Čoskoro na tej istej strane nebeskej klenby vzplanulo ešte niekoľko podobných hviezdičiek. Do konca dňa vládol na kozmodróme neobyčajný ruch: každú polhodinu pristávali rakety s ďalšou skupinou odprevádzajúcich.
Búrlivé more ľudských hláv v priezračných prilbách až po okraj zaplnilo priestranstvo pred budovou kozmického prístavu.
Stretnutie s gravitónovým astroplánom ma hneď akosi uspokojilo.