„Toto je moje budúce pracovisko,” pomyslel som si a s uspokojením som prezeral prístroje. Strednú časť pultu zaberal hľadač dráhy — elektró nkový prístroj spojený s počítacím strojom. Mal neveľkú obrazovku, na ktorej elektrónkový lúč počas letu rakety ustavične kreslí dráhu letu — vypočítanú i skutočnú. Dráhy sa automaticky premietajú na pohyblivú hviezdnu mapu.
Pokiaľ sa dráhy zhodujú, prístroj monotónne bzučí. No len čo sa dráhy rozídu, hľadač hneď vydá poplašný signál a automaticky zapne elektrónkový prístroj, ktorý v okamihu vypočíta opravu a dá rozkaz robotu, riadiacemu motor.
Celú pravú stranu kabíny zaberal UEMK — univer zálny elektrónkový mozog pre kozmoplány. Jeho panel žiaril množstvom rôznofarebných indikátorových žiaroviek.
Akademik Samojlov, na začiatku prehliadky lakonicky a džentlmenský suchý, očividne zvľúdnel, keď ma astroplán nadchol. Podišiel ku mne, potľapkal ma po pleci a pochvalne riekoclass="underline" — To by bolo asi všetko… Idem k dispečerovi. Treba schváliť posledné podrobnosti zajtrajšieho štartu. Zostaň tu, ak chceš. Aspoň ešte raz preskúšaš činnosť automatu, vytvárajúceho mikropodnebie. Zvykaj si na astroplán… mysli si, že si už na ceste.
No aj bez jeho rád som vedel, že si treba zvykať. O pokusnom lete gravitónovej rakety bez ľudí, ktorý bol plánovaný predtým, nemohlo byť ani reči; bola by to fantasticky drahá zábava! Z rozhovoru atómových inžinierov, ktorý som náhodou počul včera, som sa dozvedel, že kvôli tomu, aby mohli postaviť „Urániu” a „narobiť”, ako sa vyjadrili, dvadsaťštyritisíc ton gravitónov, museli veľmi obmedziť výstavbu piatich nových družíc Zeme a všetkých medzihviezdnych rakiet, ktoré začali stavať na Titane, družici Saturna. Na čas museli prerušiť „vykurovanie” polárnych oblastí termojadrovými slnkami.
Gravitónová zásoba rakety a neutronit stáli omnoho viac ako vojnové náklady na posledné svetové vojny v histórii ľudstva v 20. storočí.
Posledný deň som vôbec nevychádzal z astroplánu, znova a znova som sa cvičil riadiť sústavu automatov, dozeral som na rozmiesťovanie a upevňovanie nákladu, preskúšal som mechanizmy. V túto noc pred štartom, keď sa za mnou zavrel masívny príklop, dlho som nemohol zaspať. Zdalo sa, že slnečná sústava zostala ďaleko vzadu, neuveriteľne ďaleko. Ako keby ani nejestvovala. Minúty sa vliekli ako večnosť. Ležal som a rozmýšľaclass="underline" „Vari sa na celé desaťročia zavriem do tejto letiacej hrobky!… Nech mi v anabióze utečú ako okamihy. A Lorentzovo spomalenie? Keď sa vrátime, aj tak nenájdem nažive ani priateľov, ani Lidu — nikoho z rovesníkov. Budem dožívať svoje roky v zoologickej záhrade neviem koľkého tisícročia ako rybo jašter, ktorý vstal z mŕtvych? Alebo sa vrátim na Zem k ozajstným ategosaurom a ichtyosaurom? Zaujímavé, ako v takom prípade vydržím milióny rokov v očakávaní našej civilizácie?
Chvíľami som si povýšenecky predstavoval, ako sa vrátim, nie k predpotopným jašterom, ale k prvobytným ľuďom, ktorí ma istotne budú pokladať za boha. A je možné, že bohovia minulosti boli práve kozmonautmi druhých svetov, ktorí predbehli čas? Napríklad Osiris s jeho vtáčou tvárou?
Ktovie, či kedysi nepriletel na Zem z neznámej mimogalaktickej planéty?
Ťažko som zaspával, aby som vo sne znovu prežíval nezmysly.
5
Odchádzame do Nekonečna
Nadišiel veľký deň.
Horúčkovité som pozeral na chronometer, ktorý visel v hale Mesačného kozmodrómu. Je práve jedenásť hodín desať minút. O päťdesiat minút — štart. Hala je nabitá ľuďmi. Oneskorenci sa uchytili na plošinkách, schodištiach, ba aj na oporných pilieroch.
Všetko sme už mali za sebou: nekonečné pozdravy, želania, rady, tisíce otázok, na ktoré sa nedá odpovedať. Rozlúčková reč Anatolija Kulika, mladíka s ryšavou šticou, vedúceho zváračov tenučkých neutronitových fólií, znela: — Vezmite si, súdruhovia astronauti, astroplán! Je urobený, ako sa patrí — podľa projektu akademika Samojlova. Leťte hoci aj do druhej Metagalaxie alebo do Antisveta. Stroj vás nesklame! Skoda, že letíte len dvaja…
Bude vám samým ťažko. Vezmite ma, neoľutujete… nesklamem vás! — Hala sa smeje, tlieska. — Tu je čestné uznanie Všesvetovej vedecko technickej rady… Vezmite ma! No keď sa nedá, nedá sa! Ale budeme vždy s vami! Pošlite zprávu zo stredu Galaxie!
… Slávnostne znie hymna Oslobodeného sveta. Posledné stisky rúk, posledné slová.
— Zbohom, priatelia… Šťastnú cestu!
Väčšina odprevádzajúcich zišla do hlbín podmesačného mesta, aby tam pred televíznymi obrazovkami sledovala historický štart. Ani živá duša by sa nezachránila na povrchu Mesiaca, keď začne pracovať náš gravitónový reflektor: vysokovýkonné žiarenie ťažkých elektromagnetických častíc by v okamihu spopolnilo človeka a reaktívny prúd neslýchanej sily by ho rozmliaždil.
A už sme zostali sami so svojím astroplánom. Ďaleké hviezdy chladne žiaria na čiernej oblohe.
S rachotom sa zatvára ťažký príklop. Hneď som zapol astrotelevízor a inverznú premietačku. Parabolické kalichy rádioteleskopov sú otočené na našu stranu, ako keby pozorne načúvali. Ich úlohou je utvoriť v priestore úzke pásmo usmernených rádiovln, po ktorom sa bude pohybovať „Uránia” na prvom úseku odletu z Mesiaca. Po zapnutí gravitónového reflektora budú iste zničené pôsobením reaktívneho lúča.
Nad dispečerskou vežou zažiarila veľká červená guľa — signál k štartu. Zároveň sa na obrazovke zjavila tvár hlavného dispečera.
— Štart!
Astroplán sa zachvel. Ako hromobitie zarachotili vysokovýkonné motory rozbehových vozíkov. Hovoriaci automat začal monotónnym kovovým hlasom odčítavať zrýchlenie: — Dvadsať metrov za sekundu o sekundu… tridsať… osemdesiat…
Zavýjanie štartovacích motorov dosiahlo najvyššiu hranicu a zrazu prestalo. Veľmi zreteľne sme videli, ako rozbehové vozíky padajú z okraja výstupnej časti štartovacej dráhy, robia kotrmelce a jeden cez druhý padajú do hlbokých priepastí a priesmykov južného svahu Apenín. Svoju úlohu vykonali. Ako víchor sa mihli pod nami kotliny mesačných kráterov a každou sekundou sa rýchle zmenšovali.
Znovu sa zjavila dispečerova tvár.
— Prepája sa! — zakričal. To znamená, že treba zapnúť gravitónový reflektor. — Zbohom, priatelia! Šťastnú cestu!
Až teraz som pocítil veľkosť chvíle. Prvá gravitónová raketa odchádza do Nekonečna. Takto sa asi vzrušovali prví astronauti pred dvesto rokmi.
V. pamäti sa mi vynára Ústredný kozmodróm Titana, najväčšej družice Saturna, kolosálny obelisk, ktorý strmo čnie do modrej oblohy Saturnovho mesiaca, a na ňom zlaté písmená, ktoré skúpo a stručne oznamujú všetkým budúcim pokoleniam: „V roku dvetisíc šesťdesiat odtiaľto štartovala k alfe Centaura medzihviezdna výprava,Ciolkovskij’ — prvá v dejinách ľudstva.” A ďalej nasledujú slávne mená prvých kozmonautov, z ktorých si pamätám len jedno: Ivan Russov.
Opatrne som potiahol páku k sebe a ručička akcelerografa sa vychýlila vpravo. V tej chvíli ma vtlačilo do kresla, zastavilo dych, po tvári mi prebehol mŕtvolný chlad. Krv sa mi nahrnula k zátylku, pery mi vo chvíli vyschli. Boli to dobre známe fyziologické príznaky pri preťažení.
— Deväťdesiat metrov za sekundu o sekundu… stodvadsať metrov… — ľahostajne odpočítaval automat.
Samojlov sa trpiteľsky mračiclass="underline" bolo mu zaiste ťažšie ako mne. Predsa len som si už zvykol na preťaženie. Ale Samojlov, ako mi bolo známe, sa zúčastnil len na dvoch či troch letoch k planétam za Uránom.