Vaľa zastavila. Nevypla motor a dlho poskakovala a pobiehala po úzkej ceste, aby sa poriadne zohriala. Potom zapla prenosnú žiarovku a starostlivo prezrela auto. Motor ticho hučal na malé obrátky, akoby sa tešil odpočinku.
Vaľa nežne pohladila ošarpanú širokú kapotu, zahalenú proti zime dvojitou plsťou. Benzínu mala už najviac pol nádrže, nuž sa rozhodla, že natankuje. Aby čím skôr naplnila vedro, odopla bočnicu a pokúšala sa nahnúť sud vzadu na aute. Sud zletel na cestu a dievča ho nevládalo vyložiť naspäť bez podpier. Neodvážila sa ísť ďaleko po hlbokom snehu pre drúčky, bála sa opustiť bežiaci motor. Chytro si však rozmyslela, že keď naplní nádrž, môže sud nechať pri ceste s tým, že si ho vezme na spiatočnej ceste. Keď doplní nádrž druhý raz, vyzdvihne už sud na auto. Dievčina, povzbudená, že našla takéto východisko, vydala sa na ďalšiu cestu. Čerstvý sneh, sypký a veľkozrnný, pokryl cestu tenkým rúškom, iskril vo svetle reflektorov a zradne zotieral hranicu medzi pevnou cestou a priekopou. Stačí kúsok odbočiť a auto sa naskutku ľahko skĺzne na mäkkom snehu, zvezie sa z cesty. Pre osamelého vodiča by to bola vážna havária. Vaľa mocne stískala drsný čierny volant a udržiavala ťažké vozidlo v hlbokých koľajach, ktoré sa slabo črtali pod mäkkou, ligotavou prikrývkou. Sypký sneh tlmil zvuky, auto akoby sa ponáralo do priepasti mlčania, ba ani hlasný klepot, charakteristický pre zis s jeho slabými tlmičmi, nerozliehal sa už po údoliach a dolinách. Svetlo reflektorov sa nízko stlalo po širokom jarku popri ceste, akoby stekalo po ňom do priepasti, čo sa černela vpredu. Nad touto svetelnou riečkou sa kontrastne klenulo nebo, čierne ako uhoľ, mrazivo sa trblietali na ňom jasné hviezdy a mráz z hodiny na hodinu silnel. Nikde ani svetielka, ani pásika dymu, nikde známky života v skrehnutej reťazi hornatých kopcov a zasnežených úžľabín!
Hodinku-dve auto vytrvale šlo. Tachometer bol dávno pokazený a Vaľa mohla len približne, podľa času odhadovať prejdenú vzdialenosť. Žiaľbohu, nemohla byť veľká — z opatrnosti musela po úzkej horskej ceste ísť najviac tridsiatkou. A pritom aj takáto rýchlosť vyžadovala veľké napätie. Sklá kabíny pokryla vrstva srieňa, ale Vali bolo horúce od vzrušenia a obáv. Nevládala premôcť clivý pocit blížiaceho sa nešťastia, ktorý sa stále stupňoval, akoby na tejto ceste neovládala vozidlo ona, ale neprajné sily horských výšin, snehov a mrazov. Lenže nie sily šírej tajgy zdolali auto, ale drobné čiastočky vody a špiny v zlom vojnovom benzíne. Kým sa dostal do starého suda na Valinom nákladnom aute, stokrát ho prelievali. Keď sud spadol dievčaťu na cestu, zmútil sa spodok a pribudla ešte aj hrdza z dna.
Pri ďalšom svahu sa lúče reflektorov skrátili, múr tmy sa prisunul bližšie. Auto prvý raz začalo vynechávať. Nepravidelné ostré kašlanie bolo čoraz častejšie, výkon motora klesal, auto sa začalo šklbať, akoby sa potkýnalo. Vaľa zaradila jednotku, vytiahla sýtič a zvýšila obrátky v nádeji, že sa prívod prečistí vlastným ťahom motora. Pár minút dievča so zaťatými zubami prehadzovalo rýchlosti a menilo obrátky, zúfalo sa usilovalo dotiahnuť aspoň na kopec. Len keby bola hore, tam by sa už nebála vypnúť motor a prečistiť prívod: dolu brehom sa auto samočinne ľahko zapáli. Rozpadávajúci sa akumulátor bol už vybitý a starý motor s obdratými kontaktmi ťažko chytal — to Vaľa dobre vedela, a vedela aj to, že na ručné natočenie zisu treba mať chlapskú silu.
Splnili sa Valine najhoršie obavy. Motor ešte hodný kus pred koncom stúpania definitívne zhasol. Vaľa vyskočila a hodila pod kolesá polená, ktoré nosila stále so sebou. Aby šetrila batériu, nezapla si ani žiarovku, odkrútila čistič, prefúkala prívod benzínu a ako bláznivá poskakovala na tmavej ceste a plieskala sa skrehnutými rukami. Potom vliezla do zľadovatenej kabíny a so zmierajúcim srdcom stisla štartér. „V-vvv… V-vvvvv…“ zatočil sa motor lenivo, akosi ospanlivo raz, druhý aj tretí raz. Vaľa nechcela vybíjať pošramotený akumulátor. Motor nenaskočil. Dievča stislo štartér dlhšie, motor naberal obrátky, duto zahučal, ale ani len nezakašlal. A ľúty mráz sa pchal pod kapotu, prikrytú Valiným kožuchom, usiloval sa zmraziť a zmeraviť motor práve tak, ako zmeravelo všetko vôkol na široko-ďaleko v tejto zimnej noci, uprostred tuvánskych hôr.
Dievča konalo so zúfalou rýchlosťou, myslelo len na to, ako vyhrať zápas s krutou zimou. Pre istotu prečistila karburátor, ešte raz skontrolovala prívod benzínu a prečistila kontakty prerušovača. Ale pokusy naštartovať motor skončili sa zase len ťahavým zahučaním neposlušného štartéra. Ešte raz… ešte… nemohla viacej riskovať a vybíjať akumulátor na mraze. Poslednou nádejou bola kľuka.
Dievčina s vypätím všetkých síl otáčala kľukou nepoddajný šesťvalcový motor, ale ten nie a nie poslúchať. Zalieval ju pot, ktorý hneď aj mrzol na okraji čiapky, vlasy mala rozstrapatené a zasrienené. Len jediný raz motor slabo zakašlal a pomaličky sa otočil, ako sa otáča človek, ktorý nebezpečne spadol a pokúša sa vstať. Vzápätí však hneď zatíchol, podrobil sa mrazivej zime.
Vaľa bola vysilená. Kdeže si ona, sebavedomá, ale slabá dievčina poradí s takým motoriskom! Kdeže ona splní dôležité poslanie — doviezť múku hladným baníkom! Aká hlúposť bola pustiť sa do takej ťažkej veci! Hľa, čo je z toho — stojí tu osamelá s vyhasnutým motorom, dochádzajú jej sily a nevie si poradiť. Musí vypustiť vodu a olej, rozložiť oheň a zohrievať jedno aj druhé, lenže má iba jedno vedro. Potom sa musí znova pokúsiť roztočiť motor kľukou, akokoľvek je to nad jej sily. A kľuka sa podáva tak pomaly! Keby mala silu, poriadne by mykla kľukou a zatočila by rýchlo-rýchlo, ako to robia kolegovia šoféri. Niet pochybností, že by sa motor podal a nalial teplom, nabil by slabý akumulátor… Prečo máme my ženy málo síl? Hoci sú aj také, čo sa nezahanbia pred hociktorým mužom… Prečo je práve ona tak hanebne slabá?! A prečo sa to muselo stať tu, kde na sto kilometrov nieto živej duše? Aký zlomyseľný je osud! Mohol by ísť tadiaľto poľovník, prechádzať iný vodič, alebo keby aspoň dajaký chlap…
Vaľa si utrela stvrdnutým rukávom slzy a pot z čela. Triasla sa na celom tele. Mráz ju premáhal, bola vysilená, no kožuch hodila na motor, aby zachránila posledné omrvinky tepla, čo v ňom ešte ostali.
Nebezpečná meravosť opantávala dievča, také drobné, bezmocné a nekonečne osamelé v hrozivej zimnej noci pri zamrznutom aute.
Vaľa sa spamätala, striasla zo seba ľahostajnosť a ledva lapajúc dych, začala tancovať pred autom, aby sa trošku zohriala. Mala len jedinú túžbu: keby sa tu teraz zjavil dajaký pútnik. Pomohol by jej a ona by splnila svoju povinnosť!