Absurdný sen, nesplniteľné želanie! Kto by to mohol byť, ten šialený pútnik — tu, ďaleko od ľudských príbytkov, ešte aj od poľovníckych chatiek, v noci a v takom mraze? Čo by ho mohlo sem dohnať, odkiaľ?
Ale dievčina, hypnotizovaná svojou túžbou, zatínala bolestne pastičky, strkala si ich pod pazuchy a opakovala: „Príď, príď, pomôž…“ Nahlas opakovala svoje volanie a zdalo sa jej, že zlovestne mlčiaca tajga odpovedá. Vaľa strpia a započúvala sa do tíšiny hviezdnatej noci. Ale mlčiaca húština holých listnáčov a zasnežených skál zhasila nepatrnú iskierku nádeje. Vaľa zmĺkla, vytrženie prešlo. Niekoľko minút dievča ešte načúvalo do noci, potom sa obrátilo a zachmúrene kráčalo k zisu, ktorý sa výhražné černel. Vybrala vedro, strhla kožuch, zababušila sa doň a začala otvárať kapotu, aby našla vypúšťacie kohútiky chladiča. Vtom ju upútal skoro nečujný zvuk. Zľava, odkiaľ zbiehala k ceste široká úžľabina, ozývalo sa slabé ťukanie. Dievča odskočilo od auta celé bez seba. Áno, áno, slabé ťukanie!..Vali sa zastavilo srdce. Zadychčaná vtiahla ústami pálčivý mrazivý vzduch a znovu nastavila uši.
Slabé vrznutie a ťukanie, vrznutie a ťukanie… tupý drevený zvuk! Vaľa pracovala v Tuve dosť dlho nato, aby rozumela týmto zvukom — blížili sa sane ťahané sobom. Miestni poľovníci málo jazdia na saniach, v zime v lete sa radšej nosia na soboch. Na saniach sa vozia obyčajne len geológovia, pracovníci z baní či pracovníci geodézie.
Dievčaťu vykĺzol z úst tlmený výkrik. Od strachu, aby neznámy niekde neodbočil, zrazu nastrašene a divo vykríkla. Celkom blízko, za tmavým múrom lesa, sa jej ohlásil silný mužský hlas. Vysoké ľahké sane vyleteli z úžľabiny a kĺzali sa po nezvyklé širokej ceste. Biely sob sa sparil pred čiernym zisom, čo stál na ceste. Takýchto sobov priahali vždy po jednom. Ťažko bolo nájsť pár týmto rozprávkovým bežcom, ktorí ľahko prekonali aj stodvadsať kilometrov denne cez tajgu, zmrznuté rieky a vodopády, cez strmé horské pirte.
Zo saní sa vyvalila mohutná postava v psej šube a ovesila sa vzadu na sane. Primitívna brzda spoľahlivo zafungovala. Ešte chvíľka — a pútnik sa priblížil k dievčaťu, držiac opraty za chrbtom a zatarasujúc cestu sobovi, ktorý sa nasilu chcel hnať ďalej a netrpezlivo džugal doňho papuľou. Bol to geológ Alexandrov, vtedy triadvadsaťročný vedúci skupiny, ktorý sa bláznivo hnal cez tajgu s dôležitými vzorkami z novej pokusnej štôlne. Z pár slov geológ pochopil, čo sa stalo. Alexandrov sa rozumel do áut a konal bleskurýchle. Bieleho behúňa menom Vysoký Les (všetky jazdecké soby mali vlastné mená, na rozdiel od bezmenných ťažných zvierat, ktoré sa od seba ničím nelíšili) odviedol nabok a mocne ho priviazal. Vychladnutý motor ešte nezamrzol a Alexandrov nestrácal čas zohrievaním. Geológ využil svoju nevšednú silu, a len čo sa presvedčil, že prívod a zapaľovanie je v poriadku, začal zúrivo krútiť kľukou. A všetko bolo tak, ako si Vaľa predstavovala v blúznivom sne. Mohutná, plecnatá postava voľne a rýchlo otáčala kľukou, čo tak vzdorovala slabým dievčenským rukám. Motor najsamprv nereagoval ani na geológovu silu, ale potom akoby bol precitol, zakašlal raz, druhý raz, nahlas kýchol a zrazu veselo zarapotal. Motor pracoval čím ďalej tým rovnomernejšie, a kým sa hrial, geológ prinútil vyčerpanú dievčinu vypiť glg pálenky a zajesť si. Alexandrov odkrútil zátku nádrže a vypustil všetok nečistý benzín s ihličkami ľadu, čo sa nahromadili na dne, aby sa porucha nemohla opakovať. Geológ si počínal tak isto, hovoril tak veselo, že Vali pripadalo všetko, čo sa tu dialo pred polhodinou, ako zlý sen. Zohriaty motor teraz prívetivo hučal na malé obrátky, pre opravený stroj nebola už cesta k baniam taká ďaleká a spoza vrchov vychádzal vyštrbený mesiac.
Vaľa celkom pookriala, ba aj únava sa kamsi stratila pod geológovým prívetivým pohľadom. Alexandrov si utrel ruky do klkov, ktoré mu dala Vaľa, a podal dievčaťu mocnú, teplú dlaň. Vaľa ju chytila a vzrušená, nevediac, ako vyjaviť cit, čo ju zaplavil, tíško povedala:
— Nieto na svete tej veci, čo by som pre vás neurobila! Ďakujem vám, dobrý človek!
— To nič nebolo, Vaľa! A vy? Vysoký Les by ma bol rozdrúzgal a teraz by som trčal na ceste s polámanými saňami… nech neprídete do toho vy s vaším autom! — geológ sa zahľadel na dievča, také drobné a krehké popri ozrutnom vozidle, a nákazlivo sa rozosmial.
— Keď sa pohnete, nezabudnite, že kĺby sú stuhnuté, aj rýchlostná skriňa…
Vaľa videla v mesačnom svetle, ako odviazal soba, ktorý naskutku vyrazil z miesta rýchlym inochodom. Geológ sa sotva stačil usalašiť na sedlisku, už boli sane na hrebeni a stratili sa v tme.
— Šťastlivú cestu! — doľahol z tmy hlas, pevne presvedčený, že Vaľa nemôže mať pred sebou nijakú inú cestu, iba šťastlivú.
A aj na dievča prešla istota z tohto osamelého geológa, čo sa hnal na svojom vysokom sobovi, pripomínajúcom biely prízrak, ako rozprávkový hrdina cez ríšu snehu a hôr, stovky kilometrov po zamrznutej tajge. Vaľa zakričala čosi na rozlúčku a nastúpila do kabíny. Chvíľu pretáčala motorom stuhnutú prevodovú skriňu, potom opatrne zaradila rýchlosť a zvýšila obrátky. Ťažký stroj sa pomaly pohol, zo dva razy ho nadhodilo a znova poslušne bral výstup za výstupom. Pochmúrny mesiac osvetľoval stále rovnako mŕtvu tajgu, lenže teraz bolo už všetko iné. Kdesi za ňou uháňal a vzďaľoval sa prívetivý silný geológ a pred ňou sa s každým kopcom blížili bane. Ešte ani nezhasli hviezdy a Vaľa, zahalená oblakom pary, bola už v osade. A hoci pred svitaním mráz ešte pritiahol, všetko bolo na nohách. Úprimná vďaka drsných baníkov a srdečné pohostinstvo bolo jej odmenou za všetko, čo prežila…
Vaľa sa vytrhla zo spomienok. Cesta odbočila do širokej stepnej doliny a za autom sa ťahal vľavo chvost hustého prachu. Úmorne sparný deň veštil dážď a Vaľa s obavami pozrela na Alexandrova. Celkom sa už ovalil dopredu, tvár, mokrú od potu, takmer pritískal na predné sklo. Vaľa si uvedomila, že geológ sa drží na sedadle iba rukami, veď celá spodná časť tela mu visí ako mŕtve vrece.
— Nezastavím sa? — navrhla Vaľa.
— Ako chcete… Ste unavená?
— Trochu, — cigánila Vaľa.
Alexandrov si s úľavou vydýchol. Auto zastalo na suchej rozľahlej čistinke, pod klenbou tmavých cédrov. Vaľa dala zohriať vodu do čajníka a geológ sa namáhavo ťahal na barlách do hustého krovia. Jeho mizerný stav ešte zhoršovalo to, že niektoré prirodzené úkony sa stávali uňho hotovou komplikovanou operáciou a vlastná bezmocnosť ho doháňala ustavične do trýznivých rozpakov.
Vaľa ukradomky pozrela za ním a srdce jej znova stisla ľútosť. Chytro začala pripravovať občerstvenie, aby zahnala obraz predošlého Alexandrova, s ktorým mimovoľne musela porovnávať toho dnešného. Geológ sa vrátil červený od námahy a doslova sa zvalil na trávu pri ohníku. Vaľa rozprestrela pod neho kabát, pod hlavu mu podložila mäkkú kapsu a geológ po chvíli začal ožívať. Po šálke tuhého čaju si Alexandrov zapálil cigaretu.
— Predtým ste tuším nefajčili? — spýtala sa Vaľa, aby dajako preklenula nezvyklé mlčanie.
— Fajčím iba mesiac… predtým som to nepotreboval, — usmial sa nasilu Alexandrov.
— Prečo idete tak ďaleko? Sú v tom nejaké výskumy?
— Uhádli ste, Vaľa!
— Vedela som, že bez toho nevydržíte… Lenže ako to teraz bude?…
— Nuž, budem sa plaziť! — usmial sa geológ a na tvári sa mu mihla niekdajšia neochvejná istota pána tajgy.
Vali radostne poskočilo srdce. Pod neznámou maskou poznávala drahé črty starého priateľa.