— Ale veď nesmiete!
— Kto môže a kto nesmie, — pokračoval geológ predošlým tónom, — teraz závisí všetko len od vás! Dovezte ma a pomôžte mi nájsť poľovníka alebo lesníka v blízkosti Havranej jurty.
— Prečo ste si vzali do hlavy práve toto sedlo, tam vraj bývajú strašné búrky, a je práve také obdobie…
— Nejde o sedlo, — vyhol sa Alexandrov vysvetleniu, — ale na to máme ešte dosť času. O vás sme sa ešte nepozhovárali. Ako nažívate vy, Vaľa?
— Všetko je po starom, Kirill Grigorievič! Pracujem, mnoho čítam, a potom aj verejné funkcie, slovom… bezo zmeny, — odvetila Vaľa na geológovu nedopovedanú otázku.
— Škoda, že vy ste taká dobrá, Vaľa, a… taká pekná, — smutne a vážne povedal Alexandrov.
— A ja neľutujem, už som vám to raz vysvetľovala. Priatelia a druhovia, čo by mi boli vekom primeraní, sú, povedzme, dvadsiaty druhý, dvadsiaty tretí, dvadsiaty štvrtý ročník. Sú to práve tie ročníky, čo za vojny odrážali prvý strašný nápor nepriateľa. Málo ich ostalo nažive, no a nás, ich vrstovníčok, príliš veľa…
— A keby niekto starší, bolo by na tom niečo zlé?
— Starší, ako napríklad vy… — Vaľa sa zrazu zapýrila, — tí poriadni sú už dávno ženatí a za takých, čo sa len tak ponevierajú, sa nehodno vydať. Ako ináč? Povedzme, že by sa mi niekto páčil, ale mal by ženu a deti — nič by z toho nebolo. Budovať si vlastné šťastie na cudzom nešťastí — to nie je pre mňa, a najmä keď sú tam aj deti, o tom už ani nehovorím. A tak teda nám, ženám v mojom veku, ostávajú len sopľaví chlapci — bŕŕŕ! Alebo ak dáki lumpi, pijani a sukničkári. Nuž vidíte, ako to vyzerá s takým výdajom. Len by si človek zle narobil…
— Ale aj tak môžete stretnúť súceho a… neženatého, alebo aj slušného vdovca.
— Mohla by som, prirodzene, ale som nestretla. Čo sa dá robiť, osud mi ho nepriviedol do cesty, — tvár mladej ženy sprísnela, — ale očakáva ma veľká radosť. Už ledva čakám!..
— A čo také? — Alexandrov sa od zvedavosti nadvihol na lakti.
— Naša vláda urobila jedno veľmi závažné rozhodnutie: aby každý mohol nadobudnúť vzdelanie podľa vlastnej chuti a vkusu — myslím na ľudové univerzity. Je to obrovská vec a medzi ľudom je priam smäd po umení, knihách a vede. Ani nie pre povolanie, ale kvôli sebe, aby život bol zaujímavejší…
— Ech, Vaľa, vy by ste sa mali stretnúť s Fominom, to je taký starý baník, ste celkom príbuzná duša… ležal som s ním v nemocnici.
— Dúfam, že sa s tým vaším baníkom raz stretnem, ale na univerzitu by som chcela ísť hneď teraz, to je moja najväčšia starosť. Prišlo vraj toľko žiadostí, že treba otvoriť ešte desať ďalších…
— Môžem napísať list do Kyzylu, aby vám pomohli. Ak vám aj nepomôžu dostať sa na školu, aspoň poradia, kde si máte za tým chodiť, a to je už tiež niečo, najdôležitejšie je vedieť správnu adresu, kam sa obrátiť!
— Oj, Kirill Grigorievič, duša moja, napíšte! Mám všelijaké odporúčania, ale od vás to bude po vedeckej linke.
— Napíšem hneď teraz! — Geológ vytiahol z poľnej kapsy papier s obálkou a začal písať.
Vaľa s planúcimi očami sledovala vyvážené pohyby jeho ruky.
Po dlhej motanici cez klzké korene, cez namáhavý močaristý, rašelinový terén auto vyviazlo konečne z húštiny. Prestali šuchotať halúzky na karosérii, zmĺkol aj motor. V tíšine, ktorá zavládla, bolo počuť len slabé sipenie prehriateho chladiča.
Alexandrov, viac mŕtvy ako živý po tej zlej ceste, s úľavou pozeral na pásik dymu, čo stúpal z plechového komína nízkeho, dobre postaveného zrubu. Od severu obklopovali hrboľatú čistinku vysoké a rovné červené smreky — hrubé stromy, ktorým z náveternej strany chýbali konáre.
Na drevenej lavičke pred vchodom chaty sedel starší Tuvánec, ktorý zrejme už dávno vyzeral auto. Len čo GAZ-69 zastal, ponáhľal sa hosťom oproti a celá vetrom ošľahaná tvár sa mu stiahla do prívetivých usmievavých vrások.
— Dobrý mašina, kam vyšiel… hm! Ženská-šofér… dobrý! A ja pripravil čaj. — Vtom zazrel Alexandrova, ktorý ťažko vyliezal o barlách, a zdúpnel od prekvapenia.
— No, Vaľa moja drahá, ďakujem vám, až po hrob som vám vďačný! — geológov dojatý hlas nebol v súlade s jeho položartovnými slovami. — Nik okrem vás to nemohol urobiť. Teraz sa mi už plán podarí: odtiaľto je k Havranej jurte najviac desať kilometrov…
Mladá žena sa začervenala od rozpakov, jemne chytila geológa za lakeť a povedala:
— Som taká rada! Len nerozumiem, čo tu budete robiť, neviem si predstaviť, čo ste si predsavzali. Tajíte predo mnou niečo vážne… predtým ste to nerobievali! To znamená, že kamaráti buďme, ale svoje si držme?
— Dobre, Vaľa, vám to poviem… Ale nikomu ani slova!
— A geológ jej vyrozprával svoj plán, ako chce hľadať rudné ložisko na Hiundustyjn Eg.
— A čo bude s vami? Ako ste sa mohli na to odhodlať! — v tóne mladej ženy znel zjavný strach.
— Čože ja? A vaši vrstovníci, čo odpočívajú v ukrajinských stepiach a pobaltských lesoch — tí mohli, keď bolo treba?
— Nemyslím to tak. Ale ak je to ozaj také nevyhnutné, prečo ste skôr…
— Viem, čo chcete povedať! Ale verte, nebolo to osobné pohodlie. Dosť som rátal a rátal, no výsledok bol veľmi pochybný, riziko nesporne veľké, a vtedy bolo aj inej, nemenej dôležitej roboty vyše hlavy.
— Teda tak, — rozhorčila sa Vaľa. — Teraz, v takomto stave, môžete ísť aj za veľmi pochybným výsledkom. S akýmkoľvek rizikom, aj keby to bolo hneď sto proti jednej — čo ak sa náhodou podarí! Takto sa teda ceníte. A na svojich blízkych — na ženu, priateľov — na tých ste nemysleli?
— Nemyslel. Žena, priatelia — to sú priatelia geológa Alexandrova, ktorého už niet, a kto z nich má akú pamäť, to je iba otázka času.
Vaľa odskočila od geológa, akoby ju bol had uštipol.
— Teda tak! Krásne, odvďačili ste sa mi! Kto som ja? Nebojte sa, ja budem vždy len tá, aká dnes!..
— Pochopte ma správne, Vaľa. Ak vyhrám túto jedinú šancu… potom!.. Veď ja som celkom obyčajný človek, človek so slabosťami, a musím sa uzdraviť… duševne. Pozrite na mňa, nevidíte, čo som prežil?
Vaľa sa znova zapýrila, až po korienky vlasov, zrazu objala Alexandrova, zavzlykala a hanbiac sa za svoju slabosť, skočila do auta.
— Prídem… keď mi dáte vedieť… Len, len… dávajte pozor na seba, ako budete môcť… Chcem povedať, aby ste sa neodvážili náročky…
— Sľubujem vám, Vaľa!.. — odvetil geológ pevne. — Ale kde sa ženiete? Vypijeme si čaj a potom si treba odpočinúť.
— Netreba! Bojím sa, že už aj tak meškám. A… ja, ja sa rozplačem! — povedala napokon mladá žena a prižmúrila oči; na volant kvapkali slzy.
Motor zahučal a geológ sa nestačil ani pohnúť, auto sa už rozbehlo a šinulo sa kľukatou cestičkou pomedzi krovie. Alexandrov dlho hľadel za ním, započúvaný do hukotu motora, ktorý sa strácal v diaľke.
Majiteľ zrubu sa odhodlal porušiť etiketu a ozval sa prvý.
— Prečo ste sa vadili? Ako to všetko zle vypálilo — auto odísť, ty ostať… Čo budeme robiť? A ja som navaril čaj!
Geológ upokojil lesníka. Vypil zo zdvorilosti čaj, potom sa zvalil na pričňu a zaspal, akoby ho do vody hodil. Keď sa zobudil, slnko už zapadalo. Dvere na zrube boli otvorené. Z otiepky rojovníka, čo tlela na uhlí v starej mise, šírila sa ostrá vôňa, chrániaca geológa v spánku pred komármi. Hostiteľ sedel na prahu s drevenou, meďou okovanou fajkou medzi zubami a díval sa na juh. Tam sa zbiehali ťažké mraky, ktoré sa sfarbili vo svetle večerných zôr do tmavofialova. V obrovských fialových oblakoch sa zrazu zableskli kľukaté blesky. Ako spod zeme doliehalo vzdialené dunenie, také zlovestne výhražné, že sa Alexandrov zachvel. Lesníkova tvár, upretá do diaľky, ľahostajná a nehybná, vyzerala v súmraku ako z dreva. Ani len fajočka sa mu nezachvela v ruke, podopretej o koleno. Alexandrov sa priplazil k dverám. Lesník zapálil vyhasnutú fajku a pripálil aj geológovi. Obidvaja mlčky fajčili, kým sa Alexandrov naveľa odhodlal spýtať, či by mu mohol zaobstarať koňa, ktorý ho dopraví k sedlu. Tuváncove nepreniknuteľné tmavé oči sa zabodli do hosťa.