— Ja nerozumieť, kto pustil?
— Ako to myslíte? — spýtal sa geológ.
— Teba kto sem pustil? Vôbec nevieš chodiť, vôbec si nanič, aj-jaj! Načo si prišiel? Len na to, aby si tu zahynúť!
Geológ mu začal vysvetľovať cieľ svojho príchodu, ale nehovoril pravdu. Má vraj pozorovať búrku nad sedlom Havrania jurta, aby zistil, odkiaľ prichádzajú oblaky a kedy veštia nečas pre pútnikov. Nevládze sa pohybovať, ale sedieť v kolibe, dívať sa a zapisovať, to môže…
Lesník mu neskákal do reči.
— Kto teba poslal, všetko pomotal, — povedal Tuvánec, keď geológ skončil svoju bájku. — Teraz cez Hiundustyjn Eg desať rokov nechodí statok. Keď naša republika vstúpila do Sväz, vtedy s tým skončiť. Taká nebezpečná vec darmo robíš. Prečo, ktorý hlupák to vymyslieť?
Alexandrov si pomyslel, že najväčší hlupák je on sám. Oklamať syna prírody s jeho vážnym vzťahom k životu a hĺbavosťou stepného obyvateľa nebolo také jednoduché, ako si to Alexandrov spočiatku predstavoval. Zahanbil sa za svoju márnu lož a so všetkým sa zdôveril lesníkovi ako staršiemu bratovi alebo otcovi, nezatajujúc už ani svoju chorobu ani cieľ.
V hustom súmraku nemohol rozoznať Tuváncovu tvár. Lesník si dlho napchával fajočku a babral sa s navlhnutou zápalkou, potom dlhými dúškami pomaly vťahoval do seba dym. Rozžeravená fajka mu osvetľovala čelo, zachmúrené od usilovného rozmýšľania, a sklopené oči s prižmúrenými viečkami.
— Budem ti pomáhať, — povedal pokojne a Alexandrov si s úľavou vydýchol. — Ja myslieť, ty správne žiješ. Sám tebe pomohol by… ale mal som len jediný syn, aj ten umrel, zanechal ženu a dve deti. Teraz si musím rozmyslieť, nemôžem ísť do hocijaká nebezpečná vec! Ešte koľko rokov im musím pomáhať.
Alexandrov vystrel ruku a položil ju lesníkovi na kostnaté zápästie so zvráskavenou, drsnou kožou. Tuvánec pochopil toto nemé gesto vďaky a náhlivo povedaclass="underline"
— Teraz pijeme čaj, potom treba spíš. Zavčas ráno pôjdem po koňa. Vecí máš málo, odvezieme naraz teba aj jedlo, kôň je mocný. Ale ty si unavený, ľahni si!
Lesník chytro zaspal, no geológ ešte dlho ležal potme a vďačne myslel na nezištnú priateľskú pomoc a úctu k citom iných. Ani Vaľa ani lesník nevyriekli prekliate slová: „Potom aby som sa za teba zodpovedal“ — slová, čo sa tak často vyskytovali v knihách, že si už myslel, akoby falošný strach pred zodpovednosťou bol takmer základným pocitom mnohých ľudí. Lenže v živote to bolo práve naopak. Nikto sa nesnažil pripísať mu svoje dohady, ani ho nepodozrieval z absurdných úmyslov len preto, aby ukázal svoju pochybnú prezieravosť. Dokonca aj Tuvánec, ktorý mal na to právo, pretože sa ho geológ pokúšal oklamať, uveril hneď pravému vysvetleniu. Alexandrov pochopil, že taktnosť ľudí, ktorí mu pomáhali, vypestovala sa v drsnom živote, kde sa každý hneď musí zodpovedať za svoje osobné omyly sám pred sebou aj pred najbližšími druhmi. Títo ľudia boli zvyknutí spoliehať sa v prvom rade na seba a hlavne dôverovať si. A geológ mal zrazu pocit, že ho nepodporujú len dvaja takíto ľudia, ale tisíce, ochotných kedykoľvek mu prísť na pomoc. Istota v nevídanú silu kolektívov, ktoré zvládnu akúkoľvek fantastickú úlohu a sú oporou našej spoločnosti, akosi posmelila Alexandrova. Nervová vyčerpanosť z posledných dvoch dní, z nadľudskej námahy bezvládneho tela a z obáv, či sa mu vydarí jeho zámer, ustúpila a rozplynula sa v zdravom spánku. Namiesto nej ho ovládol pokoj.
— Héj, he-éj! — rozliehal sa po pustej náhornej plošine Havranej jurty mocný krik.
Alexandrov spoznal gazdu, vyliezol z koliby, dokmásanej vetrom, a snažil sa odpovedať. Z prechladnutého hrdla vyrážali len sipľavé, slabé zvuky, ale sluch poľovníka ich aj tak zachytil. Čoskoro sa pred Alexandrovovou kolibou ukázal Tuvánec. Pozorne si obzrel geológa, zarasteného, začadeného, vo vlhkých a prepálených šatách, zodratých od kŕčovitého plazenia po hroblinách a rojovníku.
— Zle ti je tu, inžinier. Doniesol som jesť a tu máš môj blúza. Pozri, celkom si otrhaný. Tabak je tu… Joj, kamarát! — zvraštil tvár od neľúbosti, keď geológ priliezol k výklenku, kde mal opreté barly, zachytil sa rukami o krovie a tak sa postavil.
— To je nič, — chlapil sa Alexandrov. — Všetko je v poriadku…
Za týmito prostými slovami sa tajili dva týždne života na sedle Hiundustyjn Eg, takého zvláštneho života, že by to Alexandrov sotva vedel vyrozprávať.
Za sparných dní a dusných nocí geológ bdel a striehol, kedy sa priženie ďalší voj búrkových mračien, ktorých príchod už na diaľku veštilo ťažké vibrujúce dunenie. Vo dne sa mraky plazili ako stáda vzdušných veľrýb a vrhali na zem šedivý tieň očakávania. V noci čosi beztvárne zaclonilo hviezdy, prikrádalo sa, akoby chcelo zasadiť neočakávaný krutý úder. Všetko vôkol zatíchlo, stŕplo. Vtom sa zachvelo povetrie od strašného hromu, zachveli sa aj hory a celý svet, oslepujúce blesky boli čoraz hustejšie, až prešli v súvislé vlnivé pásy ohňa, čo pretínali nebo krížom-krážom. Občas bola búrka taká silná, že od dunenia hromu a od toho, ako sa triasla zem, Alexandrovovi oťažela hlava, hluchol a nevládal rozmýšľať. Zôkol-vôkol šľahali kolmé stĺpy bleskov a ohradzovali sedlo ako hroznú pascu. Alexandrov sa plazil ta, kde blýskavica a dunenie hromu prechádzalo v jednoliaty oheň a rev. Celým telom mu prenikalo zvláštne pichanie, do nozdier vrážala ostrá, omamná vôňa ozónu a čelo, vystavené prúdom lejaku, krehlo pod nápormi vetra. Čoskoro geológ pochopil, že jeho zdanlivo jednoduchá úloha je veľmi ťažká. Pohyboval sa príliš pomaly, čo ako sa usiloval. Barly nedržali na klzkých kameňoch a hrbolcoch, zamotávali sa do hustého krovia rojovníka, trávy a koreňov. Alexandrov sa odrážal rukami, vymršťoval svoje polomŕtve telo, len aby sa čím skôr dostal k bleskom. Príroda akoby sa bola proti nemu sprisahala: alebo bol zhluk bleskov tak ďaleko, že sa nestihol ta doplaziť, alebo blízke výboje hasli príliš rýchlo. Alexandrov si pripadal ako korytnačka, čo naháňa rýchlych vtákov. Blesky si posmešne a pokojne odleteli do diaľky práve vo chvíli, keď sa mu zdalo, že sa už-už blíži k miestu ich prízračného bláznivého tanca. Do krajnosti vyčerpaný geológ často upadal do mrákot a ležal pod prúdmi studeného búrkového dažďa, kým ho ostrý vietor nevzkriesil. Alexandrov sa dotiahol ku svojej kolibe, rozložil čmudiaci oheň a ako-tak sa usušil. Vzdor mračnám komárov sa ponáral do blúznivého spánku, až kým zemou neotriaslo dunenie, veštiace príchod ďalších chmár. Elán geológa neopúšťal, ale zachraňovalo ho azda iba elektrinou nasýtené horské ovzdušie, inak by bol musel zahynúť od zimy, vlhkosti, presilenia a podvýživy. Tri-štyri razy udrel blesk tak blízko, že Alexandrov na chvíľu úplne oslepol a ohluchol. Prestal vnímať okolité burácanie hromu a oslepujúci oheň. Vtedy geológ nemohol sledovať, kde najviacej bijú blesky a poznačiť miesto kolíkmi, ktoré nosil stále zavesené na krku. Dozrievala tragédia, veštiaca neplodný koniec jeho úsilia. Blízke blesky mu nedali možnosť pozorovať, no na druhej strane boli jedinou nádejou, ako odhadnúť miesta, kde sú ložiská rudy.