Nadišli jasné, slnečné dni. Alexandrov si oddýchol od strašného napätia a premohol podivnú hypnózu horskej búrky. Mohol pouvažovať nad výsledkami svojho dvojtýždňového pobytu medzi bleskami. Geológ sa presvedčil, že pod bahnistými kopčekmi Havranej jurty sú náleziská kovových rúd. Nebolo takmer pochybností, že náhornú plošinu, tiahnucu sa ako vypuklá kupola ďaleko na západ smerom k širokej vrstve metamorfovaných bridlíc, tvoriacich chrbát, pretína v hĺbke mnoho rudných žíl. Tanec bleskov, ktoré sa metali na miestach hodne vzdialených od seba a navonok celkom nerozlíšiteľných, svedčil o veľkej rozšírenosti rudných ložísk. Možno, že hlavné ložisko spočíva práve pod bridlicami ako v kedysi slávnom najbohatšom nálezišti olova Brooken Hill v Austrálii. Alexandrov mal už zakreslené, kde bijú na priesmyku najčastejšie blesky. Postupne, zo dňa na deň, z noci na noc, nahmatával miesto, kde bývajú blesky najintenzívnejšie. Tam sa dali predpokladať rudné žily najplytšie pod zemou. Geológ si stále prenášal kolibu a s každou búrkou bol bližšie k centru bleskov. Lenže dni utekali a obdobie búrok sa mohlo znenazdajky skončiť. Alexandrov žil vo vzrastajúcom nervovom napätí. Už štvrtý deň nebola poriadna búrka a drobný dážď, čo mrholil, iba zvyšoval jeho obavy, že bude už po období búrok. V takomto stave našiel lesník Alexandrovovu novú kolibu, dva kilometre na západ od predošlej.
— Všetko je v poriadku, — opakoval geológ, vyhýbajúc sa lesníkovmu vyčítavému pohľadu, — teraz to bude už čoskoro!
— Prečo čoskoro? — ožil Tuvánec. — Našiel si niečo?
— Nie, nenašiel, vravím, že sa čoskoro skončia búrky.
— Ach tak! — sklamane zatiahol lesník. — Čoskoro, týždeň myslím.
— Nuž teda o týždeň príď po mňa. Dovtedy budem ešte pozorovať.
— Hm, hm, — krútil hlavou Tuvánec a tuho bafkal z fajky, ale nič nenamietal.
Napili sa čaju s medovými plackami, ktoré doniesol lesník z dediny do daru. Potom sa Tuvánec vyteperil na koňa a Alexandrov znova osamel so šumom vetra na pustom sedle, s neprestajnými bolesťami v drieku a s obvyklými neveselými myšlienkami.
Uplynuli ešte dva dni, slnečné, suché a veterné.
Alexandrov smutne vylihúval v kolibe, poddával sa ubíjajúcej únave, ktorá ho neopúšťala odvtedy, ako odišiel Tuvánec. Bolesti v zlomenom chrbte mu nedali spať, nespavosť ešte vybičovala strašné nervové napätie. Alexandrov mal pocit, že keby sa len na chvíľočku opustil, depresia nad ním zvíťazí. Začal by kričať, revať a váľať sa po zemi, hrýzol a driapal by zem, podľahol by temnej zúrivosti a nezmyselnému odporu voči sebe aj voči celému svetu, nevydržal by zúfalú beznádej. Geológ sa zaťal zubami do kopčeka pod hlavou, aby potlačil hroznú túžbu, čo sa mu vzmáhala v duši, a ostal nehybne ležať, nevšímajúc si komáre a mušky, čo mu zalepovali oči. Alexandrov nevedel, koľko času uplynulo, kým začul známe vzdialené dunenie. Osud sa nad ním ešte trošku zmiloval. Tak ako kôrka, hodená umierajúcemu od hladu, čo iba oddiali smrť a tým predĺži márne muky. Blížiaca sa búrka iba na chvíľu odoženie jeho clivotu. Ešte dve-tri hodiny bude žiť plne a radostne, zapálený snahami vášnivého bádateľa, v napätí hľadania, tohto mocného, hlbokého a odvekého pudu, ktorý vždy žije v ľudskej duši.
Alexandrov vyliezol z koliby. Tmavá šedivá clona zastrela východnú polovicu neba a zahasila ranné zore. Ich farby zbledli, zavýjajúci vietor preletel po náhornej plošine a zrazu stíchol. Nehybná noc bola mĺkva, dunenie hromu v diaľke prestalo. Železné nebo sa ťažko ovalilo na liatinové horské chrbty, zbiehajúce sa k sedlu. Geológ sa až zachvel, tak doľahla naňho tiesnivá tíšina. So stratenou nádejou na búrku, na to, že ešte na chvíľu sa môže odpútať od svojich múk, zazdal sa mu ďalší život márnym a neznesiteľným. Zvrtol sa a chcel sa odplaziť do svojho šedivého brloha ako umierajúce zviera, ktorému sa protiví volanie života a šíry voľný priestor. Ohromujúci záblesk a ohlušujúci rachot, čo zadunel vzápätí za ním, popchli Alexandrova ako smrteľné nebezpečenstvo úplne vysileného koňa. Alexandrov sa vrhol oproti zelenkavým oslepujúcim stĺpom, ktoré šľahali práve tam, kde ich očakával. Alebo bola búrka mimoriadne prudká, alebo sa dostal priamo do jej ohniska. Nepretržitý rachot priam tískal Alexandrova k zemi. Tuho prižmuroval oči, aby neoslepol od burácajúcich svetiel elektrického výboja, čo pred ním tancovali, hadili sa ako obrovské biče a šibali na všetky strany, až sa triasla obloha aj hory. Všetko sa vari krčilo hrôzou pred silou týchto mnohokilometrových elektrických iskier.
Geológ sa plazil, ako len vládal, aj pod prúdmi studeného dažďa ho zalieval pot. Povetrie sa otriasalo od hromového rachotu a Alexandrov ohluchol, vnímajúc burácanie hromu len podľa záchvevov tela. V očiach za pevne stisnutými viečkami sa mu marila a zvíjala svetelná clona. Potriasol hlavou, otvoril oči, ale clona sa nerozchádzala a geológ stratil orientáciu. To je koniec. Ako môže teraz dosiahnuť svoj cieľ? Cítil sa ako ukrivdené decko, srdcervúco zareptal proti nemilosrdnému, nespravodlivému osudu, ktorý ho len bije a bije. Zavzlykal, ťažká hlava mu klesla na mokrú zem a rozpálené čelo pritisol do hlinačky. Dotyk zeme ho vyliečil, mihotavá clona sa mu znenazdajky rozišla pred očami. Geológ zdvihol hlavu a zazrel celkom blízko celé priehrštie zelených bleskov, bijúcich do malého kopčeka, ktorý sa dal rozoznať podľa tenkých konárov vyschnutého červeného smreka. Tam! Alexandrov lapal ústami vzduch pomiešaný s vodou, ktorá voňala ozónom. Vymršťoval svoje do zlosti ťažké telo, stenajúc a dychčiac od únavy, zachytával sa hrbčekov, prútia a krovia do krvi rozodranými rukami. Hromový a neznesiteľný záblesk odhodil Alexandrova od vytúženého cieľa, ale nespôsobil mu citeľné poranenie. A nech, čoho sa on má báť? Pred geológom vyrastal jeden múr ohňa za druhým, zem sa v jednom kuse triasla, noc sa chvela medzi pekelnými zábleskami a občasnými chvíľkami hlbokej čierňavy. Ale Alexandrov predsa dosiahol ten nešťastný kopček, roztrhol šnúrku na kolíkoch a hlboko zapichol jeden do mokrej, zvláštne teplej zeme. Miatlo sa mu vedomie. Myseľ pracovala spomalene, ale aj tak si geológ stačil uvedomiť, akú chybu urobil. Kde má zápisník pre prípad, že neprežije túto rannú búrku? A keď si siahol stuhnutými prstami pod blúzu, vtedy sa to stalo… Celým telom až po končeky prstov mu prebehol desivý pocit. Pálčivý, trhajúci a zároveň ohlušujúci smrteľným pokojom. Nevidel a nepočul nič, len sa mu celé telo vystrelo v prudkom kŕči, keď desaťkilometrový blesk udrel do pôdy vedľa neho, alebo možno priamo do neho. Geológ ostal nehybne ležať dolu tvárou, stískajúc obidvoma rukami osudný kolík…
Ale blesk aj teraz, ako nespočetnekrát, ušetril Alexandrova. Geológ sa prebral pod teplým vysokohorským slncom. Vietor mu vysušil šaty na chrbte a dovieval sviežu vôňu mongolskej stepnej paliny. Pod belasým nebom sa rozprestierala zohriata náhorná plošina. Bolo na neuverenie, že prednedávnom, pred niekoľkými hodinami tu vystrájali a besneli planúce a rachotiace vesmírne sily. No kolík tu trčal, zapichnutý šikmo a nemotorne, geológovi celkom pod nosom. Alexandrov sa pohol, nadvihol sa a poobzeral sa vôkol. Naľavo, ani nie na kilometer, zazrel svoju kolibku. Kto by uveril tomu, čo sa stalo, kto by si vedel predstaviť, aká dlhočizná bola cesta, čo ho sem doviedla v búrkovej mrákave?
Prekvapila ho tupá bolesť v ľavom kolene. Geológ pozrel dolu a zatajil sa mu dych. Keď sa nadvihoval, urobil to isté, čo každý normálny človek, čo však nemohla urobiť ochromená kalika! Zohol nohu pod seba a oprel sa kolenom o zem. Ostrý kamienok pod kolenom ho presvedčil, že noha cíti. Alexandrovovi zrazu tak vyschlo v hrdle, že ledva vytlačil zo seba akýsi nezreteľný chrapot, a pokúsil sa znova pohýbať nohami. Ožili, hýbali sa! Náramne slabé, so svalmi ochabnutými ako handra — ale predsa žili! Alexandrov sa bál tomu uveriť. Uplynulo viac než štvrť hodiny, kým sa odvážil na ďalší pokus, znova pohýbal nohami a znova sa mu to podarilo! Zahmlená myšlienka vštepila geológovi do duše plachú istotu. Či to bol ten vražedný blesk, či časté bleskové výboje alebo strašné nervové vypätie vykonalo svoje dielo — dosť na tom, že poškodené nervy ožili. Alexandrov sa pokúsil odrazu vstať, ale nevládal a ťažko sa zvalil nabok. Na chvíľočku sa mu podarilo udržať na kolenách… udržať sa na kolenách… Tu sa mu myšlienky zasekli a prerývaný vzlykot sa rozľahol po pustej náhornej plošine. Vlastne, bola ozaj pustá?… Nie, tam v diaľke vidieť jazdca, to sa blíži lesník. Prečo o tri dni skôr? Ako sa to dozvedel?…