— Ráno bol taký búrka… pomyslel som si, treba ísť teba pozrieť. Žiješ, inžinier, chvalabohu…
— Žijem, žijem! — vykríkol Alexandrov tak, že Tuváncovi prebehol mráz po chrbte.
— Si hádam chorý? Zberaj sa, zaveziem ťa náš osada!
— Zavez, len ťa ešte najprv o jedno prosím: kop trochu tu, — geológ ukázal na kolík.
— Našiel si? — usmial sa šťastne lesník.
— Našiel! — s neohrozenou istotou odvetil geológ a Tuvánec šiel do koliby po lopatu.
Alexandrov, opierajúc sa o palicu, dokrivkal sa k stolu a vybral z plecniaka ťažký lesklý kúsok rudy.
— Zo žily nového náleziska „Havrania jurta“, — povedal slávnostne riaditeľovi správy. — Oddá sa urobiť tam dôkladný prieskum.
I. Jefremov
AFANEOR, ACHARCHELLENOVA DCÉRA
Plameň biednej vatry sa mihotal. Obrovská, štrkovitá rovina Amadror, akoby sfúkaná do posledného prášku, predsa ešte poskytovala vetru dostatok piesku, aby pokazil ľuďom skromnú večeru. Malý tábor geológov bol učupený pod svahmi piesočnatých kopcov na kraji suchého riečišťa. Tenučko šuchotali stebla suchého drinu — tvrdej saharskej trávy, húdli zvonivú a clivú pieseň. Dolu dunami sa šústal piesok, pomiešaný s kryštálikmi sadrovca. Šesť ľudí sa porozvaľovalo okolo ohňa v rovnakých pózach, každý si dlaňami zakrýval tvár pred vetrom. Iba jeden, zahalený do širokých záhybov tmavého rúcha, hovel si spokojne na bruchu, vysoko si podopierajúc hlavu, a bez mihnutia hľadel ponad vatru do tmavej diaľky. Odlesky slabého plameňa mu tancovali vo veľkých tmavých očiach, ktoré sotva vykúkali spod rúška, stiahnutého až na čelo a zakrývajúceho tvár. Úzka ruka s dlhými prstami lenivo preberala sponky na sedlovej kapse, čo mal podloženú pod hlavou.
— Tiressuen! — oslovil ho územčistý chlap v kaki košeli a šortkách. — Bude v noci vietor? Treba postaviť stany?
— Netreba, kapitán! — odvetil Tiressuen, — vietor o hodinu utíchne.
Kapitán spokojne zamrmlal a sklapol tabatierku.
— Prečo si o tom presvedčený? — spýtal sa mládenec, čo ležal vedľa Tiressuena. Vytiahol pritom lomené obočie a jasnobelasé oči prižmuroval pred prachom.
— Drin sa lúči s vetrom, — odvetil Tiressuen, ktorý neobrátil ani hlavu, — spieva hlbším hlasom. Počúvaj!
Mládenec sa nadvihol a hlasno zavolal na kapitána, prechádzajúc z arabčiny na francúzštinu.
— Nejde mi do hlavy, že by tento nafúkaný chlapík mal skutočne pravdu! Je taký sebaistý a hneď má na všetko naporúdzi odpoveď…
— Pozor na jazyk, Michel, Tuareg pozná našu reč!
— Neverím! Zhovára sa s nami len po arabsky alebo tým svojím desným tamašekom.
— Tuareg len v najnevyhnutnejších prípadoch hovorí rečou, ktorú dokonale neovláda. Hrdosť a ostýchavosť týchto detí púšte treba ešte pochopiť, — odpovedal rýchlo kapitán a pritom pokukoval na Tuarega, nehybného ako tmavomodrá socha. — Náš sprievodca vychodil základnú školu v Tidikelte a určite vie po francúzsky. Badať na ňom vplyv nových prúdov — vidíš, fajčí cigarety a nevláči sa s večnou kopijou a štítom. V tejto Strednej Sahare sme teda ozaj mali šťastie. Pre výskumnú výpravu je takýto sprievodca poklad! Pozná celý kraj, mnoho chodil s expedíciami a vie, kadiaľ môžu ísť autá.
— Nechce sa mi veriť, že by si niekto mohol zapamätať všetky podrobnosti takejto prekliatej krajiny, veď je až úmorné jednotvárna…
— To len pre vás, Michel, lenže nie pre saharského kočovníka, ba ani pre mňa. Tu osud každého cestovateľa a karavány záleží vždy od toho, či presne dodržiava vytýčený smer! Ostatne, urobte skúšku, presvedčíte sa.
— Ako?
— Ukážte na mape prstom na prvé miesto, čo vám padne do očí, a spýtajte sa naň Tiressuena.
— Ozaj! To by bolo zaujímavé! Hneď to urobím! — mládenec pristúpil k autu, čo sa pochmúrne černelo bokom, a vrátil sa s koženou kapsou.
Ľudia, čo ležali okolo ohňa, posadali si s nohami skríženými pod seba.
— Tiressuen, môžem sa ťa niečo spýtať? — začal Michel lichotivo po arabsky, pritískajúc ukazovák na nejasný vzor vrstevníc, a druhý geológ mu pritom svietil baterkou.
— Pýtaj sa, odpoviem, — súhlasil Tuareg, — ak budem vedieť.
— Bol si v Anachare?
— Bol.
— A poznáš tam horu Issedifen?
— Nijaká hora Issedifen tam nie je, — pokojne povedal Tiressuen, — jestvuje hora Isadifen oproti vrchu Nezubir v strede Anacharu a poznám piesočnatú dunu Issedifen, južnejšie v Hoggare, na juh od hory Tendžidž…
Zarazený Michel videl, ako sa uškŕňajú jeho druhovia, a zapýril sa od nevysvetliteľného hnevu.
— A ďalej? — zašomral.
— Ďalej na juh? — spýtal sa Tuareg. — Tam bude široká skalnatá plošina…
— Aká plošina?
— Plošina Tin-Eggole.
— Bol si vari aj tam?
— Bol, pred šiestimi rokmi. S profesorom Ka-Po-Rem… — Vtom sa Tiressuen zasekol, zmeravel a načúval.
Francúzski cestovatelia nasledovali jeho príklad.
— Motor, — prvý porušil mlčanie Michel.
Za čiernym zrázom nízkej náhornej plošiny na severe zjavil sa rozmazaný obláčik svetla, ktoré sa rozjasňovalo a rozjasňovalo, až boli z neho dva prúdy žltých lúčov, upreté k hviezdnemu nebu. Auto sa škriabalo po strmom severnom svahu. Ešte pár minút — a duté hučanie motora prešlo v prenikavý rev. Lúče reflektorov preleteli ponad hlavy čakajúcim, potom skĺzli dolu a prebodli tmu oslepujúcou škvrnou. Obrovské biele nákladné auto sa štveralo na piesočnaté kopce okolo tábora, hádzalo ho zboka nabok a rýchlostná skriňa mu len tak hvízdala. Auto zastalo asi päťdesiat krokov od ohňa a sálalo horúčosťou prehriateho motora, pachom zhoreného oleja a gumy. V priestrannej kabíne sa zapálilo matné svetlo. Vystúpili z nej traja ľudia a unavene sa popreťahovali. Najvyšší, tučný chlap, rezko vykročil k ohňu. Kapitán mu šiel oproti.
— Kto je to? — spýtal sa ho Michel idúcky.
— Archeológ profesor Vanedge, kto iný, — zahundral potichu kapitán.
— Ktorého ste čakali?
— Samozrejme, do čerta! Povedzte Jacquovi, aby vyladil vysielačku. Treba oznámiť, že sa naše skupiny stretli! Som veľmi rád, že vás vidím, pán profesor!..
— A ja ešte radšej! — nahlas a veselo vyhlásil archeológ. — Motali sme sa po tej skalnatej plošine ako po labyrinte, už som sa bál, že vás nenájdeme. Ale boli ste presne na mieste, ktoré bolo označené na mape…