— Je s nami Tiressuen.
— To je veľmi dôležité. Zhovárali ste sa s ním… vopred?
— Nie, čakal som na váš príchod. Máme času. Budete večerať? Ale voda je zlá…
— Ďakujem, jedli sme pred troma hodinami. Môžem vás pohostiť studenou sódou alebo limonádou. Brali sme ju dnes z hotela monsieura Blaisa!
— Ó, vy ste posol nebies!
— Iba Výboru pre saharské výskumy, prosím!
Rádiotelegrafista, dlháň Jacques, sa trápil s vysielačkou, učupený na širokej pieskovcovej tabuli, ktorá sa dopoly ponárala do dna vyschnutého riečišťa. Útržky rečí, praskot, letmé hudobné akordy, celý ten zmätok v étere, v ktorom hučali desaťtisíce vysielačov, vyznieval úboho v prísnom mlčaní púšte, tlmený sypkými brehmi vyschnutého koryta. K ohňu doliehal len nejasný šum. Profesor a kapitán sa ticho zhovárali, ľudia, čo prišli s archeológom, vykladali novinky. Tuareg vystrel dlhé telo obďaleč od Francúzov a hlboko zadumaný zvoľna fajčil. Zložil si z tváre rúško a cigaretu kládol do úst plavnými pohybmi po plece obnaženej ruky. Povyše lakťa mu obopínal ruku kamenný náramok — stará tradícia, ktorá predtým chránila pred údermi šable.
Keď už prebrali všetky novinky a klebety, Michel sa opýtal, hľadiac na sprievodcu:
— Rád by som vedieť, o čom tak môže rozmýšľať?
— Čo ťa to zaujíma? — ohlásil sa lenivo jeden spoločník. — O čom všetkom môže rozmýšľať Tuareg!
— Mlčí, keď ideme, mlčí, keď odpočívame. Ale nespí a nedrieme, zrejme na niečo myslí. Pozorujem ho.
— Michel, máte akýsi mimoriadny záujem o Tiressuena, — zamiešal sa zrazu do reči kapitán. — A zdá sa mi, že je v tom aj veľká dávka predpojatosti. Len pozor, aby sa to neskončilo nejakým konfliktom. Nerád by som vás… stratil!
— Dovoľte! — vyhŕkol Michel, no opanoval sa, nasadil si na tvár pokojný výraz a doložiclass="underline" — Na môj dušu, môj kapitán, je to len číra zvedavosť. Som prvý raz na Sahare a tento národ ma zaujíma. Kedysi to boli slávni zbojníci a otrokári. Hovoria celkom neznámym jazykom, ich tifinarská spisba nemá nikde obdoby a dobre ju ovládajú len ženy. Ženy sú u nich hlavou rodu, sú slobodné, a nie nevoľnice ako u okolitých moslimov. Tuaregovia žijú presne uprostred Sahary, ale miesto toho, aby sa z nich stali divosi, osvojili si maniere hodné našej aristokracie — len sa dívajte, koľko dôstojnosti je v Tiressuenovi! A pamätáte sa? Tam, na juhu, žijú Julemidenovia, tak sa tuším volá ten kmeň. Odňali im otrokov ako všetkým, a čo tí neurobili? Ha-ha-ha! Pasú kozy sami, odháňajú ich svojimi dlhými mečmi! To vám je pohľad! Nuž chcel by som vedieť, nad čím stále rozmýšľa náš sprievodca. Či myslí na ženu, ktorú zanechal kdesi v púšti, a či na bývalé voľné zbojstvá?
— Neviete si predstaviť, mladý človek, — ozval sa zrazu vysokým hlasom archeológ, — akú bohatú fantáziu majú títo synovia púšte. V ich šiatroch, vlastne to nie sú arabské šiatre, lež kožené stany, počujete takú kyticu rozprávok, legiend, bájok a prísloví, akú nemajú azda všetci ostatní kočovníci sveta dovedna, hoci sú obdarení tiež dosť bujnou fantáziou. Poradil by som vám dobrú vec, ak chcete poslúžiť vede a sám sa presláviť… Preštudujte reč Tuaregov, tamašek, a venujte sa zbieraniu tohto folklóru. Písal som na akadémiu vied, že sa bez meškania treba do toho dať — podľa môjho názoru Tuaregovia čosi-kamsi vyhynú, jednotlivé kmene počítajú už aj teraz len po niekoľko desiatok členov, napríklad Kel-Achnet, ktorých ostalo dvadsaťtri. A na každého pripadá približne tisíc štvorcových kilometrov púšte! Alebo Tiressuen, ktorý pochádza zo susedného kmeňa Taj-Tok. Nie je ich viacej ako sto aj dovedna s imradmi, to sú akísi ich vazali…
— Nech som prekliaty, ak voľakedy!.. — začal Michel, ale zháčil sa pred zazlievavým pohľadom vedca.
Tiressuen nepočúval rapotanie nervóznych a hysterických Európanov.
Myslel na Afaneor a na to, ako vykonať pre ňu čosi neuskutočniteľné. Afaneor je luna, bohyňa, ktorá má zvláštnu moc nad nekonečnou púšťou. Kraj, známy od detstva, stáva sa akýmsi iným, keď sa zjaví na nebi — luna sa priblíži k zemi a splýva s ňou. Chladný mesačný svit opradie clonou tajomstva akúkoľvek krajinu. Ešte aj bezútešný Tanezruft bez vody a rastlinstva vyzerá ako striebristé more a čierny pancier mŕtvej roviny je ako rozprávková klenotnica, ako záplava rozsypaného striebra. A Afaneor, dievčina, jeho vyvolená, má nad ním tiež tajomnú moc ako luna nad zemou. V jej prítomnosti sa Tiressuen mení, objavuje v sebe neskrotné sny, zunivé ako piesne, vyvolávajúce trýznivý smäd po kráse, nemenej neodbytný ako smäd na ceste cez pieskové víchrice.
Nie je toto drobné dievča čarodejnica? Pochádza z kmeňa Tibbu, rodom je z južného Feccanu, ale vychovaná bola u Tuaregov, u zlostnej stareny mocného kmeňa Kel-Adžer. Na juh od Feccanu, nie v dusných oázach, lež medzi nízkymi zvetranými skalami, a v horách Tibesti žijú „skalní ľudia“ — Tibbuovia, potomkovia starobylého národa Garamantov. Boli to neskrotní čarodejníci a bojovníci, starí Rimania a Arabi sa ich báli a usilovne ich vyhladzovali. Kel-Adžerovia sa tiež pokladajú za potomkov Garamantov, lenže u nich Tiressuen ani raz nevidel takú farbu pleti, ako má Afaneor a jej príbuzní — jasnú červenohnedú s charakteristickým kovovým leskom.
Tiressuen si vzal cigaretu a zaškúlil na svojich francúzskych spolucestujúcich, ktorí pozorovali rádiotelegrafistu, rýchlo vyklepkávajúceho kľúčom heslá. Pred duševným zrakom kočovníka púšte, ktorý bystro zachytil aj sebamenší detail v kraji, rozvíjal sa obraz prvého stretnutia s Afaneor.
Bokom od kľukatých chodníkov a púšťových ciest, v neznámej doline, stoja zrúcaniny starobylého mesta. Na skalnatej rovine, vo venci zvetraných kopcov, sa z ničoho nič vypínajú pozostatky kolonád a zrúcané múry. Na kraji zrúcanín je veľký štvorec, vykladaný kameňmi a orámovaný bielymi dlaždicami. Zo severnej strany sa na dlaždiciach zachovalo osem stĺpov z bieleho kameňa — vysokých, neobyčajne štíhlych a krásnych. Niektoré stĺpy ešte dvíhajú k bledej, oslepujúcej oblohe vyrezávané hlavice, podobné rozvíjajúcim sa korunám mladých paliem.
Tu sa zišli na hudobnú slávnosť okolití Tuaregovia z kmeňa Kel-Adžer, a náhodou sa dostal sem aj on, osamelý Taj-Tok.
V jasnom mesačnom svite medzi bieloskvúcimi stĺpmi uvelebili sa tmavé zahalené postavy mužov — divákov a hostí, pretože slávnosť usporiadali ženy a ony aj prvé vystupovali. Matka radila Tiressuenovi, aby nevynechal ani jednu príležitosť, keď môže navštíviť takúto slávnosť.
— Tieto piesne, hudba a tance spájajú a povznášajú ženy, — hovorila, — a vás, mužov, učia láske. Tuarecká žena nie je taká jednoduchá, a keď sa chceš dožiť trvalého šťastia, musíš vedieť s ňou zaobchádzať, urobiť spoločný život čo najľahším a… čo najzaujímavejším. My, kočovníci, máme veľa slobody, veľa času na sny, rozprávky a piesne. A tvoja životná družka ti musí byť aj priateľkou v snoch, nielen robotnicou alebo súložnicou ako u iných národov. Navštevuj teda tieto školy lásky, kdekoľvek by si bol!
Tiressuen, ako každý Tuareg, bol naučený poslúchať matkinu prostú a dobrotivú múdrosť.
Ženy — vznešené ichaggarenky, chudobne oblečené imradky, ba aj tmavé otrokyne vo svojich bielych rúchach — tvorili malý orchester, hrali na jednostrunových husliach, na flautách a rytmus vyklepávali na malých bubnoch. Doprostred štvorca vystúpila vysoká dievčina. Jej pružná postava v modrom plášti vyzerala ako čierna silueta na striebornobielych kameňoch dlaždíc a stĺpov.