„Piesne drinu!“ pomyslel si Tiressuen a pohodlnejšie sa usalašil, bedliac, aby jeho tvrdý plášť nezašuchotal o drsný kamenný stĺp. Naozaj, hudba znela ako zbor zvončekov, ako šuchot vetra v hustom drine na dne vyschnutých riečišť, raz sa blížila, raz zase vzďaľovala. Cvendžal vysoký a čistý hlas dievčaťa; ako steblo drinu prehýbala sa jej tenká postava pod temnými záhybmi voľného rúcha. Flauta a husle pomaly ťahali smutnú, monotónnu melódiu. Občas rýchlo zabubnoval bubon. Nato sa ruky dievčaťa vzopäli do výšky, ako keď veľký vták zamáva krídlami, aby sa vydal na svoj let, ale ešte ho priťahuje sila zeme. S obradnou dôstojnosťou drobčili nohy vo farebných, perličkami zdobených sandáloch.
Nežná, smutná pieseň a pomalé pohyby učičíkali Tiressuena. Oprel si hlavu o stĺp a upadol do príjemných polodriemot, sledujúc speváčku spod sklopených viečok. Potom vystriedali sólistku štyri ženy. Postavili sa do radu, raz sa blížili k divákom, sediacim pri stĺpoch, raz zase cúvali chrbtom k spleti bielych dlaždíc a kameňov, čo ostali z rímskeho mesta. Ženy zborovo spievali rytmickú báj o nebeských ľuďoch-hviezdach, čo zlietajú v noci k odvážnym bojovníkom na ich dlhej a nebezpečnej púti cez púšť. Tiressuen poznal niektoré verše z detstva a do driemot sa mu vpletala ešte aj spomienka na matku, sklonenú nad jeho detskou postieľkou v tichých večerných chvíľach, keď zmĺkne bľačanie kôz, ťavy sa vzdialia od stanov a na západe onemie večný kočovníkov spoločník — vietor. Tiressuen si stiahol rúško hlbšie na oči, aby nevyvolal posmešky u susedov.
Asi zaspal, lebo sa strhol na to, že vôkol náhle zavládlo ticho.
Bola prestávka — ženy skončili a mužovia sa ešte nepripravili na svoje bojové tance. V tieni výklenku zrúcaného múru, kde sedeli ženy, strhla sa akási trma-vrma. Na plošinu, zaplavenú mesačným svetlom, vystrčili dievčinu strednej postavy v rúchu, ktoré sa nepodobalo ani dlhému tmavému hávu vznešenej ichaggarenky, ani svetlému šatu imradky, čo obnažuje plecia, ani tenkej lacnej tunike otrokyne-charatinky.
Hrubé vlnené rúcho, zrejme tmavomodrej farby, previazané cez boky úzkym pásom, splývalo v širokých záhyboch až po členky. Nad pásom sa rúcho rozdeľovalo na dva široké pruhy, čo zakrývali prsia a chrbát a na pleciach boli zopnuté veľkými striebornými krúžkami. Ruky a boky malo dievča obnažené, malé, od prachu biele nohy boli bosé. Veľmi husté čierne vlasy, previazané na temene hodvábnou šatkou, padali jej hlboko do širokého čela. Mala úzke čierne obočie, položené ďaleko od seba, podlhovasté, tiež úzke oči, pravidelný, pekný nos, v ktorom nebolo nič z tvrdých čŕt Tuaregov. Malé ústa, prívetivá oblá tvár — áno, dievča vyzeralo na cudzinku. „Nie je Arabka ani Kabilka…“ ožil zaraz Tiressuen, obzerajúc si ju spod rúška, čo mu zahaľovalo tvár. Dievča sa obrátilo, odpovedalo komusi za chrbtom, potom zodvihlo pravú ruku so žartovným prosebným gestom. Hladká koža, ktorá sa zdala Tiressuenovi veľmi tmavá, zaleskla sa jej v mesačnom svite ako vyleštený kov. Línie jej rúk, obrysy tela, vlniace sa pod rúchom, boli vymodelované ako na francúzskych bronzových soškách, čo videl v Tamanrassete, a také krásne, že sa Tiressuenovi zatajoval dych. Vystrel sa. Rýchlo a nepravidelne zabrnkali struny, akoby ich viedla zmätená ruka. Tuareg sa zachvel pri hlase dievčaťa, silnom a hlbokom — ten hlas ho priťahoval a vábil. Pieseň bola pravým opakom toho, čo počúval pred chvíľou! Menlivá, preskakujúca, skoro nepostihnuteľná melódia, a do toho kedy-tedy výkriky plné bôľu a clivoty, temne vábivé, náruživé a hlboké tóny, znepokojujúce a strhujúce… Kde sa vzal, tu sa vzal veľký bubon, ktorý zlovestne zabubnoval, sprevádzaný tupými a úsečnými údermi malých bubnov. Srdce pritom čudne zmiera, vzpína sa v ňom divoká túžba vyskočiť a utekať, utekať!
A čaro zvučného hlasu čoraz väčšmi prenikalo a podmaňovalo si Tiressuena. Pieseň sa zmietala ako prenasledovaný bežec, čo hľadá východ. Víťazná vyzývavosť, divoká radosť striedala sa so zúfalými a nastrašenými výkrikmi, ktoré ticho a bezmocne doznievali v melódii, potom sa opäť vzmáhal divý odpor v prudkom striedaní vysokých a hlbokých tónov. Dievčina bez toho, že by sa bola pohla z miesta, reagovala na rýchly spád a prechody melódie takými istými pohybmi rúk, kolísala a prehýbala sa do taktu.
„Čo je to?“ rozmýšľal Tiressuen. „Kam sa ženie táto pieseň mladého života? Čo chce, koho volá za sebou? Alebo letí ako arabský kôň, čo sa vrhne do púšte a nehľadí, kam a načo, kochajúc sa len vo svojej sile a v rýchlom cvale?…“
Mužovia, ohromení neznámou piesňou, nestihli sa ani spamätať, a speváčka už zmizla v tieni. Keď sa začali mužské tance, Tiressuen nezniesol ďalšiu neistotu. Nenápadne sa šuchol za zrútený múr…
— Tiressuen, kapitán ťa volá! — Tieto slová priviedli Tuarega späť do skutočnosti.
Vatra dohorela. Kapitán a profesor sedeli pri nemej skrinke vysielačky a vo svetle neskorého mesiaca vyzerali prísni, dôstojní. Tuareg si sadol na skladaciu stoličku, ktorú mu ponúkli, a čakal. Francúzi voľačo chcú! Neboli by ho zavolali tak obradne sem nabok, keby chceli prejednať len zajtrajšiu cestu.
— Tiressuen, profesor Vanedge je slávny vedec nielen v našej krajine, ale na celom svete… — kapitán urobil pauzu, tuho rozmýšľal.
Profesor bol netrpezlivý, ako Tuareg aj čakal od Európana, ktorý je na Sahare nováčikom.
— Počúvajte, Tiressuen, — prehovoril výbornou arabčinou, — môžete urobiť veľké služby Francúzsku aj celému svetu… vede. Raz ste boli spomenuli pred kapitánom, že hlboko v Tanezrufte, na mieste, kde nebol nijaký Európan, poznáte starobylé zrúcaniny mesta. Dá sa predpokladať, že je to kľúč k starobylej histórii Sahary a celej severnej Afriky. Overovali sme si tieto správy, ale nikto nám ich nevedel ani potvrdiť, ani vyvrátiť. No taký znalec Strednej Sahary a taký sprievodca ako vy, Tiressuen, nemohol sa mýliť a my by sme chceli, aby ste nás ta zaviedli. — Profesor vysypal celú tirádu na dúšok, akoby sa bál, že Tiressuen nebude počúvať, a potom v očakávaní zmĺkol.
— Mám malé znalosti o Tanezrufte, — pokojne odpovedal Tuareg. — Nebol som tam a mesto som nevidel. Ako sa rozpráva, sú tam pozostatky stavieb… Lenže kde na Sahare nehovoria o zrúcaninách?
— Zaveďte nás na to miesto, o ktorom rozprávajú! — naliehal archeológ.
— Nemôžem vás zaviesť na miesto, ktoré nepoznám. Tanezruft je veľmi ďaleko a bez vody. Je to nebezpečné.
— Ukážte nám teda na mape, kde sú tie zrúcaniny, my… — vtom kapitán profesora poriadne drgol, a ten sa zháčil.
Zavládlo trápne mlčanie.
— Teraz hovorím ja, — začal kapitán ahaggarským dialektom tamašeka. — Toto je naša piata spoločná výprava, Tiressuen. Aj predtým si chodil so statočnými ľuďmi, veľkými učencami mojej krajiny. Sprevádzal si naše autá ďaleko na západ a na juh. Pri vrchu Tamanat, blízko Diablovej hory, ste našli v kraji El-Mass ložiská sódy. Ďalej od Diablovej hory, sedemsto kilometrov odtiaľto, prešiel si cez Mekerrane, močarinu so slanou vodou, a prekonal si jarné pohromy, keď namiesto strašných pieskových víchríc prichádzajú záplavy. Vtedy ste prešli cez Mekerrane po celej dĺžke až po vyschnuté nečisté In-Raris. So mnou si pracoval v Tefedeste od Tin-Fidiadža až po Amsimassen. Štyri razy sme prešli spoločne cez Aretchum a v srdci Ahaggaru, Atakore, sme sa dostali až do Tachatu a Taessu a našli sme vzácnu rudu, vzdialenú len deň cesty od Tamanrassetu. A pamätáš sa na ťažkú cestu do Tanezruftu lanského roku? V Tassili-Tan-Adrar sa nám pokazilo auto, ale dostali sme sa na ťavách až do Tachalru a potom na juh po riečište Taneruelt… Och, čo sme vtedy vystali!