Úsmev ožiaril Tiressuenove prísne oči, zaclonené rúškom.
— V Tanezrufte sme mohli úspešne pracovať jedine vďaka tebe, tvojim skúsenostiam, múdrosti a odvahe. A v Taneruelte si ešte nebol. Poviem ti ešte čosi: podujal si sa viesť vedcov do Tibesti, bašty kmeňa Tibbu. Našli ste tam vyschnuté riečište s červenou pôdou a s kostrami obrovských slonov, a preslávili ste sa týmto objavom po celom svete.
— Vari aj ja? — spýtal sa Tuareg s naivným nádychom.
— Prirodzene, aj ty, — klamal kapitán bez mihnutia oka. — Píšu o tebe v knihách.
— Nič som nepočul! — ľahostajne povedal Tiressuen. — Vtedy mi sľubovali hory-doly: vyznamenanie, peniaze, vlastne výkupné, či ako sa to volá, — Tuareg sa detsky bezradne zháčil a obidvaja učenci videli, že tento výborný sprievodca výpravy je ešte veľmi mladý. — Nič mi neposlali, ani len fotografie…
— Ľudia sú všelijakí aj tu, aj u nás, — zachmúril sa kapitán. — Hovorím a spomínam to len preto, že keby si chcel, môžeš viesť výpravu na miesto, kde si sám ešte nebol. Ty sa vyznáš v krajine, vieš, kadiaľ prejdú nielen ťavy, ale aj autá. Platia ti za to mnoho peňazí, viacej ako iným sprievodcom. Aj my by sme ti dobre zaplatili… veľmi dobre!
— Načo mi je veľa peňazí? — odvetil Tuareg bezstarostne. — Moja matka má všetko, čo potrebujeme.
— Ozaj, čím tých zvábiš? — spýtal sa ticho po anglicky archeológ. — Tí nepotrebujú auto alebo vilu s kúskom zeme dookola… Keby bol usadlý, tak…
— Tak by nepoznal Saharu!.. Nemáš veru pravdu, Tiressuen, peniaze sa vždy zídu. Viem, že nemáš ženu, ale budeš ju mať… Možno by si chcel ísť k nám, do Francúzska, do Európy, pozrieť si všetky zázraky nášho sveta… uvidieť Paríž, divadlá, reštaurácie, milióny krásnych žien, ísť k moru!
Tuaregovi sa zrazu zablysli oči.
Kapitán opäť slabo drgol profesora, ponúkol Tiressuena cigaretou a povedaclass="underline"
— Pouvažuj nad tým, Tiressuen, zajtra nám povieš, ako si sa rozhodol. Ale teraz treba využiť nočný chlad, veď aj tak je žiaľbohu krátky!
Tuareg si zapálil, zľahka sa uklonil a zamyslene odchádzal ku kopčeku, obďaleč od tábora, kde si postlal svoje jednoduché lôžko.
Kapitán sa za ním šibalsky díval a profesor natešený potľapkával vedúceho výpravy po pleci.
— No, zdá sa mi, že ste pohli tým neoblomným Saharčanom. Či naozaj všetci tak túžia ísť do Paríža alebo Nizzy?
— Verte mi, nikto z nich neodolá príťažlivosti mesta. Kde môžu títo prostoduchí a sympatickí divosi tu, na Sahare, uvidieť všetky zvody našej civilizácie? Za desať rokov, čo putujem po púšti, dobre som preštudoval tých kočovníkov. Treba s nimi zaobchádzať ostražite, len-len že ste to nepokazili. Oni pomaly žijú a pomaly uvažujú a náš obvyklý zhon im pripadá ako obyčajné bláznovstvo. Práve preto som mu dal lehotu a navrhol som, že počkáme, ako sa rozhodne. A pre nás, myslím, bude tiež najlepšie odložiť všetko do zajtra. Dobrú noc…
Darmo si kapitán myslel, že je bohvieaký prezieravý — Tuaregovi neprišlo na um snívať o Paríži a krásach európskej kultúry. Tiressuen sa vystrel na tenkom matraci, ktorý mal položený na koberčeku, utkanom z tvrdej ťavej srsti, aby bol chránený pred „slinou zlého ducha“, pred škorpiónmi a jedovatými veľkými pavúkmi, a zavrel oči. Nemohol zaspať od vzrušenia a znova si zapálil. Že na to neprišiel skôr! Kapitánove slová o ženách mu okamžite vyvolali v duchu obraz Afaneor, prišiel mu vhod návrh ísť do Európy. Len teraz Tiressuen zistil, že sen Afaneor hádam nie je ani taký nesplniteľný. Musí sa o to pokúsiť. Za cenu výpravy do mŕtveho Tanezruftu, obrovskej mŕtvej roviny v strede Sahary, môže uskutočniť Afaneorin sen.
Do Tanezruftu sú iba dve cesty — automobilová a karavánová — vedúce od severu na juh takmer vedľa seba, inak tam nie je nič. Karavánová cesta, kedysi veľmi dôležitá pre vývoz soli z Taudenni do Sudanu, teraz zapadla, ako skoro všetky karavánové cesty minulosti. Len tisíce vybielených kostier zvierat, čo tu pohynuli, a zavše aj ľudské kostry značkujú tieto pieskom zaviate cesty! Umrela sláva azalajov — obrovských saharských karaván, čo zásobovali černošskú krajinu vzácnou soľou a dovážali obilie a proso kočovníkom, ktorí nepoznali poľnohospodárstvo. Vyhynula aj udatnosť Tuaregov, ktorí ochraňovali karavány pred príslušníkmi vlastného kmeňa a vyberali dane od kupcov, karaván aj usadlých obyvateľov v oázach, čo v pote tváre dorábali sladké priezračné figy. Teraz velikánske autá dovezú všetko potrebné od hocikiaľ a ťavám ostalo len dopravovať tovar z obchodných skladov a základní k prechodným táboriskám kočovných kmeňov. Na Sahare sa zjavilo viacej potravy, už nehrozí každý piaty rok hladová smrť, hoci ženy naďalej zbierajú drobné belasé zrnká drinu a v Atakore sa naďalej zhromažďuje skoro celý Ahaggar v čase dozrievania tauitu — nízkej trávnatej rastliny s drobnými zrniečkami ako krupica. Zbierajú aj terfas, druh podzemného hríba, čo rastie zavčasu na jar, po dažďoch. Chlieb z pšenice je omnoho chutnejší ako, povedzme, aj prosová kaša, ale zato treba zaň platiť! Kde vezmeš peniaze, keď francúzske úrady všemožne prekážajú karavánovej doprave, oprávnene sa obávajúc zbližovania obyvateľov Sahary. Svet Tuaregov, drsný, chudobný a slobodný, hynie pod pätou nastupujúceho nového sveta, nezvyklého a nepríjemného… Tak mu vravela aj Afaneor!
Druhý raz sa stretol s Afaneor na starobylom táborisku kočovného kmeňa Kel-Adžer, v nedozernom labyrinte skalísk, roklín, plošiniek a náhorných plošín Tassili-dez-Adžer. Keď sa vrátil z výpravy do Airu, pobral sa na sever po vyschnutom riečišti Tafassaset. Od stanov k stanom niesla ho vysoká jednohrbá biela ťava, naložená celým prostým majetkom pútnika v púšti. Čím bližšie bol podľa zpráv miestnych Tuaregov kočovný tábor starej Lemty, tým väčšia netrpezlivosť sa zmocňovala Tiressuena. Jeho ťava menom Agelchok, ktorá patrila medzi slávne behúne v Hoggare, celé hodiny ho niesla po hlinačkách slaných močarísk, stvrdnutých na cement, opatrne stúpala po rozhorúčených čiernych kameňoch a štrku na povrchu plošiny, borila sa a šmýkala na piesočnatých brehoch, cez ktoré viedli úzke priechody, tajartachy. Ukrutne pálčivé dni a v noci zas až štipľavo studené vetry, nekonečnú osamelosť pútnika, kráčajúceho priamo, a nie po najschodnejších cestách — to všetko si Tiressuen vôbec nevšímal, bol na to navyknutý. Hneval sa len na to, že ťava nemala vytrvalosť auta. Ostatne, ktoré auto by tadiaľto prešlo? Cesta by sa predĺžila o tisíc kilometrov a koniec koncov nevedno, kto by došiel k cieľu skôr.
Napokon dosiahol údolie Tirchemir a tri stany pri úpätí hory Amardžan, o ktorých mu hovorili.
Aký tajný cit pošepol Afaneor, že príde? Šiel tak rýchlo, že ústna púšťová pošta ho nemohla predbehnúť. Ale sotva zazrel v diaľke čierne bodky stanov a ťava sa začala škriabať na strmý skalnatý svah, spoza hŕby balvanov sa vynorilo pred nimi dievča. V plamennom svetle slnka bola jej lesklá koža teraz celkom svetlá. Belasé kvety lomikameňa, ktoré mala zastoknuté nad uchom, zdôrazňovali až modravočierny lesk jej vlasov. Keď zadychčaná pribehla bližšie, nad tenkým obočím jej vystúpili perličky potu. Tiressuen s prekvapením zbadal, že Afaneor má v rukách kytičku drobných tuhočervených a oranžových kvetov. Biela ťava sa týčila nad dievčaťom ako vojenská bašta a Tuareg sa nízko naklonil zo sedla. Šťastný ako nikdy dosiaľ prijal z Afaneoriných rúk kvety, na Sahare také vzácne, ktoré Tuaregovia nemali vo zvyku darovať bojovníkom. Tiressuen cítil, ako sa vôňa kvetov mieša s vôňou dievčaťa, čistou a slnečnou, horúcou ako pálčivé poludnie púšte, pred ktorým ľudia musia skláňať hlavy a zakrývať si oči rúškom.