Tri týždne ostal Tiressuen na návšteve v Lemtiných stanoch. A jeho láska k Afaneor, ktorá skrsla znenazdajky na hudobnom zhromaždení pri rímskych zrúcaninách, stále rástla. Ženy Tuaregov, ktoré ovládali jazyk a tajné tifinarské písmo lepšie než mužovia, slobodné družky života, nepokrytecké, skvelé vychovávateľky detí, stáli omnoho vyššie ako ženy Arabov, ktoré boli ešte vždy zajatkyňami v ženskom oddelení stanu alebo v ženskej polovici domu, nevedomé a ubité ťažkým bremenom krutého náboženstva.
Kde panuje poroba a násilie, tam sú piliere morálky vratké. Len slobodný človek chápe nevyhnutnosť prísnych životných zásad. Syn Sahary sa žení so ženou svojho národa alebo s dcérami príbuzných berberských kmeňov — Kabilov, ale vyhýba sa manželstvu s cudzinkou, lebo inštinktívne cíti, že potrebuje nezhýčkanú dcéru púšte, ktorá bola tu aj vychovaná. Afaneor bola cudzinka z krajiny Tibbu. Avšak Tiressuen videl, že v ničom nezaostáva za tuareckými ženami. Ba dokonca táto potomkyňa čarodejníkov Garamantov, starých Etiópčanov z helénskych mýtov, ich aj prevyšovala.
Nemal sa jej ešte kedy povypytovať, kde sa to všetko naučila, zväčša jej rozprával o svojom živote. Tiressuen sa narodil v starobylej zemi Taj-Tokov, v Achenete. Potom, keď studne Achenete vyschli a nad krajinou zavial dych smrti, Taj-Tokovia odišli aj so svojimi imradmi na juh, do Ahaggaru a Adrar-Iforu. Ale jeho rodičia sa presťahovali so svojím jediným synom do Tidikeltu a tam dali malého Tiressuena učiť západným múdrostiam aj reči v základnej škole. Len čo Tiressuen trochu podrástol, dal sa na vandrovnícky život so svojím otcom, sprievodcom karaván, ktorý ho zasvätil do tajov všetkých púšťových ciest. Otec raz zahynul na ceste a Tiressuen nastúpil na jeho miesto. Otec patril k tým hrdým Taj-Tokom, ktorí sa nepokladali ani za vládnucich ichaggarenov, ani za nevoľníckych imradov. Takýchto chudobných, slobodných, ťažko žijúcich Tuaregov bolo niekoľko desiatok v každom neveľkom kmeni. Živili sa prácou sprievodcov alebo tým, že hnali stáda na nové ďaleké pastviská a stávali sa najzocelenejšími kočovníkmi Sahary, ktorí sa nedali zahanbiť ani len pred kmeňom Tibbu s jeho rozprávkovou húževnatosťou v behu, jazde a poľovačke.
— Ale Tiressuen nie je meno? — pozrela naňho figliarsky Afaneor.
— Nie je to meno, je to miestny názov, — priznal sa. — To kvôli Francúzom.
— A tvoje skutočné meno? — naliehala dievčina.
— Iferlil.
— Páči sa mi. Moje meno sa mi tiež páči a škoda, že je to len prezývka… vymyslela si ju stará Lemta, keď ma vzala k sebe.
— Chcela ťa pomenovať podlá starobylej bohyne luny nášho národa?
— Čoby. To na počesť Afaneor, Acharchellenovej dcéry.
— Acharchellenovej, veľkého vodcu Kel-Adžerov? Počul som o ňom!
— Áno, vládol tu pred päťdesiatimi rokmi. A mal dcéru Afaneor, krásnu a múdru devu. Bola to prvá tuarecká žena, ktorá pomýšľala na zastavenie odvekého nepriateľstva medzi Kel-Adžermi a Kel-Ahaggarmi a vôbec medzi všetkými kmeňmi tuareckého ľudu, bielymi a čiernymi…
— Vari to bolo možné?
— Francúzi to urobili násilím a tak, že nás zdeptali. Ale keby sme my sami? Nikde na svete nieto národa podobného Tuaregom. Odhliadnuc od vojen, od starých krívd a krvi, Tuaregovia sa predsa pokladajú za potomkov múdrej kráľovnej Tin-Chinan, ktorej mohyla v riečišti Abaless je aj teraz, pol druha tisícročia po jej smrti, posvätná pre všetky kmene. Nuž či sa aj Taj-Tokovia a Julemidenovia nepokladajú za jeden národ!? Tuaregovia sú pútnici a bojovníci, nie sú pripútaní k domom a veciam, hľadia na svet veľkoryso, a práve to mám rada na našom národe. Náš život nie je upätý na jedno miesto, kde je voda a rastú palmy alebo proso, kde žili rodičia a predkovia.
— Za cenu ťažkého života v púšti, kde trpíme horúčosťou a zimou, smädom a nedostatkom jedla, nadobudli sme veľkú slobodu, — odvetil Tiressuen, ktorý nechápal, kam dievča cieli.
— Áno, odišli sme do srdca púšte, aby sme si uchovali slobodu. Vôkol, ako vlny mora, plynuli, bili sa a potláčali, ubíjali sa navzájom rozličné národy — na úrodných územiach, vhodných pre život, na brehoch mora a veľkých riek. No kto chce žiť v púšti, musí byť na to vychovaný, a v tom bola prevaha a sila Tuaregov…
— Bola? — spýtal sa rýchlo Tiressuen.
— Áno, lebo teraz nie je. Autá a lietadlá umožňujú hociktorému Európanovi preniknúť do hĺbky Sahary. Rozmaznané Francúzky navštevujú teraz strašný Tefedest, obydlie duchov, kedysi neprístupné pre neposvätených, a pijú ľadové nápoje pri čiernych skalách s tajomnými obrazmi a písmenami. Cudzí život, celkom odlišný od nášho, vtrháva panovačne do púšte a nemožno ho zahatať.
— Možno je naša sila v tom, že sme roztrúsení po nedozernej púšti a nepoznáme choroby, stisk a malichernosť ako v oázach. „Oddiaľte svoje stany, priblížte svoje srdcia,“ vraví správne staré porekadlo, — zasmial sa Tiressuen, — ale aj tak panujeme v púšti my.
— Plané reči! Tým, že sme sa rozptýlili, stratili sme silu! Je nás čoraz menej a deťom sa žije ťažšie ako otcom. Európania nás teraz nakazili túžbou po ľahkom živote. Ale tým, že zarábame peniaze, stratili sme polovicu stád. Ani len paliva nieto v púšti, všetko sa spáli na drahé jedlo, čo varia na kuchynských ohniskách…
— Zlá budúcnosť! — zachmúril sa Tiressuen. — Aj ja ju vidím pri svojom putovaní. Ale načo sme sa vlastne o tom rozhovorili? Akoby nebolo o ničom inom hovoriť!
— Spomenula som si na Afaneor, Acharchellenovu dcéru.
— Načo? Mŕtvy človek je ako vyschnuté slané jazierko.
— Nie! Prídu dažde a jazierko sa naplní, príde núdza a rozpomenú sa na človeka! Stará Lemta mi povedala… — dievča sa zháčilo, len-len že sa neprerieklo o tajnom spolku žien, ktorý bol dielom Afaneor.
Ženy sú u Tuaregov omnoho väčšou spoločenskou silou ako u iných saharských národov. S ich pomocou chcela vojvodcova múdra dcéra vzkriesiť starú jednotu Tuaregov z čias kráľovnej Tin-Chinan.
— Povedala ti? — zopakoval Tiressuen.
— Rozprávala mi o El-Issej-Efovi, o Afaneor a o veľkej severnej krajine. A ja som sa rozhodla, že celý život budem hľadať človeka, ktorý by mohol ta ísť.
— A nenašla si ho?
— Ešte nie, — povedala Afaneor ťahavo a odvrátila sa od Tuarega.
Tiressuen išiel zhorieť pod nízkym stanom.
— O akej krajine hovorila starena? — spýtal sa netrpezlivo.
— Nielen ona! Zachovali sa báje… Pôjdeme na hrob Afaneor, k hore Atafajt-Afa. Dobre? — A dievča znenazdajky objalo Tiressuena okolo krku a pritiahlo ho k sebe tak mocne, že sa musel chytiť, aby nespadol.
Mladý Tuareg zabudol na všetko na svete. Celá nedozerná šíra púšť sa stratila v hlbočine tmavých očí, rozšírených a upretých naňho…
Dve ťavy merali dlhým inochodom pustú plošinu, načisto vypálenú slnkom. Jasnožltý pieskovec, čo sa vynáral v platniach a výčnelkoch spod hrubého štrku a piesku, pokrývala hnedá ligotavá kôra. Ťavy opatrne obchádzali tieto prekážky, kde sa im kĺzali široké mozoľnaté stupaje. Afaneor, zahalená po oči do tmavomodrého plášťa, zdala sa neznámou a cudzou. Mlčky sledovala akési znamenia, ktoré poznala jedine ona, a ani raz neprinútila svoju ťavu, aby spomalila. Blížila sa hora. Ťavy šli teraz po tvrdom dne vyschnutého strmého riečišťa, kľučkovali pomedzi ostré úlomky skál. Hora sa vypínala nad korytom ako strmá stena, naprostriedku rozštiepená obrovskou sekerou. Naježené a dozadu sklonené vrstvy tvrdého tmavého kameňa vystupovali na rovných prsiach hory ako hrubé podlhovasté rebrá, zvrchu obrúsené a ošúchané mnohými tisícročiami pieskových víchríc. Námorník by prirovnal vypuklú horskú stenu k vzdutému vetrilu, ale Tuaregovi pripadala ako pevnosť zlých duchov, čo tu vládnu od nepamäti. Jazdci na vysokých ťavách vyzerali pred hrozivou horou ako drobní chrobáčkovia. Vietor sa prudko vzopieral do steny, rozžeravenej nemilosrdným slncom, potom sa svižne odrazil späť a zavíril na dne riečišťa a na úpätí, zasypanom drobnými kameňmi. Hora sa bránila pred ľuďmi, čo sa blížili vzdor pieskovému víchru a žeravému dychu tmavej steny. Afaneor obrátila ťavu, vystúpila z dna suchého riečišťa a vybehla na zaoblený kopec. Odtiaľto sa svah plavne spúšťal na severozápad k priestrannej pustej rovine, ktorá sa strácala v mihotavom opare horúceho vzduchu, čo prúdil po rozžeravenej štrkovitej pláni. Kopec sa končil mohylou z hladkých rovnakých kameňov, obložených do oválu modravosivými pieskovcovými platničkami.