Stĺpovitý čadičový balvan a niekoľko paličiek a konárov, ozdobených stuhami, ktoré dotrhal vietor, označovalo mohylu Afaneor, Acharchellenovej dcéry. Živá Afaneor sa vztýčila, aby sa prešvihla cez veľmi vysokú, krížom ozdobenú hlavu sedla, a zoskočila z ťavy bez toho, že by ju bola prinútila kľaknúť si. Tiressuen zaťažil opraty ťažkou skalou a opatrne pristúpil k mohyle. Zamĺknuté dievča vytiahlo zo záhrenia zväzok pestrých stúh a obnovilo výzdobu. Tuareg jej pritom pomáhal a ona ho odmenila láskyplným úsmevom.
— Teraz si sadni a počúvaj, — Afaneor mu šikovne pripálila vo vetre cigaretu.
A Tiressuen sa dozvedel starú legendu o pútnikovi El-Issej-Efovi, ktorý prišiel do krajiny Tuaregov pred viac než sedemdesiatimi rokmi z veľmi ďalekej a studenej severnej krajiny, z Ruska. Bol lekár a maliar, býval v Gadamese a odtiaľ cestoval po púšti, kde sa spriatelil s Tuaregmi a Kel-Adžermi. Na ich pozvanie podnikol tajnú cestu do hĺbky Sahary a kočovníci v púšti prvý raz videli Európana, ktorý nemal nijaké postranné úmysly, chcel sa len zoznámiť s ľudom púšte a s jej prírodou.
Ruský lekár prišiel preplnený úctou k Tuaregom, ich obyčajam a drsnému životu. Bol tak hlboko chápavý a citlivý, až to u cudzozemca zarážalo. Silou svojho múdreho a vznešeného ducha prekonával tento slabý a na tunajšie podmienky neuspôsobený človek ťažkosti na cestách cez púšť a získal si srdcia kočovníkov. El-Issej-Ef čoskoro odišiel do svojej krajiny. Ostala po ňom povesť o tom, že ďaleko na severe žijú ľudia iní ako ostatní Európania. Majú síce ich múdrosť, no sú lepší voči cudzím národom, pokladajú ich za seberovné. Pamiatka na ruského lekára sa zachovala medzi ľudom a nie div, že keď mocného Acharchellena prišiel navštíviť iný ruský cestovateľ, spisovateľ, ktorý sa menoval tuším Nemirdan, Afaneor ho pozvala na hudobnú slávnosť a sama mu spievala. Po hudobnej slávnosti sa Afaneor dlho zhovárala s cudzincom a definitívne sa presvedčila, že povesť o El-Issej-Efovi je pravdivá. Ďaleká a kočovníkom púšte neprístupná krajina stala sa pre Afaneor a jej priateľov tou ríšou snov, ktorú má každý človek, čo aspoň trochu pozná svet.
Acharchellen a jeho dcéra chápali, že je koniec doterajšiemu životu, že národ Tuaregov sa nemôže večne skrývať v púšti a vyhýbať sa západnej kultúre. Lenže pomôcť pri osvojení tejto kultúry by mohla len taká krajina a ľud, čo by mali čisté a nezištné úmysly, inak cudzia kultúra prinesie národu Tuaregov záhubu.
Afaneor snívala o tom, že sama uvidí Rusko, ale umrela skôr, ako sa jej sen splnil. No jej túžba žila ďalej v tých ženách a dievčatách, ktoré poznali legendu. A práve tak sa nadchla aj nová Afaneor.
— Vieme, — skončilo dievča, — že nikto z Tuaregov alebo iných saharských národov nebol ešte v Rusku. Treba to však urobiť! Aj ja som prisahala pri pamiatke Acharchellenovej dcéry, že poprosím svojho budúceho milého, aby šiel do tejto krajiny. Mala som šťastie, našiel vo mne zaľúbenie najlepší pútnik Sahary, — dievčaťu zaznela v hlase hrdosť. Afaneor zodvihla hlavu a prikročila k Tiressuenovi. — Pred hrobom Afaneor ťa prosím, navštív krajinu Rusov, pozri sa na ten ľud a potom nám rozpovieš, či je povesť o El-Issej-Efovi pravdivá!
V slovách dievčiny znelo nezlomné presvedčenie. Tiressuen sa zachvel. Mal dojem, akoby sa s ním nezhovárala jeho prudká a vrtošivá milá, ale sama Acharchellenova dcéra, ktorá vystúpila z hrobu a nalieha naňho, aby splnil jej želanie. Tuareg rozpačito cúvol a zamrmlaclass="underline"
— Nikto z nás nebol v tej krajine. Aj keby sa mi podarilo ta dostať, čo uvidím a pochopím z cudzieho života? Nepoznám ich reč, obyčaje a prírodu a prejdem tadiaľ ako tieň, ani sa nebudem môcť na nič opýtať, lebo neviem, čo sa pýtať?…
Afaneor si kľakla na zem pred Tiressuena a objala mu nohy.
— Teraz je to iné ako za časov Acharchellenovej dcéry. Ľudia lietajú rýchlo na veľké vzdialenosti, krajiny sa navzájom zblížili. Z Francúzska prichádzajú ľudia, čo poznajú nielen arabčinu, ale aj našu reč. Možno sa aj v Rusku stretneš s takými ľuďmi. A keď aj nepoznáš ich jazyk a obyčaje, najdôležitejšie je nazrieť proste Rusom do duše, vycítiť silu, vedomosti a umenie tohto národa! Ja som žena a nemôžem ísť, lebo som chudobná a neučená, lebo to nie je vo zvyku ani u Európanov, ktorí nás pokladajú za tmárske nevoľnice islamu! — Afaneor sa skotúľali slzy po hladkých lícach a oči na tvári, vyvrátenej dohora, hľadeli tak prosebne, že Tiressuenovi stislo srdce. Ešte sa pokúsil priviesť dievča k rozumu.
— Veď ty sama ani nepochádzaš z nášho národa. Čo ťa vedie k tomu, že s ním tak cítiš, toľko naň myslíš a posielaš ma na takú cestu, akú neprekonal ešte nikto z Tuaregov?
Dievča sa pomaly zodvihlo a sklopilo oči.
— Som sirota, vychovaná u Tuaregov, žijem s vami spoločným životom, mám tie isté túžby ako vy… Len možno… — dievčaťu sa zachvel hlas, — možno sú moje city proste silnejšie ako vaše. Práve tak ako aj moja túžba po šírom svete bez nepriateľstva a zaostalosti, ako moja túžba po nežnosti a kráse.
— Vidím, — povedal jemne Tiressuen, — ale prichádza mi na rozum, čo mi hovorili Francúzi. Ruská krajina sa zmenila, vládnu tam krutí ľudia, ktorí uchvátili moc a utláčajú ľud. Táto krajina ohrozuje teraz všetkých a európske krajiny sa musia po zuby ozbrojiť, aby nepadli pod ruskú tyraniu.
— Prečo to Francúzom veríš? Veď si vravel, ako často oklamali teba aj nás všetkých. Možno je klamstvo aj to, čo hovoria o Rusku?
— Možno, — pripúšťal Tiressuen a zmĺkol, hľadajúc ďalšie námietky.
— Iste si myslíš, že som bláznivá, — zvolala Afaneor. — Poďme!
Dievča sa hlboko poklonilo pred mohylou a rozkázalo svojej ťave kľaknúť si. Skôr než sa Afaneor vyšvihla do sedla, obrátila sa k Tiressuenovi. Pravou rukou naprávala ťave opraty na šiji, ľavou si upravovala záhyby rúcha. Chrbtom sa dotkla hodvábneho bieleho boku zvieraťa, hlavu zvrátila dozadu. Tuareg si navždy zapamätal Afaneorin pohľad, smutný i plný nádeje. Ešte okamih — a jej ťava prudko vyrazila. Tiressuen mal prvotriednu ťavu, lenže Afaneorina sa nedala…
Tiressuen sa vrátil sem, ku kapitánovej geologickej expedícii. A teraz mu osud sám vychádza v ústrety! Nie je dôstojné bojovníka, aby si zakrýval tvár a utekal pred osudom. Zajtra dá súhlas a povedie učenca do Tanezruftu!
Celý nasledujúci deň kapitán a profesor prehovárali Tuarega, aby sa vzdal svojej požiadavky. Tiressuen bol neoblomný a žiadal písomnú dohodu. Kapitán tvrdil, že v Alžírsku sa bojuje, že úrady nepovolia saharskému kočovníkovi ísť do krajiny buričov. A okrem toho Rusi sami nepúšťajú k sebe nikoho, len v najsúrnejších prípadoch — a o akú súrnu vec ide Tiressuenovi? Zachmúrený Tuareg pokojne tvrdil, že Rusi ho určite pustia do svojej krajiny.