Keď kapitán vyplytval už všetku svoju výrečnosť, zlostne si odpľul a prikázal rádiotelegrafistovi, aby ho spojil s Tamanrassetom. Tuareg sa dôstojne utiahol do chládku pod strminou a nevšímal si výsmešné pohľady a ruch medzi príslušníkmi obidvoch výprav. Najväčšmi zúril Michel, navrhoval, aby Tiressuena zatkli, dopravili ho do Tamanrassetu a držali ho tam, kým neprezradí cestu k zrúcaninám.
Nikto nevedel, aká odpoveď prišla od najvyššej vrchnosti, dosť na tom, že kapitán uzavrel so sprievodcom písomný dohovor, podľa ktorého sa Výbor pre saharské výskumy zaväzuje dať Tuaregovi za odmenu turistickú cestu do Sovietskeho sväzu. Obidve autá šli smerom na Tamanrasset. Šoféri poznali cestu a autá sa bezpečne ponárali do trhlín a suchých riečišť, kľučkovali medzi balvanmi a zrýchľovali beh na talakoch — rovných plošinkách hlinačky, spraženej od slnca.
Celé hodiny mihotali reflektory po nekonečnom kamenci a piesku, vytrhávali z teplej tmy skalnaté, pieskom zasypané kopce alebo končité čierne skaly, obrúsené od vetra. V širokých suchých riečištiach sa vynorili pravidelné rady stromov — tamarišky a pichľavé akácie. Na kopcoch trčalo krovie, autá sa ponárali do horskej krajiny Ahaggar. Žalostne zaškrípala prevodovka na ťažkom výstupe po širokom koryte niekdajšej rieky, ktoré bolo zovreté medzi ostrými skaliskami a úšustami popraskaného kamenia. V diaľke sa týčili kužeľovité vrchy ako obrovské hŕby uhlia. Čierne Hoggarské hrebene boli čoraz vyššie, čoraz viacej bolo balvanov a plání so zvetranými kameňmi, cesta sa vinula kľukato, hneď stúpala dohora, hneď zbiehala dolu brehom. Vrchy, čierne ako uhol, splývali s tmavou nocou v jedinú nekonečnú skalnatú priepasť, čo pohlcovala auto.
Zrazu sa zo sedla u posledného horského chrbta vynorili v diaľke stovky elektrických svetiel v rozľahlom údolí, lemovanom pohoriami, ojedinelými štítmi, plošinami a ihlovitými končiarmi, čo sa črtali vo svite vychádzajúceho mesiaca.
Tiressuen zaklopal na kabínu, aby šofér zastal.
Kapitán otvoril dvierka a zo stúpadla nakukol hore na auto.
— Chceš zostúpiť, Tiressuen?
— Áno, — odvetil Tuareg.
— Poď s nami do mesta. Dostaneš hotelovú izbu, chladenú ľadom, kde aj v najväčšej dennej horúčosti bude chladno ako v noci. Môžeš piť ľadové nápoje, najesť sa do chuti mäsa, praženého podľa vašej obyčaje na uhlí až tri hodiny. Vedia tam pripraviť aj výborný kus-kus s čerstvou zeleninou a veľkými pšeničnými zrnkami! Nemusíš kráčať potme niekoľko kilometrov, kým nájdeš stan. Tunajší kmeň Dagchalov je chudobný, možno nemajú ani jedlo… Prečo sa bojíš ísť do mesta?
— Nebojím sa, kapitán. Ale uváž si: ak si zvyknem na chladenú izbu, na hojné jedlo, ako pôjdem potom odtiaľto do páľavy Tanezruftu? Nevydržím dlhé pochody ani mrazivé zimné noci. Nebude sa mi viac chcieť vrátiť do púšte, a čo zo mňa bude? Opovrhovaný tulák, ktorý nič nevie a živí sa krádežou alebo almužnou medzi špinavými mestskými múrmi. Striedmosť môjho národa nie je poverčivosť alebo vrtoch, to je jeho život. Zbohom!
— Napozajtre na svitaní príď do hotela! — zakričal kapitán do tmy, v ktorej Tuareg už aj zmizol…
Tamanrasset je nové mesto uprostred Sahary, na mieste, kde kedysi stálo misionárske sídlo a kaplnka. Tento zhluk červených a oranžových budov vyrástol v obruči mnohých hôr, uprostred umele zavlažovanej doliny. Zeleň na jej poliach je vždy čerstvá a cestovateľov prekvapuje kontrast medzi touto zeleňou a morom čiernych skál Hoggaru. Každá budova, plánovaná vojenskými architektmi, je zladená s celkovým modernizovaným štýlom starobylých sudánskych miest. Široké ulice aj priestranné dvory sú čisto zametené a lemované vysokými červenými zubatými múrmi. Na každom dvore, na každom námestí rastú nízke, svieže akácie, ohradené okrúhlymi mrežami. Ale ešte prekvapujúcejšie sú vysoké stromy, čo vyhúkli v pálčivom slnku za niekoľko rokov a vrhajú kontrastný, priam čierny tieň na námestie, zaplavené oslepujúcim jasom. Toto mestečko je pohodlným a starostlivo udržiavaným sídlom francúzskych dôstojníkov, ktorých rozľahlé vily tvoria väčšinu mestských budov.
Profesor a kapitán sa vrátili z plaveckého bazénu ako znovuzrodení a s rozkošou užívali odpočinok a jedlo, kochali sa v prvotriednom hoteli novinkami zo šíreho sveta. Archeológ popíjal kávu, pofajčieval a už ktovie po koľký raz sa vracal k sprievodcovmu záhadnému želaniu.
— Tuareg a sovietske Rusko! Nepredstaviteľné! Kde nabral náš Tiressuen takú absurdnú a hlavne neodbytnú požiadavku. Stavím sa, že nepočul o sovietskom Rusku a komunistoch, ba že nevidel Rusa ani na obrázku. Čo je to za nezmysel, ha-ha-ha!
— Darmo sa smejete! — namietal zlostne kapitán. — Je to príliš absurdné a preto vážne. Podľahol niečej propagande!
— Agenti Kremľa na Sahare! Vy ste predsa vzdelaný, múdry človek, kapitán. Ako teda môžete veriť týmto bájkam pre novobrancov a fašisticky naladených sopliakov?
— Choďte na to z druhého konca, profesor. Idey sebaurčenia národov šíria sa po celej Afrike ako mor. Prišiel čas a s tým sa nedá nič robiť, je to príznak storočia. A Sovieti robia takú múdru politiku, že sa na nich všetci dívajú… Tu máte najpresvedčivejší dôkaz — Tuareg! Dal by som hlavu na to, že Tuaregovia zo všetkých najmenej vedia o tom, čo sa deje vo svete.
— Na vašom mieste by som s tou hlavou tak nehazardoval! Ale čo s Tiressuenovou cestou? Oklamať ho nemôžeme, stratili by sme všetku dôveru u Tuaregov…
— Nemôžeme. Niečo vymyslíme… Ešte nevieme, aké budú zrúcaniny. Ostatne, pre mňa nech si ide, len nie nadlho — saharský kočovník v takej cudzej krajine aj tak nič nemôže pochopiť. Čoskoro príde zima, nech tam poriadne vymrzne… Ďalej! — zavolal, lebo niekto klopal na dvere.
Fičúrsky pobočník sa na prahu postavil do pozoru a zasalutoval, potom podal kapitánovi obálku. Kapitán sa ospravedlnil a otvoril starostlivo zapečatený krátky list.
— Oznámte, prosím, že prídem v stanovený čas!
Pobočník vyšiel.
— Niečo dôležité? — spýtal sa znepokojený archeológ.
— Neviem. O hodinu budem vedieť, ale teraz si vypime kávu a Tiressuena nech čert vezme. V „La Tribune des Nations“ sú zaujímavé novinky.
Kapitán sa vrátil o pol druha hodiny ako vymenený. Zachmúrený a znepokojený prudko zaklopal profesorovi na izbu.
— To som vedel, — vítal ho profesor skleslým hlasom, — niečo sa stalo a nejdeme!
— Uhádli ste! Musím zmeniť smer svojej výpravy. Odchádzame dnes v noci a som nútený opustiť vás. Verte, veľmi ma to mrzí a mám strašné starosti. Vysielačka mi načisto vypovedala službu, príkaz sa neodvážim nesplniť, no bez vysielačky sa ani nedá ísť!
— Čo keby ste si vzali moju?
— Doparoma, to by bola moja spása, profesor! Ale aj pre vás by predsa bolo riskantné ísť do Tanezruftu na jednom aute a bez rádia. Keby ste nemali také dobré auto a najmä Tiressuena, za nič na svete by som neprijal vašu láskavosť. Ale s takýmto sprievodcom sa to dá riskovať, ak chcete…
— Pravdaže chcem! A aké je to neočakávané poslanie… prepáčte za netaktnosť, často zabúdam, že ste vojenský geológ.
— Vidíte, teraz by sme sa bez Tiressuena vôbec nezaobišli, aj keby sme hneď poznali miesto zrúcanín. Nech si ide hoci aj do Japonska alebo Tibetu, to je jedno! Do videnia, profesor, musím ísť. Verte mi, že ma to naozaj úprimne mrzí a dovoľte, aby som sa vám čo najsrdečnejšie poďakoval. Po vysielačku príde Jacques!