Kapitán vyšiel, preklínajúc celý svet vyberanými nadávkami saharských kaprálov. Príkaz, ktorý dostal z Paríža, nielenže znamenal škrt cez jeho vlastné plány, ale odporoval aj duchu milovníka prírody, celým srdcom pripútaného k púšti. Jeho neveľká expedícia dostala veľmi tajnú a v očiach niektorých horlivých vojakov aj významnú úlohu — nájsť a vopred preskúmať miesto na jadrové pokusy, ktoré plánuje na Sahare francúzska vláda.
V rozhovore s generálom sa už hovorilo aj konkrétne o tomto mieste, o obrovskej mŕtvej rovine Amadror, na rozlohe sedemtisíc štvorcových kilometrov, severne od Atakoru, tam, kde tvorí prudký tisícmetrový zráz. Ale kapitán navrhol izolovanejšie, i keď neprístupnejšie miesto — púšť Tenere. Je to úplne pustá a mŕtva rovina, ktorá sa rozprestiera na dvestopäťdesiatich kilometroch medzi Ahaggarom a Airom. Ak v Tanezrufte sa vo vyschnutých korytách zriedka vyskytujú chatrné akácie alebo stebla suchej trávy, či zriedkavé antilopy, ale na tisícoch štvorcových kilometrov Tenere sa sotva nájde voľným okom viditeľná rastlina alebo stopy po zvieratách.
Tenere je od obývaných miest a ciest ďalej ako Amadror a má omnoho väčšiu rozlohu, preto treba teda skúšky preložiť do tohto kraja. Avšak moderné termojadrové bomby vybuchujú tak silne a rádioaktivita je taká prudká, jedovaté častice reakcie sa tak šíria, že skúšky určite narobia škody na celej Sahare.
Kapitánovi to pripadalo ako zločin, nedôstojný vysoko kultúrneho človeka — Európana, lebo veril v jeho poslanie. A on sám, hoci vykonával len najzákladnejšiu etapu tohto hnusného podujatia, cítil sa ako zradca. Áno, aj on zradí tento slobodný svet, čo sa rozprestiera doširoka v horúcich plameňoch slnka a v mäkkej nehe jedinečne jasných hviezdnych nocí. Svet, ktorý práve tak ako všetci obyvatelia púšte vnímal ako čosi podobné nebu, blízke večnému žiareniu vesmíru. Kapitán horúčkovite rozmýšľal, ako by mohol odmietnuť alebo sabotovať príkaz. Ale ako nesčíselnekrát predtým, v každej dobe a vo všetkých krajinách, poslušná myseľ mu pošepla, že ani o deň nemôže zadržať to, čo sa má stať. Keď nie on, tak druhý, tretí, desiaty alebo dvadsiaty — vojenská vrchnosť a vláda majú až primnoho odvážnych a dosť vzdelaných ľudí, odhodlaných na všetko.
A ešte dávno pred svitaním opustilo auto geologickej expedície čistučké ulice Tamanrassetu a smerovalo na juhovýchod, ta, kde sa za horami Hoggaru a dolinami Airu s bujným rastlinstvom rozprestierala mŕtva Tenere, zahalená vírmi horúceho vzduchu a fantastickými výplodmi fatamorgány.
A na ďalší deň aj profesorovo veľké biele auto s dutým vrčaním prekonávalo ťažké stúpanie na západ od Tamanrassetu. Tiressuen, ako pri každej výprave, trónil bezstarostne hneď nad kabínou šoféra, ktorý mal otvorený oblôčik, aby mu Tuareg hocikedy mohol ukázať smer.
Ostré štíty Hoggaru pomaly ustupovali, vystriedali ich jasnejšie vrchy, okrúhle ako skalky pri brehu. V roklinách vyschli kamenisté potoky, spúšťajúce sa zo strmých svahov. Dno vyschnutých riečišť bolo už sypké. Ozvena roznášala rachot motora na všetky strany, až na vzdialené pohoria, ktorých vyškerené skaly a zaprášené vrchy sa ostro črtali na vzdialenom východe, čo sa práve zabronel.
Auto sa knísalo, húpalo, celé sa zachvievalo na sypkých pieskoch, zúrivo ho nadhadzovalo a triaslo na plytkých preliačinách. Cestujúcich metalo, hádzalo a kolísalo, ale už boli na to zvyknutí, ich telá nadobudli automatickú schopnosť prispôsobovať sa akýmkoľvek výkyvom vozidla, schopnosť, akú majú vypestovanú námorníci, čo sú dlhé roky navyknutí na kolísanie morských vĺn.
K Tanezruftu sa zvažovali široké horské terasy. Purpurové svetlo vychádzajúceho slnka zažiarilo nad horským masívom, odkiaľ padali do doliny obrovské šikmé clony matného ružového súmraku. Vrstevnato, jeden nad druhým, vŕšili sa na seba rozličné odtienky ružového svetla, ružovopopolavé dolu, na dne úžľabín i pri úpätiach, a čím vyššie, tým jasnejšie a čistejšie. Ako sa slnce dvíhalo a auto schádzalo stále nižšie, ružové svetlo, zaplavujúce púšť, postupne bledlo, akoby ho odvieval pálčivý dych dňa. Úplne čierne lávové plošiny sa striedali s útesmi ružovej žuly. Tmavé a sopečné štíty planuli v lúčoch zôr fialovým svetlom.
Vždy sa ľahšie cestuje, keď je krajina rozmanitá. Atakorské bralá s fantastickými tvarmi zvetraných skál, s prízračnými zápoľami a útesmi popúšťajú uzdu predstavivosti umu, ktorý za pomalej cesty nie je ničím zaujatý. Zo strmých stien sa škeria čudné tváre, masky a nepriateľské papule, na zákrutách vyrastajú znenazdajky bájoslovné zvieratá; začarované bašty a zosúvajúce sa svahy vyzerajú ako zrúcaniny neznámych miest. Čierne skaly sa rozžeravujú v pálčivom slnci ako železné kotly. Nad nimi prúdi horúci vzduch, podobný modravým, neskutočným jazerám, a jeho stúpajúce prúdy dodávajú predmetom rozmazané, mihotavé a neurčité kontúry, v ktorých oči, unavené od oslepujúceho svetla, môžu vidieť najpodivuhodnejšie tvary. A Európania — tí, čo prichádzajú k saharským kočovníkom ako vnímaví priatelia, nevedia sa vynadiviť bezhraničnej fantázii Tuaregov, ktorú čerpajú z prírody svojej krajiny — nevysychajúceho prameňa inšpirácie. Piesok bol čoraz sypkejší, čoraz častejšie sa zjavovali mohutné kužele z hliny, spečenej horúcim slnkom. Horské končiare sa znižovali, ustupovali; bledožlté plášte piesku plazili sa po ich brehoch vždy vyššie. A kamenné chápadla horského masívu, prenasledujúce cestovateľov, akoby sa bezmocne borili do mora sypkého piesku, drobného štrku a pestrej hliny, v ktorej sa ligotali kryštáliky horkých solí. Pohoria, tonúce v piesku púšte, rozchádzali sa čoraz širšie, až sa rozdelili, na jednotlivé úvaly a osamelé vrchy, vyčnievajúce na rovine ako kamenné ostrovy. Pásy kamenčia, rozpadávajúceho sa na štrk, obklopovali tieto ostrovy ako svedectvo tvrdého zápasu medzi pevnou hmotou a beztvárnou, sypkou masou.
Horúčosť sa stupňovala, slnce stálo vysoko a vyžarovalo prúd svetla natoľko jasný, že bol až šedivý a ťažký ako olovo. Doliehal svojou olovenou váhou na hlavy cestovateľov, krv, vzpierajúca sa proti nemu, búrlivo pulzovala v sluchách, v hlave ich neznesiteľne štiepalo. Viečka boľavo napúchali, za tmavými sklami ochranných okuliarov sa marili farbisté škvrny. Vodič a profesor, ktorých ovieval v kabíne špeciálny ventilátor, museli silou-mocou premáhať farebné blúznenie prekrveného mozgu, aby mohli sledovať cestu. A strašná moc slnka raz zastierala diaľky clonou horúceho vzduchu, raz nepravdepodobne približovala vzdialené kopce, pohoria a pieskové duny. Všetky drobné preliačiny, jamy a výmole zlievali sa v jednotvárne šedivú plochu — ako rozprestretý hladký koberec… O to ťažšie bolo voliť cestu. Auto sa motalo a zavýjalo ešte tuhšie, výkon prehriateho motora klesal z hodiny na hodinu, nepomáhal ani chladič dvojnásobnej veľkosti a osemramenný ventilátor.
Profesor napokon vyslyšal šoférovo reptanie a obrátil sa k Tiressuenovi, ktorý si pofajčieval, akoby nič, na svojom mieste.
— Nebolo by načase zastaviť a počkať, kým horúčosť klesne?
Tuareg pokrútil hlavou.
— Auto treba šetriť, — zvolal profesor, — prečo nemôžeme cestovať večer?
— Večer sa priženie prudká víchrica, — odvetil Tiressuen. — Voda v sudoch bude vysychať… a museli by sme stáť na mieste. Treba ihneď ísť ďalej!
— Odkiaľ vieš, že bude víchrica?
— Tu vždy bývajú víchrice. Je to taký kraj. Ahaggarské hory sa tu stretajú s Tanezruftom.
Profesor rozkázal šoférovi ísť ďalej.
Tanezruft, krajina záhuby, smädu a fatamorgán, bola šíra, nedozerná rovina. Tanezruft, ktorý bol kedysi prístupný karavánam len v určitých ročných obdobiach a len po jedinej ceste popri studniach In-Ziza a popri pieskových dunách Afarag — tento strašný Tanezruft bol teraz pohodlnou cestou pre rýchle autá. Autá do Sudanu chodili, pravda, stále po tej istej starej karavánovej ceste a vodou sa zásobovali na medzistanici Čerpadlo-5. Osamelé auto archeologickej výpravy si viezlo v dvoch bielych sudoch solídnu tristolitrovú zásobu vody a nemuselo odbočiť na stanicu. Na poludnie benzínové čerpadlo nákladného auta vypovedalo službu, prestalo dodávať vyparujúci sa benzín. Volant z umelej látky pálil vodičovi ruky, takže ho bolo treba omotať handrou. Museli zastať. Plytké suché riečište pritúlilo cestovateľov, políhali si na piesok pod auto. Bol to jediný tieň v Tanezrufte — maličký obdĺžnik, ktorý sotva stačil pre päť ľudí. Hrôza bola odísť od neho čo len na krok do bláznivo pripekajúceho slnka. Ani čo by všetko bolo vymizlo z tváre zeme a piati cestovatelia ostali poslednými ľuďmi v mori oslepujúcej horúčosti na piesku, navrchu posypanom drobným sivým štrkom.