Púšť dýchala príchodzím oheň do tváre a od jej dychu sa pukali pery, praskali žilky v očiach a v nose, čím ďalej, tým horšie sa otvárali oťažené viečka. Ľudia mali v ústach odporný pocit, akoby sa jazyk, čo bol samá rana, dotýkal suchého papiera alebo látky. Keď oblizli vodu, bolesť utíchla, ale čoskoro sa ohlásila znova. Ľudia boli vydesení Tanezruftom, ale príliš otupení a zmučení, aby reptali na osud, ako to robievajú Európania vo všetkých ťažkých chvíľach svojho života.
Nekonečný deň sa nebadane schýlil k večeru a pustošivé slnko konečne oslablo. Auto vrhalo dlhý tieň, v ktorom by sa mohlo skryť aj päťdesiat ľudí, lenže teraz to nebolo potrebné. Všetko vôkol nadobudlo zreteľné obrysy, bolo vidieť aj strmé vlnovité pahorkatiny púšte, vo dne rozmazané v šedivkastej hmle rozžeraveného povetria. Ochabnutí a zoslabnutí ľudia si posadali na svoje miesta, šofér, preklínajúc deň aj hodinu, v ktorú sa narodil, naštartoval a biele nákladné auto sa zase hojdalo a ponáralo do úžľabín, z ktorých liezlo na strmé kopce. Prebehli okolo úzkych vyschnutých korýt s dvoma-troma trpasličími akáciami alebo so zriedkavými chumáčmi vyschnutej trávy. Výprava prenikla do Tanezruftu — vôkol nebolo nič okrem piesku, udlabčeného víchricami, kde-tu pokrytého pásmi a klinmi tmavého štrku a kamenčia. Pokiaľ len dovidel Tuaregov orlí zrak, ba aj desaťnásobný profesorov ďalekohľad, všade sa rozprestierala rovina, až po obzor, kde sa utápala v prašnom opare.
Zrazu ľudia zbystrili pozornosť. Rovinu Tanezruft preťali zreteľné, celkom rovné čiary, od severného kraja obzoru až po južný. Čiary sa rozbiehali, rozchádzali sa ako koľaje na železničnej stanici a menili sa na široké stopy ťažkých áut. Profesor zastavil auto. Cestujúci nevoľky zdúpneli pred silným obrazom. Čo sú automobilové stopy na vyjazdených cestách medzi dedinami a závodmi rodného Francúzska? Najobyčajnejšia vec, ktorá neupúta ničiu pozornosť! A na asfaltových alebo betónových hradských stopu auta sotva zbadať a zaujíma nanajvýš vyšetrovateľa, ktorý zisťuje následky nejakej nehody.
Ale tu, hlboko v strašnej púšti, je to celkom iné! Hľa, tu je hlavná stopa, koľaj vytlačená širokými pneumatikami ťažkých autobusov a nákladných áut, so zreteľným vzorom protektoru. Vedie do diaľky, vzorkovaná, rovná a neohrozená. Dve koľaje sa postupne zbližujú, až napokon tam, na nejasnom rovnom rozhraní púšte a neba, splývajú v jediný úzky pásik. A vedľa vedú ďalšie stopy, staršie, často už zaviate vetrom, zavše prebiehajú zboka nabok a tvoria malebné výrazné krivky. Niekedy neznámi vodiči dávali prednosť vlastnej trase, a vtedy sa popri hlavnej ceste ťahala plytká, ale veľmi zreteľná stopa, oddelená pásom nedotknutého piesku, ktorá tak isto rovno bežala cez Tanezruft k neviditeľnému cieľu. Akoby sa všetka moc našej doby sústreďovala v týchto výrazných, príliš rovných líniách, ktoré symbolizovali víťazstvo stroja nad púšťou, nad najneprístupnejšou a najnebezpečnejšou časťou Sahary, ktorá predsa nevládala zadržať ani spomaliť beh železných tiav dvadsiateho storočia.
Odvážni vodiči si robili praženicu priamo na kapote áut, rozhorúčených od tanezruftského slnca, a húževnato sa predierali dopredu, zápasiac so strašnými fatamorgánami. Kým Tuaregovia videli v páľave strašnej púšte Deblisa, tanezruftského ducha s prázdnymi očnými jamkami, ktorý mal na sebe čierne rúcho, sedel na kostre ťavy a krúžil okolo odsúdených pútnikov, šoféri rozprávali čosi iné. Pri kóte 285, kde na stavbe cesty zahynulo množstvo vojakov cudzineckej légie, odsúdených za vzburu, ženú sa vraj za autami ich prízraky. Tenké zvíjajúce sa postavy víria okolo áut, nech idú akoukoľvek rýchlosťou. Vyvolávajú zachrípnutými hlasmi a jediná možnosť, ako sa pred nimi zachrániť, je hodiť im za obeť kožený vak s vodou. Vtedy postavy zaostanú a auto sa ženie nerušene ďalej.
Všeličo sa marilo ľuďom, vysileným od horúčavy, prekrvený mozog vyvolával pred očami najfantastickejšie vidiny. A predsa rovné stopy pneumatík pretínali celú púšť.
Auto archeologickej výpravy chvíľu postálo, potom preťalo dráhu transsaharských áut a vytláčalo si ďalej vlastnú stopu, práve takú priamu a zreteľnú. Bádatelia natrafili na cestu medzi stanicou Čerpadlo-5 a kótou 540, ďaleko na sever od oázy Tessalit, kde sa už začínali menej pusté stepi Sudanu a Nigérie. Osamelé auto napredovalo dlho v ružovej podvečernej hmle, potom bežalo po úzkej cestičke reflektorových svetiel cez jednotvárne more nočnej tmy. Krátky nocľah a znova cesta so zastávkou pred príchodom dennej horúčosti, pod vysokou strminou na začiatku veľkého vyschnutého riečišťa Azemnezi. Odtiaľto bola cesta veľmi ťažká — sypký piesok pokryl celé riečište vlnitými pahrbkami. Auto mohlo postupovať len tak, že pod kolesá podkladali „rebrík“ z brván, a za večer prešlo len niekoľko kilometrov.
Na svitaní auto akoby si bolo cez noc oddýchlo, vydriapalo sa rýchlo na pieskový breh vyschnutého riečišťa. Ďalej na západ bol kraj posiaty kužeľovitými, tupo skrojenými kopcami piesku, zvlnenými podivuhodnou sieťkou čiaškovitých jamiek. Tiressuen viedol auto okľukou okolo týchto kopcov, ku kamennému pohoriu, ktoré sa znenazdajky vynorilo uprostred šírych pieskov.
— Tiressuen, zrúcaniny sú ešte ďaleko? — spýtal sa sprievodcu profesor, ktorý v duchu s obavami rátal, koľko litrov benzínu si vyžiadal zápas s piesočnatým dnom koryta Azemnezi.
— Už blízko, tamto, — Tuareg ukázal na juhozápad, kde na strmom svahu pohoria vyrastalo množstvo čiernych balvanov, zaoblených od vetra, ktoré vyzerali z diaľky ako zástup dajakých korytnačkovitých bytostí.
Vedec si s úľavou vydýchol.
— Prečo sú tu také zvláštne kopce? — spýtal sa, ukazujúc na pieskové kužele s plastickým povrchom.
— Vietor, — lakonicky povedal Tuareg, opísal rukou niekoľko kruhov a všetci pochopili, že hovorí o víchroch, čo vynesú stĺpy piesku až do polkilometrovej výšky a zničia všetko, čo nie je z kameňa alebo nezapustilo do zeme dvadsaťmetrové korene.
A znova sa pomaly vlečú hodiny, akoby držali krok s vlečúcim sa autom. Znova olovenosivý opar ťažkej páľavy, kovový klepot čapov prehriateho motora, štipľavý dym spáleného oleja. Konečne vyšlo auto hore pevným svahom, kľučkujúc pomedzi balvany, vyhlodané vetrom. Okrúhle skaliská, vysokánske zápole, ostré útesy sa striedali so stenami, baštami, bránami… Profesor sa zachvel od zlej predtuchy. Nevedomí a fantazírujúci synovia púšte pokladajú niekedy tieto prízračné skaly za zrúcaniny. Vari by sa aj jeho výprava mala stať obeťou takéhoto omylu? Och, nech to všetko čert vezme bude to asi tak!