Ako dlho boli preč? Vyprchalo už medzitým Ronovo, Hermionino a Ginnino šťastie? Rozsvietilo sa Temné znamenie nad školou pre niektorého z nich? Alebo pre Nevilla, či Lunu, alebo iného člena DA? A ak áno… on im predsa kázal, aby hliadkovali na chodbách, on od nich žiadal, aby opustili bezpečie svojich postelí… zase bude zodpovedný za smrť priateľa?
Keď leteli nad tmavou kľukatou cestou, po ktorej predtým odchádzali, Harry aj vo svišťaní nočného vzduchu v ušiach počul, ako si Dumbledore zase niečo mrmle v nejakom čudnom jazyku. Pomyslel si, že pochopil, prečo to robí, lebo len čo preleteli ponad hraničný múr do areálu, pocítil, ako sa metla pod ním zatriasla. Dumbledore odstraňoval čary, ktorými uzavrel hrad, aby mohli rýchlo vojsť. Temné znamenie sa ligotalo rovno nad Astronomickou vežou, najvyššou na hrade. Znamenalo to, že tam je niekto mŕtvy?
Dumbledore už preletel ponad hradby s cimburím a zosadal. Harry vzápätí pristál vedľa neho a obzeral sa.
Hradby boli pusté, vchod k točitému schodisku do hradu zavretý. Nikde ani stopy po zápase, boji o život, ani telá.
„Čo to znamená?“ spýtal sa Harry Dumbledora a pozrel na zelenú lebku s hadím jazykom, ktorá sa zlovestne ligotala nad nimi. „Je to skutočné znamenie? Naozaj bol niekto…?“
V slabom zelenom svetle Harry videl, že Dumbledore sa očernetou rukou drží za hruď.
„Choď zobudiť Severusa,“ slabo, ale jasne požiadal Dumbledore. „Povedz mu, čo sa stalo, a priveď ho ku mne. Nerob nič iné, s nikým iným sa nerozprávaj a neskladaj si plášť. Počkám tu.“
„Ale…“
„Prisahal si mi, že ma vo všetkom poslúchneš, Harry. Choď!“
Harry sa ponáhľal k točitému schodisku, no len čo chytil železný kruh na dverách, na druhej strane začul rýchle kroky. Obzrel sa na Dumbledora, ktorý mu naznačil, aby ustúpil. Harry cúval a pritom vytiahol prútik.
Dvere sa zrazu rozleteli, niekto cez ne vyletel a vykríkoclass="underline" „Expelliarmus!“
Harryho telo okamžite stuhlo a znehybnelo a cítil, ako padá k stene veže, kde zostal opretý ako nejaká socha, neschopný pohnúť sa či rozprávať. Nechápal, ako sa to stalo – expelliarmus predsa nie je znehybňujúce kúzlo…
Potom vo svetle znamenia videl, ako Dumbledorov prútik letí ponad okraj hradby a pochopil… Dumbledore potichu znehybnil Harryho a tá sekunda potrebná na uskutočnenie toho kúzla ho pripravila o šancu brániť sa.
Dumbledore stál opretý o hradby, veľmi biely v tvári, no nebolo na ňom vidieť ani stopy paniky či úzkosti. Iba hľadel na osobu, čo ho odzbrojila, a povedaclass="underline" „Dobrý večer, Draco.“
Malfoy podišiel dopredu a rýchlo sa obzeral, či sú s Dumbledorom sami. Pohľad mu padol na druhú metlu.
„Kto je tu ešte?“
„Tú otázku by som mohol položiť aj ja. Alebo konáš sám?“
Harry v zelenkavej žiare znamenia videl, ako sa Malfoyove bledé oči znova preniesli na Dumbledora.
„Nie,“ povedal. „Mám aj podporu. Dnes večer sú vo vašej škole smrťožrúti.“
„No toto,“ vravel Dumbledore, akoby mu Malfoy ukazoval nejaký ambiciózny školský projekt. „Naozaj výborne. Tak si teda našiel spôsob, ako ich sem vpustiť?“
„Áno,“ odvetil zadýchaný Malfoy. „Rovno pod vaším nosom a vy ste o tom vôbec nevedeli!“
„Geniálne,“ ocenil Dumbledore. „A predsa… odpusť mi… kde sú teraz? Zdá sa, že ti nepomáha nikto.“
„Stretli sa s vašimi strážami. Dolu s nimi bojujú. Onedlho budú tu… ja som šiel napred. Ja… musím splniť jednu úlohu.“
„No tak potom do toho, urob to, chlapče,“ zašepkal Dumbledore.
Nastalo ticho. Harry uväznený vo vlastnom nehybnom a neviditeľnom tele hľadel na tých dvoch a naťahoval uši, či nezačuje v diaľke bojovú haravaru smrťožrútov, a Draco Malfoy pred ním nerobil nič, iba sa díval na Albusa Dumbledora, ktorý sa napodiv usmieval.
„Draco, Draco, ty nie si zabijak.“
„Ako to viete?“ ihneď reagoval Malfoy.
Zrejme si uvedomil, ako detinsky tie slová vyzneli, a Harry videl aj v tom zelenkavom svetle, že sa začervenal.
„Vy neviete, čoho som schopný,“ vyhlásil Malfoy energickejšie, „vy neviete, čo som urobil!“
„Ale áno, viem,“ miernym tónom ho ubezpečoval Dumbledore. „Takmer si zabil Katie Bellovú a Ronalda Weasleyho. Celý rok si sa čoraz zúfalejšie pokúšal zabiť mňa. Odpusť mi, Draco, ale boli to chabé pokusy… ak mám byť úprimný, také chabé, že rozmýšľam, či si do toho naozaj vložil dušu.“
„Ale áno!“ rázne vyhlásil Malfoy. „Pracoval som na tom celý rok, a dnes večer…“
Niekde v hĺbke hradu Harry začul tlmený výkrik. Malfoy zmeravel a obzrel sa.
„Niekto statočne bojuje,“ nenútene poznamenal Dumbledore. „Ale ty si hovoril… áno, podarilo sa ti voviesť smrťožrútov do mojej školy, čo som, priznávam, považoval za nemožné… ako si to urobil?“
No Malfoy mlčaclass="underline" stále načúval, čo sa deje dolu, a zdalo sa, že je rovnako nehybný ako Harry.
„Asi by si mal tú úlohu ďalej plniť sám,“ navrhol Dumbledore. „Čo ak tvoje posily odrazili moji strážcovia? Ako si možno zistil, dnes večer sú tu aj členovia Fénixovho rádu. A napokon, ani nepotrebuješ pomoc… práve teraz nemám prútik… a nemôžem sa brániť.“
Malfoy iba naňho hľadel.
„Vidím, že sa bojíš konať, kým sa k tebe nepripoja,“ vľúdne pokračoval Dumbledore, keď sa Malfoy ani nepohol, ani nič nepovedal.
„Nebojím sa!“ zavrčal napokon, hoci sa nechystal ublížiť Dumbledorovi. „To vy by ste sa mali báť!“
„Ale prečo? Myslím, že ty ma nezabiješ, Draco. Zabíjanie nie je také jednoduché, ako si tí nevinní myslia… tak mi povedz, kým čakáme na tvojich priateľov… ako si ich sem prepašoval? Zdá sa, že ti to trvalo dlho, kým si prišiel na spôsob, ako to urobiť.“
Malfoy vyzeral, akoby potláčal nutkanie kričať alebo vracať. Preglgol a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol, mračil sa na Dumbledora a mieril prútikom priamo na jeho srdce. Potom, akoby sa tomu nemohol ubrániť, prehovoriclass="underline" „Opravil som pokazenú skrinku zmiznutia, ktorú roky nikto nepoužíval. Tú, v ktorej sa vlani stratil Montague.“
„Áááá.“
Dumbledorov povzdych bol napoly stonom. Na chvíľu zavrel oči.
„To bolo múdre… Predpokladám, že má pár?“
„Tá druhá je u Borgina a Burkesa,“ vravel Malfoy. „A medzi nimi je priechod. Povedal mi to Montague, lebo keď uviazol v tej rokfortskej, ocitol sa v ničote, ale niekedy počul, čo sa deje v škole, a niekedy, čo sa deje v obchode, ako keby skrinka putovala medzi nimi, no jeho nikdy nikto nepočul… až sa mu nakoniec podarilo premiestniť sa, hoci nikdy nerobil skúšky. Skoro pritom umrel. Všetci to považovali za úžasné dobrodružstvo, no iba ja som si uvedomil, čo to znamená – ani Borgin to nevedel – to ja som na to prišiel, že by cez tie skrinky mohla viesť cesta do Rokfortu, keby som tú pokazenú opravil.“
„Veľmi dobre,“ šepkal Dumbledore. „Takže smrťožrúti mohli prejsť od Borgina a Burkesa do školy a pomôcť ti… šikovný plán, veľmi šikovný plán… a, ako hovoríš, rovno mne pod nosom…“
„Áno,“ bolo to zvláštne, ale Malfoy ako keby čerpal odvahu z Dumbledorovej chvály, tešila ho. „To veru bol!“