Harry skočil za prútikom. Snape po ňom vypálil zaklínadlo a prútik odletel do tmy a zmizol.
„Tak ma teda zabi,“ dychčal Harry, ktorý vôbec nepociťoval strach, iba zúrivosť a opovrhnutie. „Zabi ma, ako si zabil jeho, ty zbabelec…“
„NEOPOVAŽUJ SA…“ vrieskal Snape a jeho tvár odrazu nadobudla výzor šialenca, bola neľudská, akoby trpel rovnakou bolesťou ako štekajúci, zavýjajúci pes uviaznutý v horiacom dome za nimi, „NAZÝVAŤ MA ZBABELCOM!“
Švihol prútikom vo vzduchu a Harry cítil, že ho ako bič švihlo do tváre niečo do biela rozpálené a odhodilo ho to na zem. Pred očami uvidel iskry a vyrazilo mu dych, potom nad sebou počul mávanie krídel a hviezdy zatienilo čosi obrovské: Hrdozobec sa vrhol na Snapa, ten sa po zásahu pazúrov ostrých ako žiletky zatackal. Harry si sadol a hlava sa mu ešte stále točila po náraze na zem. Videl, že Snape beží zo všetkých síl, obrovský zver za ním mával krídlami a škriekal tak, ako ho Harry ešte nikdy škriekať nepočul.
Harry horko-ťažko vstal, omráčene sa obzeral po prútiku v nádeji, že bude pokračovať v prenasledovaní, no už keď hmatal v tráve, odhadzujúc konáriky, vedel, že bude neskoro, a naozaj, kým našiel prútik a otočil sa, videl, že hipogrif krúži nad bránou. Snapovi sa tesne za hranicami školy podarilo odmiestniť.
„Hagrid,“ mrmlal si Harry, ešte stále omráčený, a obzeral sa. „HAGRID?“
Tackal sa k horiacemu domu, vtom sa z plameňov vynorila obrovská postava a niesla na chrbte Tesáka. S vďačným výkrikom Harry klesol na kolená, celý sa triasol, bolelo ho celé telo a pri každom dychu ho bolestivo pichlo v hrudi.
„Si celý, Harry? Čo ti je? Povedz niečo, Harry…“
Hagridova obrovská tvár plávala nad Harrym a zatienila hviezdy, Harry cítil pach zhoreného dreva a psích chlpov, natiahol ruku a pocítil, ako sa vedľa neho chveje Tesákovo teplé živé telo.
„Ja som v poriadku,“ dychčal Harry. „A ty?“
„Jasne… so mnou tak ľahko neskoncujú.“
Hagrid chytil Harryho pod pazuchy a zdvihol ho s takou silou, že sa mu nohy na chvíľu odlepili od zeme. Videl, že Hagridovi steká po líci krv z hlbokej rany pod okom, ktoré rýchlo opúchalo.
„Mali by sme uhasiť chalupu,“ povedal Harry. „Zaklínadlo je Aguamenti…“
„Vedel som, že to bude jakosik tak,“ hundral Hagrid, zdvihol tlejúci ružový kvetinkový dáždnik a povedaclass="underline" „Aguamenti!“
Z konca dáždnika vystrekol prúd vody. Harry zdvihol ruku s prútikom, akoby ju mal z olova, a zašepkaclass="underline" „Aguamenti.“ Spolu s Hagridom liali vodu na chalupu, kým neuhasili aj posledné plamene.
„Neni to také strašné,“ s nádejou povedal Hagrid o chvíľu, keď hľadeli na dymiace ruiny. „To Dumbledore dá do poriadku…“
Pri tom mene Harry pocítil v žalúdku pálčivú bolesť. V tom tichu jeho zdesenie rástlo.
„Hagrid…“
„Akurátne som obväzoval nohy dvom stromostrážcom, keď som počul, jako idú,“ smutne vravel Hagrid, hľadiac na svoju zničenú chalupu. „Chúďatká, zhoreli asi do poslednej vetvičky…“
„Hagrid…“
„Ale čo sa stalo, Harry? Ja som akurát videl smrťožrútov, jako bežia z hradu, ale čo s nimi, došľaka, robil Snape? Kam išiel… naháňal ich?“
„On…“ Harry si odkašlal, hrdlo mu vyschlo od paniky a dymu. „Hagrid, on zabil…“
„Zabil?“ nahlas zopakoval Hagrid a hľadel na Harryho. „Snape zabil? Čo to hovoríš, Harry?“
„Dumbledora,“ dokončil Harry. „Snape zabil… Dumbledora.“
Hagrid naňho iba hľadel a ten kúsok tváre, ktorý mu Harry videl, bol prázdny, nechápavý.
„Čo je s Dumbledorom?“
„Je mŕtvy. Snape ho zabil…“
„To nehovor,“ drsne ho zavrátil Hagrid. „Snape a zabiť Dumbledora… nebuď hlúpy, Harry. Prečo to hovoríš?“
„Videl som to.“
„Nemohol si.“
„Videl som to, Hagrid.“
Hagrid krútil hlavou, na tvári mu bolo vidieť, že tomu neverí, ale Harry zbadal aj súcit a pochopil – Hagrid si myslí, že je zmätený po údere do hlavy, možno po toľkých zaklínadlách…
„Dumbledore mu musel kázať, aby išiel za nimi, za smrťožrútmi,“ s istotou tvrdil Hagrid, „aby si jako zachoval zdanie. Poď, odvediem ťa do školy. Poďme, Harry…“
Harry sa nepokúšal hádať, ani vysvetľovať. Stále sa neovládateľne triasol. Hagrid to, žiaľ, onedlho zistí, o chvíľu… Keď zamierili k hradu, Harry videl, že v oknách sa svieti. Jasne si vedel predstaviť, čo sa tam deje, ľudia chodia z izby do izby, hovoria si, že sa do hradu dostali smrťožrúti, že nad Rokfortom svietilo Temné znamenie, že niekoho museli zabiť…
Dubové vchodové dvere boli otvorené a svetlo z nich dopadalo na cestu a na trávnik. Pomaly, neisto vychádzali dolu schodmi ľudia v županoch, nervózne sa obzerali, či neuvidia nejaké stopy po smrťožrútoch, ktorí utiekli do noci. Harryho oči sa však upierali na zem pod najvyššou vežou. Zdalo sa mu, že tam v tráve vidí čiernu, skrčenú kopu, hoci bol priďaleko, aby niečo rozoznal. No kým bez slova hľadel na miesto, kde asi ležalo Dumbledorovo telo, videl, že ľudia smerujú ta.
„Na čo to pozerajú?“ spýtal sa Hagrid už blízko hradu a Tesák sa im držal pri nohách. „Čo to tam leží v tráve?“ dodal Hagrid prudko a zamieril pod Astronomickú vežu, kde sa zhromažďovala malá skupinka. „Vidíš to, Harry? Rovno pod vežou? Tam, kde Temné znamenie… doparoma… myslíš, že niekoho vyhodili…?“
Hagrid zmĺkol a tá myšlienka bola taká strašná, že ju očividne nemohol vysloviť nahlas. Harry šiel vedľa neho, cítil bolesť na tvári, na nohách, kde ho za poslednú polhodinu zasiahli rôzne zaklínadlá, hoci akosi vzdialene, akoby ich utrpel niekto vedľa neho. Skutočné a neodvolateľné bolo to, čo ho tlačilo na prsiach…
Ako vo sne prešli s Hagridom pomedzi šepkajúci si hlúčik až dopredu, kde onemení študenti a učitelia nechali miesto.
Harry počul, ako Hagrid zastonal od bolesti a zdesenia, ale nezastal. Pomaly šiel dopredu, až prišiel k miestu, kde ležal Dumbledore, a čupol si k nemu.
Od chvíle, keď prestalo pôsobiť znehybňujúce zaklínadlo, ktorým ho Dumbledore spútal, Harry vedel, že niet nádeje, vedel, že prestalo účinkovať iba preto, lebo ten, kto ho vyslovil, je mŕtvy. No napriek tomu nebol pripravený vidieť ho tu s rozhodenými rukami, dolámaného – najväčšieho čarodejníka, akého poznal.
Dumbledore mal zatvorené oči a nebyť toho, v akom čudnom uhle ležali jeho končatiny, zdalo by sa, že spí. Harry mu napravil polmesiačikovité okuliare na krivom nose a rukávom utrel pramienok krvi, ktorý mu vytiekol z úst. Potom pozrel na múdru starú tvár a usiloval sa pochopiť tú obrovskú a nepochopiteľnú pravdu: že Dumbledore s ním už nikdy neprehovorí, už nikdy mu nebude môcť pomôcť…
Hlúčik za ním si šepkal. Po dlhom čase si Harry uvedomil, že kľačí na niečom tvrdom, a pozrel dolu.
Medailón, ktorý sa im podarilo získať pred toľkými hodinami, vypadol Dumbledorovi z vrecka. Otvoril sa, možno preto, že dopadol na zem z takej výšky. A hoci Harry nemohol cítiť väčšie zdesenie, hrôzu ani smútok, keď ho zdvihol, vedel, že niečo nie je v poriadku…
Prevracal medailón v rukách. Tento nebol ani taký veľký ako ten, čo videl v mysľomise, ani na ňom neboli nijaké značky, nijaké ozdobné S, ktoré malo byť Slizolinovým znakom. Navyše v ňom nebolo nič, iba útržok poskladaného pergamenu, vsunutý tam, kde bývajú podobizne.
Harry ani nerozmýšľal, čo robí, automaticky útržok pergamenu vytiahol. Roztvoril ho a pri svetle mnohých prútikov, ktoré teraz svietili za ním, čítaclass="underline"
Temnému pánovi!
Viem, že keď budeš toto čítať, budem už dávno mŕtvy, ale chcem, aby si vedel, že to ja som odhalil Tvoje tajomstvo. Ukradol som skutočný horcrux a mám v úmysle zničiť ho, len čo budem môcť. Stojím zoči-voči smrti s nádejou, že keď príde čas Tvojho boja, znova budeš smrteľný.