„Je to podozrivé, nie?“ potichu šepol Ronovi. „Aby Malfoy nehral?“
„Ja tomu hovorím šťastie,“ Ron trochu ožil. „A navyše ešte bez Vaiseyho – ten dáva najviac gólov. Nebol by som si pomyslel… hej!“ zrazu si prestal naťahovať strážcovské rukavice a uprene hľadel na Harryho.
„Čo je?“
„Ja… ty…“ Ron stíšil hlas, tváril sa vyľakane i vzrušene. „Môj pohár… tekvicový džús… nedal si…?“
Harry nadvihol obočie, ale povedal iba: „O päť minút začíname, tak sa radšej obuj.“
Za neopísateľného revu a piskotu vyšli na štadión. Jedna strana štadióna bola červeno-zlatá, druhá zaplavená zelenou a striebornou. Aj mnohí Bifľomorčania a Bystrohlavčania sa rozdelili podľa toho, ktorej strane držali palce. Uprostred kriku a tlieskania Harry jasne rozoznal rev presláveného klobúka Luny Lovegoodovej s levou hlavou.
Harry podišiel k rozhodkyni madam Hoochovej pripravenej vypustiť lopty z debny.
„Kapitáni, podajte si ruky,“ vyzvala ich a Harrymu skoro rozdrvil ruku nový slizolinský kapitán Urquhart. „Vysadnúť na metly! Na hvizd… tri… dva… jeden…“
Zaznela píšťalka a Harry i ostatní sa odrazili od zamrznutej zeme a rozleteli sa.
Harry trielil po obvode štadióna a hľadal ohnivú strelu, pričom striehol na Harpera, ktorý lietal sem a tam hlboko pod ním. Vtom sa ozval hlas až zarážajúco odlišný od zvyčajného komentátora.
„Tak a už letia. Myslím, že nás Potter všetkých prekvapil zložením tohtoročného družstva. Mnohí sa nazdávajú, že vzhľadom na vlaňajší kolísavý výkon na poste strážcu Ronald Weasley už do tímu nepatrí. No, pravdaže, blízke priateľstvo s kapitánom, predsa len…“
Tieto slová s nadšeným krikom a potleskom privítali na slizolinskej strane. Harry na metle natiahol krk, aby videl na komentátorské miesto. Do čarovného megafónu, ktorý kedysi patril Lee Jordanovi, hovoril vysoký a chudý plavovlasý chlapec s vyhrnutým nosom. Harry spoznal Zachariasa Smitha, bifľomorského hráča, ktorého z duše neznášal.
„Ó! A máme tu prvý slizolinský pokus streliť gól, Urquhart sa vrhol nadol a…“
Harrymu prevrátilo žalúdok.
„… Weasley chytil. Zrejme má niekedy aj šťastie…“
„Správne hovoríš, Smith, má,“ zahundral si Harry, v duchu sa usmievajúc, a vrhol sa medzi triafačov a striehol okolo seba, či nezbadá unikajúcu ohnivú strelu.
Po polhodine Chrabromil viedol šesťdesiat nula, Ron sa niekoľkokrát veľkolepo predviedol, zopár striel zachytil priam končekmi prstov, a Ginny trafila štyri zo šiestich chrabromilských gólov. Zacharias zrazu prestal nahlas uvažovať, či sú obaja Weasleyovci v družstve iba preto, že im Harry nadržiava, a namiesto toho sa pustil do Peakesa a Coota.
„Coote, samozrejme, nemá typickú figúru odrážača,“ povýšenecky komentoval Zacharias, „odrážači bývajú zvyčajne oveľa svalnatejší…“
„Hoď doňho dorážačku!“ zavolal Harry Cootovi, keď sa mihol popri ňom, ale Coote so širokým úsmevom na tvári radšej najbližšiu dorážačku namieril na Harpera, ktorý práve prelietal opačným smerom. Harry s potešením začul tupé zadunenie, čo znamenalo, že dorážačka zasiahla cieľ.
Zdalo sa, že Chrabromilu sa všetko darí. Stále bodovali a na druhej strane ihriska Ron so zjavnou ľahkosťou chytal strely Slizolinčanov. Dokonca sa už usmieval, a keď dav ocenil obzvlášť dobrý zásah zborovým prednesom obľúbenej veršovačky Weasley je náš kráľ, predstieral, že všetkých z výšky diriguje.
„Dnes si myslí, že je niečo extra, čo?“ ozval sa posmešný hlas a Harry skoro spadol z metly, keď Harper doňho tvrdo a úmyselne vrazil. „Ty hnusný zradca čarodejníckej krvi…“
Madam Hoochová bola práve obrátená chrbtom a hoci Chrabromil dolu nahnevane kričal, kým sa ta pozrela, Harper už uháňal preč. Harry s boľavým plecom vyštartoval za ním rozhodnutý vrátiť mu to…
„A zdá sa, že Harper zo Slizolinu zazrel ohnivú strelu!“ hlásil Zacharias Smith do megafónu. „Áno, určite zbadal niečo, čo nevidel Potter!“
Ten Smith je naozaj hlupák, pomyslel si Harry. Nevidel, že sa zrazili? No vzápätí mal pocit, že mu vyskočí žalúdok –Smith mal pravdu a Harry sa mýlil. Harper neletel nahor len tak náhodou – zbadal to, čo Harrymu uniklo. Vysoko nad nimi letela ohnivá strela a viditeľne sa ligotala na pozadí jasnomodrej oblohy.
Harry zrýchlil, vietor mu svišťal v ušiach tak, že prehlušil Smithov komentár i rev divákov, no Harper bol stále pred ním. Chrabromil viedol iba o sto bodov. Keby sa Harper dostal k ohnivej strele prvý, Chrabromil prehrá… a Harper bol už iba štvrť metra od nej, už naťahoval ruku…
„Hej, Harper!“ zúfalo zakričal Harry. „Koľko ti Malfoy zaplatil, aby si nastúpil namiesto neho?“
Ani nevedel, prečo to povedal, ale to stačilo, aby Harper zareagoval oneskorene. Zachytil síce ohnivú strelu, ale prekĺzla mu pomedzi prsty a preletel popri nej. Harry sa zo všetkých síl načiahol po drobnej trepotajúcej sa guľke a chytil ju.
„ÁNO!“ vykríkol Harry, zvrtol sa a rútil sa na zem s ohnivou strelou v ruke. Vzápätí, keď si diváci uvedomili, čo sa stalo, ozval sa taký rev, že zvuk píšťalky, ktorá ukončila hru, takmer zanikol.
„Ginny, kam ideš?“ kričal Harry, ktorý uviazol vo vzduchu v hromadnom objatí celého tímu, no Ginny sa rútila ďalej popri nich a s mohutným rachotom vrazila do komentátorského pódia. Davy vrieskali a smiali sa a chrabromilské družstvo pristálo pri drevených troskách, pod ktorými sa ledva hýbal Zacharias. Harry počul Ginny bezstarostne hovoriť nahnevanej profesorke McGonagallovej: „Mrzí ma to, pani profesorka, ale zabudla som zabrzdiť.“
Harry sa so smiechom odtrhol od ostatných a objal Ginny, no veľmi rýchlo ju pustil. Vyhýbajúc sa jej pohľadu, tlieskal a volal na slávu Ronovi. Všetky nepriateľské postoje v tíme boli zabudnuté a hráči ruka v ruke odchádzali zo štadióna a s víťazne vystrčenými päsťami vo vzduchu mávali fanúšikom.
Atmosféra v šatni bola jasavá.
„Seamus zahlásil, že v klubovni bude oslava!“ kričal Dean bujaro. „Poďme, Ginny, Demelza!“
Ron a Harry zostali v šatni poslední. Práve boli na odchode, keď vošla Hermiona. Skrúcala v rukách chrabromilský šál a tvárila sa rozladene, ale rozhodne.
„Musím sa s tebou porozprávať, Harry.“ Zhlboka sa nadýchla. „Nemal si to urobiť. Počul si Slughorna, je to ilegálne.“
„A čo spravíš, udáš nás?“ spytoval sa Ron.
„O čom to vy dvaja rozprávate?“ spýtal sa Harry, otočil sa a vešal si habit, aby tí dvaja nevideli, že sa uškŕňa.
„Veľmi dobre vieš, o čom rozprávame!“ zaškriekala Hermiona. „Na raňajkách si Ronovi prskol do džúsu elixír šťastia! Felix felicis!“
„Nie, neprskol,“ znova sa k nim obrátil Harry.
„Ale, áno, Harry, a preto sa všetko darilo, preto vypadli slizolinskí hráči a Ron všetko pochytal!“
„Ja som mu ho nedal!“ naširoko sa usmieval Harry. Strčil ruku do vnútorného vrecka bundy a vytiahol fľaštičku, ktorú Hermiona ráno videla v jeho ruke. Bola plná zlatistého elixíru a zátka bola stále zaliata pečatným voskom. „Chcel som, aby si Ron myslel, že som to urobil, a tak som predstieral, že ho nalievam, keď som vedel, že sa dívaš.“ Pozrel na Rona. „Pochytal si všetky strely, lebo si mal pocit, že máš šťastie. To všetko si dokázal sám.“
A znovu si vložil elixír do vrecka.
„Naozaj som v tekvicovom džúse nemal nič?“ spýtal sa ohromený Ron. „Ale počasie bolo dobré… a Vaisey nemohol hrať… skutočne som nedostal elixír šťastia?“
Harry pokrútil hlavou. Ron chvíľu naňho hľadel, potom sa otočil k Hermione a napodobňoval jej hlas: