„To je v poriadku, Argus, v poriadku,“ mávol rukou Slughorn. „Sú Vianoce a to nie je nijaký zločin, že chcel prísť na večierok. Tentoraz zabudneme na trest. Môžete zostať, Draco.“
Filchov ukrivdený a sklamaný výraz sa dal očakávať, ale prečo, čudoval sa Harry, Malfoy vyzerá takmer rovnako nešťastne? A prečo sa Snape pozerá na Draca, akoby sa hneval a zároveň… je to možné?… aj trochu bál?
No sotva si to Harry všimol, Filch sa otočil a šuchtavo odchádzal, Malfoy sa ovládol a usmieval, ďakoval Slughornovi za jeho veľkodušnosť a Snapova tvár znova zľahostajnela.
„To nič, to nič,“ Slughorn mávnutím ruky odbil Malfoyovu vďaku. „Veď koniec koncov, poznal som vášho starého otca…“
„Vždy mal o vás vysokú mienku, pán profesor,“ rýchlo povedal Malfoy. „Hovoril, že nikto nevie pripraviť elixíry tak ako vy…“
Harry hľadel na Malfoya. Nezaujímalo ho to pochlebovanie. Draco sa tak roky správal k Snapovi. Išlo o to, že Malfoy naozaj vyzeral ako chorý. Po prvý raz po dlhom čase si Harry mohol Malfoya obzrieť tak zblízka. Zbadal, že má pod očami čierne kruhy a výrazne popolavejšiu pleť.
„Na slovíčko, Draco,“ ozval sa Snape odrazu.
„Ale no tak, Severus,“ znova začkal Slughorn. „Sú Vianoce, nebuď taký prísny…“
„Som vedúci jeho fakulty a ja rozhodnem, či budem, alebo nebudem prísny,“ odvrkol Snape. „Poďme, Draco.“
Snape šiel prvý a Draco za ním sa tváril rozčúlene. Harry tam chvíľu nerozhodne stál, potom povedaclass="underline" „Hneď sa vrátim, Luna, len si odskočím…“
„Dobre,“ prikývla veselo, a keď sa pretláčal pomedzi ľudí, zdalo sa mu, že počul, ako sa vrátila k téme sprisahania zhnitého zuba, ktorá profesorku Trelawneyovú očividne úprimne zaujala.
Len čo sa Harry vymotal zo spoločnosti, pokojne si prehodil neviditeľný plášť, lebo chodba bola celkom prázdna. Ťažšie však bolo nájsť Snapa s Malfoyom. Harry bežal po chodbe a jeho kroky zanikali vo zvukoch hudby a hlasného hovoru, ktoré sa niesli zo Slughornovej pracovne. Možno vzal Snape Draca do svojej pracovne v žalároch… alebo ho odviedol do slizolinskej klubovne… pre istotu však Harry prikladal ucho ku všetkým dverám, až sa nervózne zohol ku kľúčovej dierke na poslednej učebni a začul hlasy.
„… nemôžeš si dovoliť chyby, Draco, lebo ak ťa vylúčia…“
„Ja s tým nemám nič spoločné, dobre?“
„Dúfam, že hovoríš pravdu, lebo to bolo nešikovné a hlúpe. Už ťa podozrievajú, že v tom máš prsty.“
„Kto ma podozrieva?“ nahnevane zvýšil hlas Malfoy. „Naposledy – ja som to neurobil. Jasné? Tá Bellová musela mať nepriateľa, o ktorom nikto nevie – nepozerajte na mňa tak! Viem, čo robíte, nie som hlúpy, ale nepôjde to… viem vám v tom zabrániť!“
Chvíľu bolo ticho a potom Snape zašepkaclass="underline" „Á… vidím, že teta Bellatrix ťa učila oklumenciu. Aké myšlienky chceš skryť pred svojím pánom, Draco?“
„Pred ním neskrývam nič, len nechcem, aby ste sa mi do toho plietli vy!“
Harry si pritisol ucho ku kľúčovej dierke ešte tesnejšie… Čo sa stalo, že sa Malfoy so Snapom rozpráva takto zvrchu, so Snapom, ktorému vždy prejavoval úctu, ba náklonnosť?
„Takže preto si sa mi tento polrok vyhýbal? Bál si sa môjho zásahu? Uvedomuješ si, že keby sa niekto iný opakovane nedostavil na môj príkaz do mojej kancelárie, Draco…“
„Tak ma nechajte po škole! Oznámte to Dumbledorovi!“ posmieval sa Malfoy.
Znovu bolo ticho. Potom Snape prehovoriclass="underline" „Veľmi dobre vieš, že to nechcem urobiť.“
„Tak ma teda radšej prestaňte predvolávať!“
„Počúvaj ma,“ začal Snape a hovoril tak potichu, že Harry musel poriadne natŕčať ucho. „Usilujem sa ti pomôcť. Prisahal som tvojej matke, že ťa budem chrániť. Zložil som Neporušiteľnú prísahu, Draco…“
„Tak sa zdá, že ju budete musieť porušiť, lebo ja vašu ochranu nepotrebujem! Je to moja práca, dal ju mne a ja ju robím. Mám plán a podarí sa, iba to trvá dlhšie, než som si myslel!“
„Aký máš plán?“
„Vás do toho nič nie je!“
„Ak mi povieš, o čo sa pokúšaš, môžem ti pomôcť…“
„Mám pomoc, akú potrebujem. Ďakujem, nie som sám!“
„Dnes večer si bol sám, čo bolo mimoriadne hlúpe, túlal si sa po chodbách bez toho, aby ťa niekto strážil alebo ti kryl chrbát. To sú základné chyby…“
„Boli by so mnou Crabbe a Goyle, keby ste ich nenechali po škole!“
„Hovor tichšie!“ zavrčal Snape, lebo Malfoy vzrušene zvyšoval hlas. „Ak chcú tentoraz tvoji priatelia Crabbe a Goyle urobiť VČÚ z obrany proti čiernej mágii, musia pracovať usilovnejšie než do…“
„Záleží na tom?“ skočil mu Malfoy do reči. „Obrana proti čiernej mágii… to všetko je len žart, či nie? Divadlo. Ako keby sa niekto z nás potreboval brániť proti čiernej mágii…“
„Je to divadlo, ale pre úspech dôležité divadlo, Draco!“ povedal Snape. „Čo myslíš, kde by som za tie roky bol, keby som nevedel, ako hrať? A teraz ma počúvaj! Si neopatrný, keď sa potuluješ v noci, necháš sa chytiť, a ak sa spoliehaš na pomoc takých, ako sú Crabbe a Goyle…“
„Oni nie sú jediní. Mám na svojej strane aj iných ľudí, lepších!“
„Tak prečo sa potom nezveríš mne, aby som mohol…“
„Viem, o čo vám ide! Chcete mi ukradnúť slávu!“
Znovu nastalo ticho a potom Snape chladne povedaclass="underline" „Hovoríš ako decko. Celkom chápem, že zatknutie a uväznenie tvojho otca ťa rozrušilo, ale…“
Harry mal sotva sekundu. Na druhej strane dverí počul Malfoyove kroky a stihol uhnúť z cesty, práve keď sa prudko otvorili. Malfoy kráčal po chodbe, prešiel popri otvorených dverách Slughornovej pracovne a stratil sa za rohom.
Harry, ledva sa odvažujúc dýchať, zostal pričupený na mieste. Snape sa pomaly vynoril z učebne a s nevyspytateľným výrazom na tvári sa vracal na večierok. Harry čupel na zemi pod plášťom a úporne premýšľal.
16
Veľmi mrazivé Vianoce
Takže Snape mu ponúkal pomoc. Určite sa ponúkal, že mu pomôže?“
„Ak sa ma to ešte raz spýtaš,“ stratil trpezlivosť Harry, „strčím ti tú špargľu…“
„Iba si to overujem!“ bránil sa Ron. Stáli sami pri kuchynskom dreze v Brlohu a čistili horu špargle pre pani Weasleyovú. Za oknom pred nimi poletoval sneh.
„Áno, Snape sa ponúkal, že mu pomôže!“ opakoval Harry. „Vraj Malfoyovej matke sľúbil, že ho ochráni, vraj zložil nejakú Neporušiteľnú prísahu či čo…“
„Neporušiteľnú prísahu?“ ohromene zvolal Ron. „Nie, to nemohol… si si istý?“
„Áno, som si istý. Prečo? Čo to znamená?“
„No, Neporušiteľnú prísahu nemôžeš porušiť…“
„Predstav si, ale na to som prišiel aj sám. A čo sa teda stane, ak ju porušíš?“
„Zomrieš,“ jednoducho odvetil Ron. „Fred s Georgeom ma raz chceli k takej prísahe donútiť päťročného. Skoro som ju aj zložil, už sme sa s Fredom držali za ruky, keď nás našiel ocko. Zúril,“ so zábleskom v očiach spomínal Ron. „Vtedy som jediný raz videl ocka takého nahnevaného, ako býva mama. Fred tvrdil, že odvtedy jeho ľavá strana zadku už nie je, ako bývala.“
„Dobre, ale ak sa povznesieme nad Fredov zadok…“
„Prosím?“ ozval sa Fredov hlas, lebo dvojčatá práve vošli do kuchyne.
„Á, George, pozri na tú robotu. Oni to čistia nožmi. Chvála im.“
„Už o vyše dva mesiace mám sedemnásť,“ namrzene im pripomenul Ron, „a potom to budem aj ja robiť čarovaním!“
George si sadol za kuchynský stôl a vyložil si naň nohy: „Ale zatiaľ sa môžeme tešiť z ukážky správneho používania… hop!“
„To kvôli tebe!“ nahnevane zvolal Ron a cumľal si porezaný prst. „Len počkaj, keď budem mať sedemnásť…“