„Pán Weasley, pamätáte sa, čo som vám hovoril na stanici pred odchodom do školy?“
„Preveroval som to, Harry,“ ihneď odvetil pán Weasley. „Prehľadal som Malfoyovcom dom. Nebolo tam nič, čo tam nemalo byť, ani pokazené, ani celé.“
„Áno, viem, čítal som v Prorokovi, že ste hľadali… ale toto je niečo iné… teda, niečo viac…“
A vyrozprával pánu Weasleymu všetko, čo počul z Malfoyovho rozhovoru so Snapom. Pritom videl, že Lupin k nim pootočil hlavu a počúva každé slovo. Keď dokončil, bolo ticho, iba Celestina klokotala:
„Zišlo ti na um, Harry,“ povedal pán Weasley, „že Snape iba predstieral…“
„… predstieral, že mu ponúka pomoc, aby mohol zistiť, čo má Malfoy za lubom?“ rýchlo dopovedal Harry. „Áno, myslel som si, že to poviete. Ale ako to môžeme vedieť?“
„My to nemusíme vedieť, to nie je naša vec,“ nečakane sa ozval Lupin. Otočil sa chrbtom k ohňu a tvárou k Harrymu. „To je Dumbledorova vec. Dumbledore Severusovi verí a to by malo stačiť aj nám všetkým.“
„Ale povedzme, že sa Dumbledore v Snapovi mýli,“ namietal Harry.
„Ľudia to hovorili veľa ráz. Ide o to, či veríš, alebo neveríš Dumbledorovmu úsudku. Ja mu verím, a preto dôverujem Severusovi.“
„Ale Dumbledore môže robiť chyby,“ nedal sa Harry. „Sám to hovorí. A vy…“
Pozrel Lupinovi do očí.
„… máte Snapa naozaj rád?“
„Nemám Severusa ani rád, ani nerád,“ odvetil Lupin. „Nie, Harry, hovorím pravdu,“ dodal, keď sa Harry zatváril pochybovačne. „Po tom všetkom, čo sa stalo medzi Jamesom, Siriusom a Severusom, nikdy nebudeme dôverní priatelia – zostalo medzi nami priveľa trpkosti. Ale nezabúdam, že po celý rok, čo som pracoval v Rokforte, mi Severus každý mesiac pripravoval protivlkolačí elixír, robil ho dokonale, takže som pri splne nemusel trpieť ako zvyčajne.“
„Ale náhodou mu vykĺzlo, že ste vlkolak, a museli ste odísť!“ nahnevane namietol Harry.
Lupin pokrčil plecami.
„Aj tak by sa to prezradilo. Obaja vieme, že chcel to miesto, ale mohol narobiť viac škody, keby mi bol niečo zamiešal do elixíru. Vďaka nemu som bol zdravý. Musím byť vďačný.“
„Možno sa neodvážil urobiť niečo s elixírom Dumbledorovi pod nosom!“ usúdil Harry.
„Rozhodol si sa ho nenávidieť, Harry,“ pousmial sa Lupin. „A ja to chápem, lebo James bol tvoj otec, Sirius krstný otec, zdedil si staré predsudky. V každom prípade povedz Dumbledorovi, čo si povedal nám s Arturom, ale neočakávaj, že bude mať rovnaký názor ako ty, ani nečakaj, že ho prekvapí to, čo mu povieš. Možno sa Severus vypytoval Draca na Dumbledorov príkaz.“
Celestina ukončila pieseň veľmi dlhým a vysokým tónom a z rádia sa ozval hlasný potlesk, ku ktorému sa nadšene pridala aj pani Weasleyová.
„Už sa to skončilo?“ nahlas sa spýtala Fleur. „Chvalabohu, lebo to bolo chrhozné…“
„Tak čo, dáme si pohárik na dobrú noc?“ rýchlo vyskočil pán Weasley. „Kto chce vaječný koňak?“
„Čomu ste sa venovali v poslednom čase?“ spýtal sa Harry Lupina, kým šiel pán Weasley po vaječný koňak a ostatní sa naťahovali a debatovali.
„Pohyboval som sa v podsvetí,“ odpovedal Lupin. „Takmer doslova. Medzi vlkolakmi,“ dodal, keď videl, že Harry sa tvári nechápavo. „Skoro všetci sú na strane Voldemorta. Dumbledore chcel špióna a ja som bol na to… ako stvorený.“
Znelo to trochu zatrpknuto a možno si to uvedomil, lebo sa usmial srdečnejšie a pokračovaclass="underline" „Nesťažujem sa, je to potrebná práca a kto by ju mohol robiť lepšie než ja? Bolo však ťažké získať si ich dôveru. Vieš, je na mne vidieť, že som sa pokúšal žiť medzi čarodejníkmi, zatiaľ čo oni sa normálnej spoločnosti vyhýbajú a žijú na okraji, kradnú – a niekedy zabíjajú – aby sa nasýtili.“
„Ako to, že sa im zapáčil Voldemort?“
„Myslia si, že pod jeho vládou sa im bude žiť lepšie,“ vysvetľoval Lupin. „A je ťažké škriepiť sa s Greybackom…“
„Kto je Greyback?“
„Nepočul si o ňom?“ Lupin kŕčovite zovrel ruky. „Fenrir Greyback je asi najbeštiálnejší vlkolak dnešných čias. Jeho životným poslaním je pohrýzť a nakaziť čo najviac ľudí. Chce tak získať armádu vlkolakov, aby premohla čarodejníkov. Voldemort mu za jeho služby sľúbil korisť. Greyback sa špecializuje na deti… uhryzni ich za mlada, hovorí, zober ich od rodičov a vychovaj tak, aby sa naučili nenávidieť čarodejníkov. Voldemort sa vyhráža, že ho pustí na ľudských synov a dcéry, a takáto hrozba zvyčajne pôsobí.“
Lupin zmĺkol a potom dodaclass="underline" „To Greyback ma pohrýzol.“
„Čože?“ zvolal ohromený Harry. „V… detstve?“
„Áno. Môj otec ho urazil. Dlho som nevedel, ktorý vlkolak ma napadol, dokonca som ho ľutoval, myslel som si, že sa neovládol, keďže viem, aké to je premieňať sa. No Greyback nie je taký. Za splnu sa premiestni k obetiam, aby bol nablízku a mohol zaútočiť. Všetko si to plánuje. A jeho Voldemort využíva ako vodcu vlkolakov. Nemôžem tvrdiť, že moje logické argumenty majú väčší účinok ako Greybackovo tvrdenie, že vlkolaci si zasluhujú krv a majú sa mstiť na normálnych ľuďoch.“
„Ale vy ste normálny!“ rozhorčoval sa Harry. „Máte len… Problém…“
Lupin sa rozosmial.
„Niekedy mi veľmi pripomínaš Jamesa. On tomu v spoločnosti hovoril tvoj huňatý malý problém. Mnohí ľudia si mysleli, že mám nejakého nevychovaného králika.“
So slovami vďaky prijal od pána Weasleyho pohárik vaječného koňaku a vyzeral trochu veselšie. Harryho medzitým zaplavila vlna vzrušenia – zmienka o otcovi mu pripomenula, prečo sa tešil na stretnutie s Lupinom a čo sa ho chcel spýtať.
„Nepočuli ste o niekom, kto si hovoril Polovičný Princ?“
„Polovičný čo?“
„Princ,“ zopakoval Harry a pozorne sledoval, či neuvidí nejaký záblesk poznania.
„Nijakí čarodejnícki princovia neexistujú,“ usmieval sa Lupin. „Chceš prijať ten titul? Myslel som si, že ti stačí byť vyvolený.“
„So mnou to nemá nič spoločné!“ ohradil sa Harry dotknuto. „Polovičný Princ je niekto, kto chodil do Rokfortu. Mám po ňom starú učebnicu elixírov. Popísal ju zaklínadlami. Zaklínadlami, ktoré vymyslel. Jedno z nich bolo levicorpus…“
„Och, to bolo za mojich čias na Rokforte veľmi populárne,“ spomínal Lupin. „V piatom ročníku sa človek ani len nepohol bez toho, aby ho niekto nezavesil za členky.“
„Používal ho môj otec,“ povedal Harry. „Videl som to v mysľomise, použil ho na Snapa.“
Usiloval sa, aby to znelo ľahostajne, akoby to bola len bezvýznamná poznámka, ale nebol si istý, či dosiahol ten správny efekt. Lupinov úsmev bol až priveľmi chápavý.
„Áno, ale nebol jediný. Ako hovorím, bolo veľmi populárne… vieš, ako to býva so zaklínadlami…“
„Ale zdá sa, akoby ho vymysleli v čase, keď ste chodili do školy vy,“ naliehal Harry.
„Nie. Nemuseli,“ namietal Lupin. „Kliatby prichádzajú do módy a vychádzajú z módy ako všetko ostatné.“ Pozrel Harrymu do tváre a potom potichu dodaclass="underline" „James bol čistokrvný, Harry, a čestné slovo, že od nás nikdy nechcel, aby sme ho volali Princ.“
Harry prestal predstierať a spytoval sa: „A nebol to Sirius? Alebo vy?“
„Určite nie.“
Harry hľadel do ohňa: „Iba som si myslel… veľmi mi pomáhal na hodinách elixírov… ten Princ.“
„Aká stará je tá kniha, Harry?“