„Och, Percy!“ so slzami v očiach hovorila pani Weasleyová a načahovala sa, aby ho pobozkala.
„… zaskočili sme iba na päť minút, takže ja sa poprechádzam po dvore, kým sa porozprávate s Percym. Nie, nie, ubezpečujem vás, že vás nechcem rušiť. No keby sa našiel niekto ochotný, kto mi ukáže vašu prekrásnu záhradu… á, tamten mladý muž dojedol, nemohol by ísť so mnou na prechádzku?“
Atmosféra pri stole sa badateľne zmenila. Všetci preniesli pohľad zo Scrimgeoura na Harryho. Scrimgeourovo predstieranie, že nepozná Harryho meno, nikoho nepresvedčilo ani sa im to nezdalo vhodné, že by práve on mal sprevádzať ministra po záhrade. A Ginny, Fleur a George mali tiež Prázdne taniere.
„Áno, pravdaže,“ ozval sa Harry v tom tichu.
Neoklamali ho Scrimgeourove rečičky, že boli práve nablízku a Percy zatúžil pozdraviť rodinu. Toto je pravý dôvod – Scrimgeour chce hovoriť s Harrym osamote.
„To je v poriadku,“ povedal potichu Lupinovi, keď prechádzal popri ňom, lebo ten už napoly vstal zo stoličky. „V poriadku,“ dodal, pán Weasley totiž otvoril ústa a chcel niečo povedať.
„Výborne!“ Scrimgeour odstúpil, aby Harry mohol vyjsť pred ním. „Iba sa prejdeme po záhrade a hneď s Percym pôjdeme. Len pokračujte,“ usmial sa na ostatných.
Harry kráčal cez dvor k zarastenej, snehom prikrytej weasleyovskej záhrade a Scrimgeour trochu krivkal popri ňom. Harry vedel, že viedol kanceláriu aurorov, bolo vidieť, že je húževnatý a v bojoch ostrieľaný, celkom iný ako tučný Fudge so svojím klobúkom.
„Pôvabné, pôvabné,“ opakoval Scrimgeour, zastal pri plote a hľadel na zasnežený trávnik a neidentifikovateľné rastliny.
Harry mlčal. Videl, že Scrimgeour ho sleduje.
„Už dávno som sa s vami chcel stretnúť,“ začal minister po odmlke. „Vedeli ste to?“
„Nie,“ pravdivo odpovedal Harry.
„Ó, áno, veľmi dlho. No Dumbledore vás veľmi chránil,“ povedal Scrimgeour. „Je to prirodzené, celkom prirodzené vzhľadom na to, čo ste prežili… najmä po tom, čo sa stalo na ministerstve…“
Čakal, že Harry niečo povie, ale Harry mu neurobil tú radosť, nuž pokračoval. „Dúfal som, že po nástupe do funkcie ministra budem mať príležitosť porozprávať sa s vami, ale Dumbledore, čo je absolútne pochopiteľné, tomu zabránil.“
Harry stále nevravel nič a čakal.
„Tie chýry, čo sa šíria!“ hovoril Scrimgeour. „No, pravdaže, obaja vieme, aké sú tie historky prekrútené… všetko to šepkanie o proroctve… o tom, že vy ste vyvolený…“
Konečne sa Scrimgeour dopracúva k pravej príčine svojho príchodu, pomyslel si Harry.
„… predpokladám, že Dumbledore sa s vami o tom rozprával?“
Harry uvažoval, či má klamať, alebo nie. Pozeral na malé odtlačky nôh záhradných trpaslíkov na kvetinových záhonoch a rozryté miesto, kde Fred chytil trpaslíka, ktorý teraz v tylovej sukničke zdobil vianočný stromček. Napokon sa rozhodol pre pravdu… alebo aspoň jej časť.
„Áno, hovorili sme o tom.“
„Hovorili, hovorili…“ Harry kútikom oka sledoval, ako Scrimgeour predstiera, že ho veľmi zaujíma trpaslík, ktorý práve vystrčil hlávku zo zamrznutého rododendronu, ale pritom prižmúrenými očami hľadí naňho. „A čo vám Dumbledore povedal, Harry?“
„Prepáčte, ale to je naša súkromná vec,“ odpovedal Harry.
Usiloval sa hovoriť to tak príjemne a nenútene, ako len vedel, a Scrimgeourov tón bol tiež ľahký a priateľský: „Och, pravdaže. Ak je to otázka dôvery, nechcem, aby ste niečo prezradili… nie, nie… a, mimochodom, záleží na tom, či ste vyvolený, alebo nie?“
Harry musel nad tým chvíľu uvažovať, kým odpovedal.
„Naozaj neviem, ako to myslíte, pán minister.“
„No, pravdaže, pre vás to má iste veľký význam,“ zasmial sa Scrimgeour. „Ale pre celé čarodejnícke spoločenstvo… ide o to chápanie, však? Dôležité je, čo si ľudia myslia.“
Harry nepovedal nič. Zdalo sa mu, že sa mu už črtá, kam mieria, ale nehodí Scrimgeourovi pomocné lano. Trpaslík obkopával pod rododendronom korene a hľadal červíky. Harry z neho nespúšťal oči.
„Viete, ľudia veria, že vy ste ten vyvolený,“ vravel Scrimgeour. „Myslia si, že ste hrdina… čo, pravdaže, ste, Harry, či už ste vyvolený, alebo nie! Koľkokrát ste stáli zoči-voči Tomu-Koho-Netreba-Menovať? No, skrátka,“ pokračoval, ani nečakajúc na odpoveď, „ide o to, že pre mnohých symbolizujete nádej, Harry. Myšlienka, že existuje niekto, kto by to mohol dokázať, kto by mohol byť dokonca predurčený zničiť Toho-Koho-Netreba-Menovať, je pre ľudí, prirodzene, povzbudzujúca. A nemôžem sa ubrániť pocitu, že keď si to uvedomíte, mohli by ste považovať skoro za povinnosť podporovať ministerstvo a všetkých posmeľovať.“
Trpaslíkovi sa práve podarilo chytiť červíka. Silou-mocou sa ho usiloval dostať zo zamrznutej zeme. Harry tak dlho mlčal, že Scrimgeour pozrel na trpaslíka a povedaclass="underline" „Zvláštne stvorenia, však? Tak čo poviete, Harry?“
„Celkom presne nechápem, čo chcete,“ pomaly odpovedal Harry. „Podporovať ministerstvo – čo to znamená?“
„Ubezpečujem vás, že nič ťažké,“ odvetil Scrimgeour. „Keby vás napríklad z času na čas videli, že ste sa zastavili na ministerstve, budilo by to ten správny dojem. A pravdaže, keď už budete tam, môžete sa porozprávať s Gawaianom Robardsom, súčasným vedúcim Kancelárie aurorov. Dolores Umbridgeová mi povedala, že máte ambície stať sa aurorom. Nuž, to sa dá veľmi ľahko zariadiť…“
Harry kdesi v žalúdku pocítil, ako v ňom narastá hnev. Takže Dolores Umbridgeová je ešte stále na ministerstve?
„Vlastne v podstate,“ ozval sa, akoby si chcel vyjasniť niekoľko bodov, „chcete vyvolať dojem, že pracujem pre ministerstvo?“
„Všetkých by to povzbudilo, keby si mysleli, že ste väčšmi zapojený,“ povedal Scrimgeour, akoby sa mu uľavilo, že Harry to tak ľahko pochopil. „Viete, vyvolený, to je… ide o to, aby ste ľuďom dali nádej, pocit, že sa dejú vzrušujúce veci…“
„Ale keď budem behať sem a tam, zo školy na ministerstvo, nebude to vyzerať, akože schvaľujem, čo ministerstvo robí?“
„Nuž, áno,“ trochu sa mračil Scrimgeour, „to je čiastočne to, čo by sme radi…“
„Nie, myslím, že to nepôjde,“ príjemným tónom odvetil Harry. „Viete, mne sa nepáčia niektoré veci, ktoré ministerstvo robí. Napríklad to, že ste zavreli Stana Shunpika.“
Scrimgeour chvíľu nevravel nič, ale jeho výraz okamžite stvrdol.
„Ani som nečakal, že to pochopíte,“ povedal a nepodarilo sa mu z hlasu vymazať hnev tak ako Harrymu. „Žijeme nebezpečné časy a treba robiť určité opatrenia. Máte šestnásť rokov…“
„Dumbledore má oveľa viac ako šestnásť a ani on si nemyslí, že by mal Stan Shunpike byť v Azkabane,“ vravel Harry. „Urobili ste si zo Stana obetného baránka, tak ako zo mňa chcete urobiť maskota.“
Dlho a prenikavo hľadeli jeden na druhého. Napokon prehovoril Scrimgeour a už vôbec nepredstieral srdečnosť: „Chápem. Radšej sa chcete tak ako váš hrdina Dumbledore dištancovať od ministerstva?“
„Nechcem, aby ma využívali,“ odvetil Harry.
„Niektorí by to považovali za svoju povinnosť a dovolili by, aby ich ministerstvo využívalo.“
„Áno, a iní by povedali, že prv než niekoho zavriete do väzenia, je vašou povinnosťou preveriť, či je naozaj smrťožrút,“ odpovedal Harry a zlosť v ňom narastala. „Robíte to, čo robil Barty Crouch. Nikdy to nepochopíte. Buď máme Fudgea, ktorý predstiera, že je všetko krásne, zatiaľ čo mu vraždia ľudí rovno pod nosom, alebo máme vás, čo zatvárate do väzenia nesprávnych ľudí a usilujete sa predstierať, že vyvolený pracuje pre vás!“