„Takže vy nie ste vyvolený?“ spýtal sa Scrimgeour.
„Myslel som, že na tom nezáleží,“ trpko sa zasmial Harry. „Aspoň vám nie.“
„Nemal som to povedať,“ rýchlo to naprával Scrimgeour. „Bolo to netaktné…“
„Nie, bolo to úprimné,“ povedal Harry, „jedna z mála úprimných vecí, ktoré ste mi povedali. Nezáleží vám na tom, či žijem, alebo zomriem, ide vám iba o to, aby som vám pomohol všetkých presvedčiť, že vyhrávate vojnu proti Voldemortovi. Ja som nezabudol, pán minister…“
Dvihol pravú päsť. Na chrbte studenej ruky sa mu leskli biele jazvy, ktoré ho donútila vyryť na vlastnú ruku Dolores Umbridgeová: Nesmiem klamať.
„Nepamätám sa, že by ste sa mi ponáhľali na pomoc, keď som sa všetkým snažil povedať, že sa Voldemort vrátil. Vlani sa na ministerstve nechceli veľmi so mnou kamarátiť.“
Stáli v tichu takom ľadovom ako zem pod ich nohami. Trpaslíkovi sa napokon podarilo červíka vytiahnuť a teraz ho spokojne cmúľal a opieral sa pritom o spodné konáre rododendronového kríka.
„Čo má Dumbledore v úmysle?“ prudko sa spýtal Scrimgeour. „Kam chodí, keď nie je na Rokforte?“
„Netuším,“ odvetil Harry.
„A nepovedali by ste mi to, ani keby ste vedeli, však?“
„Nie, nepovedal,“ priznal sa Harry.
„Tak teda sa pokúsim zistiť si to iným spôsobom.“
„Môžete to skúsiť,“ ľahostajne odvetil Harry. „Zdá sa, že ste bystrejší ako Fudge, tak som si myslel, že sa poučíte z jeho chýb. Pokúšal sa zasahovať do Rokfortu. Možno ste si všimli, že on už nie je ministrom, ale Dumbledore je stále riaditeľ. Na vašom mieste by som nechal Dumbledora na pokoji.“
Dlho bolo ticho.
„Nuž, je mi jasné, že na vás veľmi dobre zapracoval,“ uznal Scrimgeour a jeho pohľad za okuliarmi s kovovým rámom bol chladný a tvrdý. „Ste skrz-naskrz Dumbledorov človek, však, Potter?“
„Áno,“ prikývol Harry. „Som rád, že sme si to vyjasnili.“
Otočil sa ministrovi mágie chrbtom a kráčal naspäť k domu.
17
Nedostupná spomienka
Neskoro popoludní niekoľko dní po Novom roku sa Harry, Ron a Ginny zoradili v kuchyni pri ohnisku pripravení vrátiť sa do Rokfortu. Ministerstvo zabezpečilo toto jednorazové spojenie hop-šup sieťou, aby to prebehlo rýchlo a bezpečne. Lúčila sa s nimi iba pani Weasleyová, lebo pán Weasley, Fred, George, Bill a Fleur boli v práci. Pani Weasleyová sa vo chvíli rozlúčky topila v slzách. V poslednom čase stačilo naozaj málo, aby sa rozľútostila. Plakala s prestávkami odvtedy, ako na Vianoce Percy vybehol z domu s okuliarmi olepenými paštrnákovou kašou (za čo si pripisovali zásluhu Fred, George i Ginny).
„Neplač, mama,“ hladkala ju po chrbte Ginny, keď jej pani Weasleyová vzlykala na pleci. „Je to v poriadku…“
„Áno a neboj sa o nás,“ upokojoval ju Ron a dovolil matke, aby mu prilepila na líce veľmi vlhký bozk, „a netráp sa pre Percyho. Je to obyčajný tupec, takže to nie je žiadna strata, no nie?“
Pani Weasleyová sa rozvzlykala ešte väčšmi a objala Harryho.
„Sľúbte mi, že na seba dáte pozor… do ničoho sa nezapletiete…“
„Ja si vždy dávam pozor, pani Weasleyová,“ ubezpečoval ju Harry. „Mám rád pokojný život, veď ma poznáte.“
Zasmiala sa cez slzy a odstúpila.
„A všetci poslúchajte…“
Harry vstúpil do smaragdového ohňa a vykríkoclass="underline" „Rokfort!“ Naposledy pozrel na kuchyňu a uslzenú tvár pani Weasleyovej, potom ho pohltili plamene a prudko sa vrtiac, míňal rozmazané čarodejnícke miestnosti, mizli mu spred očí, ani sa nestihol lepšie pozrieť, no o chvíľu spomaľoval, až napokon zastal priamo v kozube pracovne profesorky McGonagallovej. Sotva zdvihla pohľad od práce, keď vyliezal ponad rošt.
„Dobrý večer, Potter. Usilujte sa nerozsypať popol na koberec.“
„Áno, pani profesorka.“
Harry si napravil okuliare a uhladil vlasy, vtom sa tam dovrtel Ron, napokon Ginny a všetci traja odpochodovali z pracovne McGonagallovej k Chrabromilskej veži. Harry vyzrel na chodbe cez okno – slnko už klesalo za obzor školského areálu pokrytého hlbším snehom, než aký ležal v okolí Brlohu. V diaľke videl Hagrida kŕmiť pred chalupou Hrdozobca.
„Čačky,“ sebaisto vyslovil Ron pred Tučnou paňou, ktorá vyzerala oveľa bledšia než zvyčajne, a na zvučný hlas sa strhla.
„Nie,“ pokrútila hlavou.
„Ako to myslíte, že nie?“
„Je nové heslo,“ povedala. „A nekrič, prosím ťa.“
„Ale my sme boli preč, ako máme vedieť…?“
„Harry, Ginny!“
Ponáhľala sa k nim Hermiona, v plášti, klobúku a rukaviciach a ružová v tvári.
„Vrátila som sa pred pár hodinami a práve som bola za Hagridom a Hrdo… teda Suchoperutníkom,“ hovorila zadychčane. „Aké ste mali Vianoce?“
„Celkom rušné,“ ihneď odvetil Ron, „Rufus Scrim…“
„Niečo pre teba mám, Harry,“ skočila Hermiona Ronovi do reči, pričom naňho ani nepozrela, ani nijako nedala najavo, že by ho počula. „Och, počkajte… heslo. Abstinencia.“
„Presne tak,“ slabučko povedala Tučná pani, prehupla sa dopredu a odhalila portrétovú dieru.
„Čo jej je?“ spýtal sa Harry.
„Zrejme vianočná nestriedmosť,“ uškrnula sa Hermiona a prevrátila oči cestou do preplnenej klubovne. „S priateľkou Violetou vypili všetko víno z obrazu opitých mníchov, čo visí na chodbe, kde mávame čarovanie. Mimochodom…“
Chvíľu hľadala niečo vo vrecku a vytiahla zvitok pergamenu s Dumbledorovým písmom.
„Výborne,“ Harry ho ihneď rozvinul a zistil, že ďalšiu hodinu s Dumbledorom má na druhý deň večer. „Musím mu všeličo povedať… aj tebe. Sadnime si…“
No v tej chvíli sa ozvalo hlasné zapišťanie: „Won-Won!“ nečakane pribehla Lavender Brownová a vrhla sa Ronovi do náručia. Niekoľko okolostojacich študentov sa chichúňalo, Hermiona sa zvonivo zasmiala a povedala. „Tamto je stôl… ideš, Ginny?“
„Nie, ďakujem, sľúbila som Deanovi, že sa stretneme,“ odmietla pozvanie Ginny, hoci Harry si všimol, že to neznelo veľmi nadšene. Rona a Lavender nechal ustrnutých v akejsi vertikálnej zápasníckej pozícii a viedol Hermionu k voľnému stolu.
„Ako si sa mala cez Vianoce?“
„Celkom fajn,“ pokrčila plecami. „Nič zvláštne. Ako bolo u Won-Wonovcov?“
„Hneď ti poviem,“ povedal Harry. „Počuj, Hermiona, nemôžeš…?“
„Nie, nemôžem,“ reagovala ihneď, „tak sa ani nepýtaj.“
„Myslel som, že možno cez Vianoce, vieš…“
„To Tučná pani vypila sud päťstoročného vína, Harry, nie ja. Tak aké dôležité veci si mi to chcel povedať?“
Tvárila sa priveľmi nebezpečne, aby sa s ňou v tej chvíli škriepil, nuž sa témy Ron vzdal a vyrozprával jej, čo počul z rozhovoru Snapa s Malfoyom.
Hermiona chvíľu zamyslene sedela, keď dohovoril, a potom sa ozvala. „Nemyslíš si…?“
„… že predstieral pomoc, aby Malfoya donútil prezradiť, čo robí?“
„No áno,“ prikývla Hermiona.“
„Ronov otec a Lupin si to myslia,“ zdráhavo priznal Harry. „Ale predsa len, určite to dokazuje, že Malfoy niečo chystá, to nemôžeš poprieť.“
„Nie, nemôžem,“ odvetila pomaly. „A robí to na Voldemortov príkaz, ako som už povedal!“
„Hmm… a spomenul aspoň jeden Voldemortovo meno?“
Harry sa zamračil a usiloval sa spomenúť si.
„Nie som si istý… Snape rozhodne povedal tvoj pán a kto iný by to mohol byť?“
Hľadela do miestnosti, očividne zabratá do myšlienok, dokonca si ani nevšimla, že Lavender šteklí Rona. „Ako sa má Lupin?“
„Nie ktovieako.“ Harry jej porozprával o Lupinovej misii medzi vlkolakmi a o ťažkostiach, ktorým musel čeliť. „Počula si o tom Fenrirovi Greybackovi?“