„Áno, počula!“ zvolala Hermiona prekvapene. „A ty tiež, Harry.“
„Kedy? Na dejinách mágie? Dobre vieš, že som nikdy nedával pozor…“
„Nie, nie, to nebolo na dejinách mágie – Malfoy sa ním vyhrážal Borginovi!“ pripomenula mu Hermiona. „V Zašitej uličke, nepamätáš sa? Povedal Borginovi, že Greyback je starý rodinný priateľ a skontroluje, ako Borgin pokročil!“
Harry civel na ňu. „Zabudol som! Ale to dokazuje, že Malfoy je smrťožrút, lebo ako inak by mohol byť v spojení s Greybackom a prikazovať mu, čo má robiť?“
„Je to naozaj podozrivé,“ hlesla Hermiona. „Pokiaľ…“
„Ale no tak,“ pobúrene zvolal Harry, „toto nemôžeš obísť!“
„No… je tu možnosť, že to bola prázdna hrozba.“
„Ty si neuveriteľná,“ krútil hlavou Harry. „Uvidíme, kto bude mať pravdu… Budeš svoje slová odvolávať tak ako ministerstvo. Ach, áno, okrem toho som sa pohádal s Rufusom Scrimgeourom…“
Zvyšok večera uplynul v súlade, obaja totiž svorne nadávali na ministra mágie, lebo Hermiona si tak ako Ron myslela, že po tom, čomu vlani ministerstvo Harryho vystavilo, je veľká bezočivosť, že ho teraz žiadajú o pomoc.
Nový polrok sa začal hneď na druhý deň ráno príjemným prekvapením pre šiestakov. V noci na oznamovacie tabule vo fakultných klubovniach pripli veľké oznamy:
Ak máte sedemnásť rokov alebo dovŕšite sedemnásť pred tohtoročným 31. augustom, máte právo absolvovať dvanásťtýždňový kurz premiestňovania u príslušného inštruktora z Ministerstva mágie. Záujemcovia, zapíšte sa, prosím, sem. Cena: 12 galeónov.
Harry s Ronom sa pripojili k tlačenici pred oznamom a podpisovali sa. Ron práve vyťahoval brko, že sa podpíše po Hermione, keď sa k nemu zozadu prikradla Lavender, zakryla mu oči dlaňami a zapišťala: „Hádaj, kto je to, Won-Won?“ Harry sa otočil a videl Hermionu odchádzať. Dobehol ju, lebo nemal chuť zostať s Ronom a Lavender, ale prekvapilo ho, keď ich kúsok za portrétovou dierou dobehol aj Ron s červenými ušami a rozladený. Hermiona bez slova zrýchlila a pridala sa k Nevillovi.
„Takže premiestňovanie,“ zahlásil Ron a z jeho tónu bolo celkom jasné, že Harry nemá spomínať scénku s Lavender.
„To by mala byť hračka, nie?“
„Ja neviem,“ váhal Harry. „Možno sa to lepšie robí osamote, ale keď ma so sebou vzal Dumbledore, nepáčilo sa mi to.“
„Zabudol som, že ty si to už skúsil… Ja radšej najprv spravím skúšku,“ Ron sa tváril znepokojene. „Fred a George ju urobili.“
„No Charliemu sa to nepodarilo, však?“
„Áno, ale Charlie je vyšší než ja,“ Ron natiahol ruky ako gorila, „takže Fred s Georgeom o tom veľmi nehovoria… aspoň nie pred ním…“
„Kedy môžeme urobiť skúšky?“
„Len čo dovŕšime sedemnásť. Ja teda už v marci!“
„Áno, ale tu by si sa nemohol premiestňovať, v hrade nie…“
„O to predsa nejde. Každý by vedel, že sa môžem premiestniť, keby som chcel.“
Ron nebol jediný, koho vzrušovala vidina premiestňovania. Celý deň sa veľa rozprávalo o blížiacom sa kurze. Schopnosti zmiznúť a zjaviť sa podľa vlastnej vôle sa pripisoval veľký význam.
„To bude skvelé, keď si jednoducho…“ Seamus luskol prstami a naznačil zmiznutie. „Môj bratanec to robí iba preto, aby ma naštval. Má sa na čo tešiť, keď sa to naučím aj ja… nebude mať viac pokoja…“
Ponorený do týchto krásnych predstáv mávol prútikom trochu priveľmi nadšene, takže namiesto prameňa čistej vody, ktorý mali v ten deň za úlohu na hodine čarovania, vyčaril silný prúd ako z hadice, ktorý sa odrazil od stropu a zhodil profesora Flitwicka na brucho.
„Harry sa už premiestňoval,“ prezradil Ron trochu vystrašenému Seamusovi, keď sa profesor Flitwick mávnutím prútika osušil a Seamus dostal písomný trest: Som čarodejník, a nie pavián rozháňajúci sa prútikom. „Dum… no… niekto ho vzal so sebou. Hovorí sa tomu prípojné premiestňovanie.“
„Fíha!“ šepkal Seamus a s Deanom a Nevillom dali hlavy dokopy, aby počuli, aké to je premiestňovať sa. Zvyšok dňa Harryho potom obliehali ostatní šiestaci, aj oni chceli vedieť, čo prežíval pri premiestňovaní. Všetci skôr žasli, než aby ich jeho nepríjemné pocity odradili. Večer desať minút pred ôsmou ešte stále odpovedal na podrobné otázky, až napokon zaklamal, že musí vrátiť knihu do knižnice, aby mohol ujsť a včas dobehnúť na hodinu k Dumbledorovi.
Lampy v Dumbledorovej pracovni svietili, portréty bývalých riaditeľov tíško pochrapkávali v rámoch a mysľomisa znova stála pripravená na stole. Dumbledore si položil ruky na stôl vedľa nej, pravú mal ešte vždy očernetú a spálenú. Zdalo sa, že sa vôbec nehojí, a Harry možno už po stý raz premýšľal, čo spôsobilo také zvláštne zranenie, ale nepýtal sa. Dumbledore sľúbil, že sa to napokon dozvie, a v každom prípade chcel prediskutovať inú záležitosť. No prv než Harry mohol niečo povedať o Snapovi a Malfoyovi, Dumbledore prehovoril.
„Počul som, že si sa cez Vianoce stretol s ministrom mágie.“
„Áno, a nie je so mnou veľmi spokojný,“ priznal Harry.
„Nie,“ vzdychol si Dumbledore. „Nie je spokojný ani so mnou. Musíme sa usilovať neklesnúť pod naším trápením, Harry, ale bojovať ďalej.“
Harry sa uškrnul.
„Chcel, aby som čarodejníckemu spoločenstvu dal najavo, že ministerstvo odvádza vynikajúcu prácu.“
Dumbledore sa usmial.
„Vieš, pôvodne to bol Fudgeov nápad. V posledných dňoch svojho ministrovania sa zúfalo usiloval udržať si to miesto. Chcel sa s tebou stretnúť v nádeji, že ho podporíš…“
„Po tom všetkom, čo vlani spôsobil?“ nahnevane reagoval Harry. „Po Umbridgeovej?“
„Hovoril som Korneliusovi, že nemá šancu, ale myšlienka zrejme nezahynula, ani keď on odišiel z funkcie. Niekoľko hodín po Scrimgeourovom menovaní sme sa stretli a požadoval, aby som mu dohodol schôdzku s tebou…“
„Tak preto ste sa pohádali!“ zvolal Harry. „Bolo to v Dennom Prorokovi.“
„Prorok sem-tam píše aj pravdu,“ poznamenal Dumbledore, „i keď len náhodou. Áno, preto sme sa hádali. Zdá sa, že Rufus napokon našiel spôsob, ako ťa vystriehnuť.“
„Obvinil ma, že som skrz-naskrz Dumbledorov človek.“
„To bolo od neho veľmi bezočivé.“
„Potvrdil som mu, že je to tak.“
Dumbledore otvoril ústa, že prehovorí, no znova ich zavrel. Fénix Félix za Harrym ticho, hlbokým melodickým tónom zaspieval. Harry si odrazu v nesmiernych rozpakoch uvedomil, že Dumbledorove jasnomodré oči sú akési vlhké, a rýchlo namieril pohľad na kolená. No keď Dumbledore prehovoril, hlas mal pevný.
„Veľmi ma to dojalo, Harry.“
„Scrimgeour chcel vedieť, kam chodíte, keď nie ste v Rokforte,“ vravel Harry a stále si uprene prezeral kolená.
„Áno, veľmi ho to zaujíma,“ povedal Dumbledore a jeho hlas znel veselšie, tak si Harry pomyslel, že už je bezpečné znovu naňho pozrieť. „Dokonca to skúsil a dal ma sledovať. Naozaj zábavné. Nasadil na mňa Dawlisha. Bolo to milé. Už raz som musel na Dawlisha použiť zaklínadlo. A s veľkou ľútosťou som to urobil znova.“
„Takže stále nevedia, kam chodíte?“ spýtal sa Harry. Dúfal, že dostane o tejto zaujímavej téme viac informácií, no Dumbledore sa iba usmial a pozrel naňho ponad polmesiačikovité okuliare.
„Nevedia, a ešte nie je vhodný čas, aby si to vedel ty. A teraz navrhujem, pokračujme, pokiaľ nemáš ešte niečo…“
„Vlastne mám, pán profesor,“ vravel Harry. „Ide o Malfoya a Snapa.“
„Profesora Snapa, Harry.“
„Áno, pane. Vypočul som časť ich rozhovoru na večierku profesora Slughorna, no… vlastne som ich sledoval…“