Harry pristúpil ku kamennej mise a poslušne sa sklonil, tvár sa mu ponorila do spomienok a on zažil známy pocit voľného pádu v prázdnom priestore, napokon pristál na špinavej kamennej dlažbe v takmer úplnej tme.
Chvíľu mu trvalo, kým sa rozhľadel a spoznal to miesto. Medzitým vedľa neho pristál Dumbledore. Dom Gauntovcov bol teraz neopísateľne špinavý, Harry niečo také ešte nevidel. Na strope visela hrubá vrstva pavučín, na stole medzi množstvom hrncov so zatvrdnutou vrstvou špiny ležalo plesnivé a zhnité jedlo. Jediné svetlo vychádzalo z kvapkajúcej sviečky, ktorá stála pri nohách muža s bradou a vlasmi takými dlhými a strapatými, že Harry mu nevidel ani oči, ani ústa. Ochabnuto sedel v kresle pri ohni a Harry chvíľu rozmýšľal, či nie je mŕtvy. No potom sa ozvalo hlasné zaklopanie na dvere a muž sa strhol a prebral, do pravej ruky chytil prútik, do ľavej krátky nôž.
Dvere sa pootvorili. Na prahu so staromódnou lampou v ruke stál chlapec, ktorého Harry ihneď spoznal – vysoký, bledý, tmavovlasý a pekný – tínedžer Voldemort.
Voldemort pomaly prešiel pohľadom po obydlí a objavil muža v kresle. Chvíľu na seba hľadeli, potom muž tackavo vstal, pričom množstvo prázdnych fliaš pri jeho nohách zahrkotalo a zacvendžalo na podlahe.
„TY!“ zreval. „TY!“
A opilecky sa vrhol na Riddla so zdvihnutým prútikom a nožom.
„Prestaň!“
Riddle to zvolal v parselčine. Muž narazil do stola a plesnivé hrnce s rachotom popadali na zem. Hľadel na Riddla. Dlho bolo ticho a obaja pritom nespúšťali oči jeden z druhého. Muž prerušil ticho.
„Ty tak rozprávaš?“
„Áno,“ odpovedal Riddle. Vošiel hlbšie do miestnosti a dvere sa za ním zatvorili. Harry musel nevoľky obdivovať Voldemorta za to, že vôbec nemal strach. Jeho tvár vyjadrovala iba znechutenie a možno sklamanie.
„Kde je Marvolo?“ spýtal sa.
„Je mŕtvy,“ odpovedal muž. „Zomrel už dávno.“
Riddle sa zamračil.
„Tak kto ste?“
„Ja som predsa Morfin.“
„Marvolov syn?“
„Jasne, že syn…“
Morfin si odhrnul vlasy zo špinavej tváre, aby videl Riddla lepšie, a Harry zbadal, že má na prste Marvolov prsteň s čiernym kameňom.
„Myslel som, že ste mukel,“ zašepkal Morfin. „Vyzeráte celkom ako ten mukel.“
„Aký mukel?“ ostražito sa spýtal Riddle.
„Ten mukel, do ktorého sa zaľúbila moja sestra a ktorý býva v tom veľkom dome na druhej strane,“ povedal Morfin a nečakane si odpľul. „Vyzeráte celkom ako on. Ten Riddle. Ale on je starší, nie? Keď tak teraz o tom rozmýšľam, je starší než vy…“
Morfin vyzeral, akoby bol trochu omámený, zakolísal sa a stále sa opieral o okraj stola.
„Viete, on sa vrátil,“ dodal hlúpo.
Voldemort hľadel na Morfina, akoby odhadoval jeho možnosti. Potom podišiel bližšie a povedaclass="underline" „Riddle sa vrátil?“
„Hm, ušiel od nej, a tak jej treba, vydať sa za takú špinu!“ Morfin si znovu odpľul. „Prv než utiekla, okradla nás! Kde je medailón, há? Kde je Slizolinov medailón?“
Voldemort neodpovedal. Morfina sa zase chytala zlosť, zaháňal sa nožom a ziapaclass="underline" „Zneuctila nás, tá cundra! A vy ste kto, že si sem prídete a vypytujete sa na to všetko? Už je po tom, nie…? Už sa to skončilo…“
Odvrátil sa, trochu sa zatackal a Voldemort šiel bližšie. Vtom sa neprirodzene zotmelo, zhasol Voldemortov lampáš i Morfinova sviečka, a všetko zastrela tma.
Dumbledorove prsty pevne zovreli Harryho ruku a obaja leteli naspäť do súčasnosti. Po tej nepreniknuteľnej tme tlmené zlatisté svetlo v Dumbledorovej pracovni Harryho oslepilo.
„To je všetko?“ ihneď sa spýtal Harry. „Prečo sa zotmelo, čo sa stalo?“
„Pretože od tej chvíle si Morfin na nič nepamätal,“ povedal Dumbledore a ukázal Harrymu na stoličku. „Keď sa na druhý deň ráno zobudil, ležal na zemi celkom sám. Marvolov prsteň zmizol.
V tom čase v Little Hangletone bežala po hlavnej ulici slúžka a kričala, že v salóne veľkého domu ležia tri telá: Tom Riddle starší, jeho otec a matka.
Muklovské úrady boli zmätené. Pokiaľ viem, do dnešného dňa nezistili, ako Riddlovci zomreli, pretože po kliatbe avada kedavra zvyčajne nezostanú nijaké fyzické stopy… výnimka sedí predo mnou,“ dodal Dumbledore a kývol na Harryho jazvu. „Naopak, na ministerstve hneď vedeli, že vraždil čarodejník. Vedeli aj, že na druhom konci údolia oproti riddlovskému sídlu žije čarodejník, ktorý nenávidí muklov. Už raz sedel vo väzení za napadnutie jedného zo zavraždených.
A tak z ministerstva prišli za Morfinom. Nepotrebovali ho vypočúvať, či použiť veritaserum alebo legilimenciu. Ihneď sa priznal k vražde a uviedol detaily, ktoré mohol vedieť iba vrah. Bol dokonca hrdý na to, že zabil tých muklov vraj na tú príležitosť čaka už roky. Odovzdal prútik a ako sa dokázalo, naozaj ním zavraždili Riddlovcov. Bez odporu sa nechal odviesť do Azkabanu. Znepokojovala ho iba strata otcovho prsteňa. „Zabije ma, že som ho stratil,“ znova a znova opakoval tým, čo ho prišli zaistiť. „Zabije ma, že som stratil ten prsteň.“ Odvtedy už nikdy nič iné nepovedal. Zvyšok života strávil v Azkabane, nariekal nad stratou posledného kúska Marvolovho dedičstva a je pochovaný pri väzení spolu s ostatnými úbožiakmi, ktorí vydýchli medzi jeho múrmi.“
„Takže Voldemort ukradol Morfinov prútik a použil ho?“ Harry sa vystrel na stoličke.
„Presne tak,“ prikývol Dumbledore. „Nemáme dôkazy, ale myslím, že si môžeme byť pomerne istí tým, čo sa stalo. Voldemort strýka omráčil, zobral si jeho prútik a šiel k veľkému domu oproti. Tam zavraždil mukla, ktorý opustil jeho matku čarodejnicu, a na dôvažok aj svojich muklovských starých rodičov. Tak vyhladil posledných členov nehodného riddlovského rodu a pomstil sa otcovi, ktorý ho nikdy nechcel. Potom sa vrátil do Gauntovho baraka, magicky podsunul do strýkovej mysle falošné spomienky, položil Morfinov prútik vedľa jeho bezvedomého majiteľa, stiahol mu starodávny prsteň z prsta a odišiel.“
„A Morfin nikdy nezistil, že to neurobil?“
„Nikdy,“ potvrdil Dumbledore. „Ako som povedal, v plnom rozsahu a hrdo sa priznal.“
„Ale celý čas mal v sebe aj túto skutočnú spomienku!“
„Áno, ale vyžadovalo to náročnú legilimenciu, aby som ju z neho vydoloval,“ vravel Dumbledore, „a prečo by sa niekto ponáral do Morfinovej mysle, keď sa už k zločinu priznal? Mne sa však podarilo navštíviť Morfina v posledných týždňoch jeho života, lebo vtedy som sa usiloval odhaliť o Voldemortovej minulosti čo najviac. Vytiahol som z neho túto spomienku iba horko-ťažko. Keď som zistil, čo obsahuje, pokúsil som sa dosiahnuť Morfinovo prepustenie z Azkabanu. Kým však na ministerstve dospeli k rozhodnutiu, Morfin zomrel.“
„No ako to, že na ministerstve neprišli na to, ako Voldernort Morfina očaroval?“ nahnevane sa spýtal Harry. „V tom čase bol predsa neplnoletý, nie? Myslel som si, že vedia odhaliť kúzla mladistvých!“
„Máš úplnú pravdu – vedia odhaliť kúzla, ale nie páchateľa: pamätáš sa, ako ťa ministerstvo obvinilo za vznášacie zaklínadlo, ktoré v skutočnosti bolo dielom…“
„Dobbyho,“ zavrčal Harry a tá nespravodlivosť ho ešte stále bolela. „Takže ak neplnoletý človek čaruje v dome dospelej čarodejnice alebo čarodejníka, na ministerstve sa o tom nedozvedia?“
„Rozhodne sa nedozvedia, kto čaroval,“ vysvetľoval Dumbledore a pousmial sa na Harryho veľkom rozhorčení. „Spoliehajú sa na čarodejníckych rodičov, že si vynútia poslušnosť svojho potomka, kým je v ich dome.“
„To je teda riadna sprostosť,“ rozčuľoval sa Harry. „Pozrite, čo sa stalo tu, pozrite, čo sa stalo Morfinovi!“