„Pán profesor,“ oslovil ho Harry a sám sebe veľmi pripoinínal Voldemorta. „Chcel by som sa vás na niečo spýtať.“
„Tak sa spytuj, chlapče, spytuj sa…“
„Pane, chcel by som vedieť, čo viete o… o horcruxoch?“
Slughorn zmeravel. Jeho okrúhla tvár akoby spľasla. Oblizol si pery a zachrípnuto sa spýtaclass="underline" „Čo si to povedal?“
„Spytoval som sa, či neviete niečo o horcruxoch, pane. Viete…“
„Na to ťa nahovoril Dumbledore,“ zašepkal Slughorn.
Jeho hlas sa celkom zmenil. Už nebol veselý, ale šokovaný, zdesený. Nervózne hmatal po náprsnom vrecku, vytiahol vreckovku a utieral si spotené čelo.
„Dumbledore ti ukázal tú… tú spomienku,“ vravel. „No? Ukázal?“
„Áno,“ Harry sa okamžite rozhodol, že bude lepšie neklamať.
„Pravdaže,“ potichu si zašomral Slughorn, stále si utierajúc bledú tvár. „Pravdaže… takže ak si videl tú spomienku, Harry, vieš, že ja nič neviem… nič…“ dôrazne opakoval to slovo, „… o horcruxoch.“
Chytil kufrík z dračej kože, strčil si vreckovku do vrecka a ponáhľal sa k dverám.
„Pane,“ zúfalo ho oslovil Harry. „Len som si myslel, že na tej spomienke môže byť ešte niečo viac…“
„Naozaj?“ odpovedal Slughorn. „Tak v tom prípade si sa mýlil. MÝLIL!“
Posledné slovo až zreval a kým Harry stihol ešte niečo povedať, zabuchol za sebou dvere žalára.
Ani Ron, ani Hermiona Harrymu vôbec neprejavili súcit, keď im povedal, ako katastrofálne rozhovor dopadol. Hermiona ešte stále soptila, že Harry triumfoval, hoci nijakú prácu neurobil, a Rona rozhorčilo, že Harry nepodstrčil bezoár aj jemu.
„Bolo by to vyzeralo hlúpo, keby sme to urobili obaja!“ podráždene namietal Harry. „Pozri, len som sa ho pokúšal obmäkčiť, aby som sa mohol spýtať na Voldemorta. Och, pochopíš to už konečne!“ dodal namrzene, keď sa Ron pri tom mene strhol.
Podráždený neúspechom a Hermioniným a Ronovým postojom Harry v nasledujúcich dňoch dumal, čo spraví so Slughornom. Rozhodol sa, že ho zatiaľ nechá, nech si myslí, že na horcruxy zabudol. Určite bude najlepšie, ak v ňom vyvolá falošný pocit bezpečia, kým znovu zaútočí.
Keď sa Harry Slughorna už viac nevypytoval, učiteľ elixírov sa k nemu znova správal prívetivo ako predtým a zdalo sa, že tú vec pustil z hlavy. Harry čakal na pozvanie na niektorý z jeho večierkov, rozhodnutý tentoraz ho prijať, aj keby mal preložiť metlobalový tréning. Žiaľ, nijaká pozvánka neprichádzala. Harry si to preveroval aj u Ginny a Hermiony, no ani jedna z nich pozvanie nedostala a pokiaľ vedeli, ani nikto iný. Harry uvažoval, či Slughorn predsa len ľahostajnosť nepredstiera a jednoducho sa rozhodol nedať Harrymu ďalšiu možnosť spýtať sa ho.
Medzitým Hermionu po prvý raz sklamala rokfortská knižnica. Tak ju to zdesilo, že sa dokonca zabudla hnevať na Harryho za trik s bezoárom.
„Nenašla som jedinú zmienku o tých horcruxoch!“ sťažovala sa. „Ani jednu jedinú! Prelistovala som celé oddelenie s obmedzeným prístupom, ba aj tie najstrašnejšie knihy s návodmi na prípravu tých odporných elixírov – a nič! Nenašla som nič, iba v úvode ku knihe Mágia prevelice planá som našla toto: o horcruxe, naj hanebnejšom z magických výmyslov, nebudeme rozprávať ani usmernenia vydávať… tak prečo ho teda spomínajú?“ poznamenala netrpezlivo a tak zatresla prastarý foliant, až strašidelne zakvílil. „Och, čuš,“ zahriakla ho a strčila si knihu zasa do tašky.
S príchodom februára sa sneh okolo školy topil a nahradila ho studená nepríjemná vlhkosť. Nad hradom viseli nízke fialovosivé mraky a po neprestajnom ľadovom daždi boli trávniky klzké a blatisté. Z týchto dôvodov sa prvá lekcia premiestňovania pre šiestakov naplánovaná na sobotu ráno, aby nevymeškali normálne vyučovanie, konala vo Veľkej sieni, a nie vonku.
Harry s Hermionou (Ron išiel s Lavender) v sieni zistili, že stoly zmizli. Do vysokých okien šľahal dážď a na čarovnom strope sa prevaľovali tmavé mraky, keď sa šiestaci zhromaždili pred profesormi McGonagallovou, Snapom, Flitwickom a Sproutovou – vedúcimi fakúlt – a malým čarodejníkom, zrejme inštruktorom premiestňovania z ministerstva, ako sa Harry dovtípil. Bol čudne bezfarebný, mal nevýrazné mihalnice, chumáčovité vlasy a vyzeral takmer nehmotne, akoby ho poľahky odfúkol aj ten najmenší závan vetra. Harry rozmýšľal či ustavičné odmiestňovanie a primiestňovanie akosi nezredukovalo jeho hmotu, alebo či taká krehká stavba tela nie je ideálna pre každého, kto chce miznúť.
„Dobré ráno,“ privítal ich ministerský čarodejník, keď sa konečne zhromaždili všetci študenti a vedúci fakúlt urobili poriadok. „Volám sa Wilkie Twycross a nasledujúcich dvanásť týždňov budem vaším inštruktorom premiestňovania. Dúfam, že sa mi za tento čas podarí pripraviť vás na skúšku…“
„Malfoy, buďte ticho a dávajte pozor!“ napomenula Draca profesorka McGonagallová.
Všetci sa obzreli. Malfoy sa začervenal a ako ustupoval od Crabba, s ktorým sa šeptom o niečom hádali, bolo na ňom vidieť, že je naštvaný. Harry rýchlo pozrel na Snapa. Ten sa tiež tváril nahnevane, hoci Harry mal podozrenie, že ani tak nie pre Malfoyovo správanie ako skôr preto, že McGonagallová napomenula študenta z jeho fakulty.
„… a že mnohí z vás ju úspešne urobia.“ Twycross pokračoval, akoby nijakého vyrušenia nebolo.
„Ako možno viete, zvyčajne nie je možné primiestňovať sa a odmiestňovať v Rokforte. Pán riaditeľ však z Veľkej siene odstránil kúzelnú prekážku, aby ste mohli skúšať. Dovoľte mi však zdôrazniť, že sa nebudete môcť premiestňovať za múry tejto siene a že by bolo nerozumné, keby ste sa o to pokúšali.
Teraz sa, prosím, rozmiestnite tak, aby ste mali pred sebou voľný priestor asi pol druha metra.“
Nastal zmätok a tlačenica. Ako sa študenti rozostavovali, vrážali do seba a vytláčali susedov zo svojho priestoru. Vedúci fakúlt prechádzali pomedzi nich, ukazovali, kde sa majú postaviť, a utišovali hádky.
„Harry, kam ideš?“ spytovala sa Hermiona.
No Harry neodpovedal, rýchlo sa presúval pomedzi študentov, popri mieste, kde sa profesor Flitwick piskľavo pokúšal rozostaviť Bystrohlavčanov, lebo všetci chceli byť vpredu, okolo profesorky Sproutovej, ktorá naháňala Bifľomorčanov, aby sa postavili do radu, vyhol sa Erniemu Macmillanovi a podarilo sa mu postaviť sa celkom dozadu, priamo za Malfoya, ktorý využil všeobecný rozruch a pokračoval v hádke so vzdorovitým Crabbom vzdialeným pol druha metra od neho.
„Neviem ešte ako dlho, jasné?“ vyštekol Malfoy, nevšímajúc si Harryho za sebou. „Trvá to dlhšie, než som si myslel.“
Crabbe otvoril ústa, ale Malfoy zrejme uhádol, čo chce povedať.
„Pozri, teba do toho nič, čo robím, Crabbe. Ty a Goyle len robte, čo máte, a dávajte pozor!“
„Ja svojim priateľom hovorím, čo robím, ak chcem, aby mi kryli chrbát,“ povedal Harry dosť nahlas, aby ho počul aj Malfoy.
Malfoy sa ihneď zvrtol a ruka mu letela k prútiku, ale presne v tej chvíli všetci štyria vedúci fakúlt vykríkli: „Ticho!“ a nastalo ticho. Malfoy sa pomaly otočil dopredu.
„Ďakujem,“ povedal Twycross, „tak teda…“
Mávol prútikom. Pred každým študentom sa na dlážke ihneď zjavila starodávna obruč.
„Pri premiestňovaní je dôležité zapamätať si tri S: smer, sústredenie, sila vôle!
Krok číslo jeden: svoju myseľ pevne upnite na želaný smer,“ prikazoval Twycross. V tomto prípade budete smerovať do vnútra vašej obruče. Teraz sa, prosím, sústreďte na smer.“
Všetci sa ukradomky obzerali, či aj ostatní hľadia do obruče pred sebou, a potom rýchlo robili, čo im Twycross kázal. Harry hľadel na kruhovú plochu zaprášenej podlahy v obruči a veľmi sa usiloval nemyslieť na nič iné. Stále ho však odpútavala myšlienka, že Malfoy pri svojej činnosti potrebuje strážcov.