„Harry,“ zamumlal. „Na návštevu je veľmi skoro… v sobotu zvyčajne spávam dlho…“
„Pán profesor, je mi naozaj ľúto, že vás ruším,“ ospravedlňoval sa Harry čo možno najtichšie, kým Ron sa staval na prsty, aby dovidel do Slughornovej izby, „ale môj priateľ Ron omylom prehltol elixír lásky. Nemohli by ste mu namiešať protilátku? Vzal by som ho k madam Pomfreyovej, ale pretože nemáme mať nič z Výnimočných výmyslov Weasleyovcov a viete… trápne otázky…“
„Myslel by som si, že ty, Harry, taký odborník na elixíry, mu nejaký liek namiešaš,“ poznamenal Slughorn.
„No,“ Harryho rozptyľovalo, že Ron ho štuchá pod rebrá v snahe pretisnúť sa do izby, „viete, nikdy som protilátku na elixír lásky nerobil, a kým by som ju pripravil správne, Ron by mohol urobiť niečo vážne…“
Našťastie Ron práve v tej chvíli zastonaclass="underline" „Nevidím ju, Harry, kde ju skrýva?“
„Nebol ten elixír po záruke?“ spýtal sa Slughorn, ktorý si teraz premeriaval Rona s profesionálnym záujmom. „Čím dlhšie sa skladuje, tým silnejšie môžu byť jeho účinky.“
„Tým by sa to dalo vysvetliť,“ dychčal Harry, lebo už doslova musel zápasiť s Ronom, aby sa nevrhol na Slughorna. „On má dnes narodeniny, pán profesor,“ prosebne dodal Harry.
„Dobre teda, tak poďte ďalej, poďte ďalej,“ súcitne povedal Slughorn. „Všetko potrebné mám tu v taške, nie je to náročná protilátka…“
Ron vtrhol do Slughornovej prekúrenej a nábytkom prepchatej pracovne, potkol sa o strapcami ozdobený stolček, zachytil sa Harryho okolo krku, aby udržal rovnováhu, a šepkaclass="underline" „Ona to nevidela, však nie?“
„Ešte tu nie je,“ povedal mu Harry a hľadel, ako Slughorn otvára kufrík s elixírmi a berie pár kvapiek toho, pár onoho a pridáva ich do krištáľovej fľašky.
„To je dobre,“ horúčkovite drmolil Ron. „Ako vyzerám?“
„Veľmi príťažlivo,“ prívetivo ho ubezpečoval Slughorn a podával Ronovi pohár čírej tekutiny. „Vypi to, je to tonikum na nervy, aby si bol pokojný, keď príde.“
„Výborne,“ Ron dychtivo vypil protilátku, hlasno pregĺgajúc.
Harry so Slughornom ho sledovali. Ron sa na nich chvíľu usmieval, potom mu veľmi pomaly kútiky ovisli, úsmev zmizol a nahradil ho výraz absolútneho zdesenia.
„Tak už si zase normálny?“ uškŕňal sa Harry. Slughorn sa chichotal. „Veľmi vám ďakujem, pán profesor.“
„To nestojí za reč, chlapče, to nestojí za reč,“ povedal Slughorn, keď Ron klesol do blízkeho kresla a vyzeral zničene. „Potrebuje niečo na povzbudenie,“ pokračoval Slughorn a motal sa okolo stola plného nápojov. „Mám tu ďatelinové pivo, mám víno a poslednú fľašku medoviny dozretej v dubovom sude… hmmm… chcel som ju dať Dumbledorovi na Vianoce… ach, no dobre…“ pokrčil plecami, „nebude mu chýbať, čo nikdy nemal! Otvoríme ju teraz a oslávime narodeniny pána Weasleyho. Bolesť zo sklamanej lásky nič nezaženie lepšie…“
Znovu sa zasmial a Harry sa k nemu pripojil. Od toho katastrofálneho prvého pokusu získať od Slughorna skutočnú spomienku sa teraz Harry prvý raz ocitol so Slughornom takmer sám. Možno keby ho udržal v dobrej nálade… keby mali dosť zrelej medoviny…
„Tak nech sa páči,“ podal Harrymu a Ronovi po poháriku medoviny a svoj dvíhal na prípitok: „Tak teda všetko najlepšie k narodeninám, Ralf…“
„… Ron…“ šepkal Harry.
No Ron, ktorý prípitok zrejme nevnímal, si už nalial medovinu do úst a prehltol.
Uplynula jediná sekunda, sotva srdce stačilo jedenkrát udrieť, keď si Harry uvedomil, že sa stalo niečo strašné a Slughorn si to zrejme nevšimol.
„… a nech máte viac…“
„Ron!“
Ron pustil pohár, napoly vstal z kresla a potom sa zrútil na zem a končatiny sa mu nekontrolovateľne mykali. Z úst sa mu valila pena a oči išli vyskočiť z jamôk.
„Pán profesor!“ skríkol Harry. „Robte niečo!“
No Slughorn zmeravel od šoku. Ron sa mykal a dusil, pokožka mu modrela.
„Čo… ale…“ jachtal Slughorn.
Harry preskočil nízky stolík a bežal k Slughornovmu otvorenému kufríku s elixírmi, vyťahoval nádobky a vrecúška, zatiaľ čo sa v miestnosti ozýval Ronov sípavý dych. Vtom to našiel – scvrknutý kamienok v tvare obličky. Slughorn si ho od neho vzal na hodine elixírov.
Vrhol sa k Ronovi, nasilu mu otvoril ústa a strčil mu do nich bezoár. Ron sa silno striasol, chrapľavo vdýchol a jeho telo ochablo a znehybnelo.
19
Škriatkovia špióni
„Takže nakoniec to neboli najlepšie Ronove narodeniny?“ skonštatoval Fred.
Bol večer, v nemocničnom krídle bolo ticho, okná zastreté, lampy rozsvietené. Ron tu ležal ako jediný pacient. Harry, Hermiona a Ginny sedeli pri ňom. Celý deň čakali za dvojkrídlovými dverami a usilovali sa nazrieť dnu, vždy keď niekto vyšiel alebo vošiel. Madam Pomfreyová ich pustila k nemu až o ôsmej. Fred s Georgeom prišli desať minút po nich.
„Nepredstavovali sme si, že mu darček odovzdáme takto,“ zamračene hovoril George, položil veľký balík Ronovi na nočný stolík a sadol si vedľa Ginny.
„Áno, keď sme si tú scénu predstavovali, bol pri vedomí,“ potvrdil Fred.
„Čakali sme v Rokville, že ho prekvapíme…“ dodal George.
„Boli ste v Rokville?“ spýtala sa Ginny a pozrela naňho.
„Uvažovali sme, že kúpime Zonkov obchod,“ mračil sa Fred. „Vieš, ako rokvillskú pobočku, ale bude nám to na figu, ak vás už nebudú cez víkendy púšťať na nákupy… ale to teraz nie je dôležité.“
Pritiahol si stoličku k Harrymu a hľadel na Ronovu bledú tvár.
„Ako sa to vlastne stalo, Harry?“
Harrymu sa zdalo, že to už rozpráva po stý raz – najprv Dumbledorovi, potom McGonagallovej, madam Pomfreyovej, Hermione a Ginny.
„…a potom som mu do krku strčil bezoár a začal dýchať trochu ľahšie, Slughorn bežal po pomoc, prišli McGonagallová a madam Pomfreyová a zobrali Rona sem. Vraj sa dá do poriadku. Madam Pomfreyová hovorí, že tu bude musieť zostať tak týždeň… a brať rutovú esenciu…“
„Pána, to ale bolo šťastie, že ti napadol ten bezoár,“ zašepkal George.
„Šťastie bolo, že sa v miestnosti bezoár našiel,“ povedal Harry, ktorého až mrazilo pri pomyslení, čo by sa bolo stalo, keby tam ten malý kamienok nebol.
Hermiona hlasno potiahla nosom. Celý deň bola mimoriadne tichá. Potom, ako pribehla hore za Harrym k nemocničnému krídlu a povypytovala sa, čo sa stalo, sa takmer nezúčastňovala na rozhovore, z a t i a ľ čo Harry s Ginny donekonečna rozoberali, ako bol Ron otrávený, iba stála vedľa nich so stisnutými zubami, tvárila sa vyľakane, až kým ich konečne nepustili dnu.
„Mama s otcom to vedia?“ spýtal sa Fred Ginny.
„Už tu boli, prišli asi pred hodinou – teraz sú u Dumbledora, ale o chvíľu sa vrátia.“
Chvíľu bolo ticho a všetci hľadeli na Rona, ktorý niečo mumlal zo spánku.
„Takže ten jed bol v nápoji?“ potichu sa spýtal Fred.
„Áno,“ hneď odpovedal Harry, lebo na nič iné nemohol myslieť, a bol rád, že to môže preberať znova. „Slughorn nám nalial…“
„Mohol naliať niečo Ronovi do pohára tak, že ty by si to nevidel?“
„Asi áno,“ povedal Harry, „ale prečo by to robil?“
„Netuším,“ mračil sa Fred. „Nemyslíš, že si mohol pomýliť poháre? Že chcel dostať teba?“
„Prečo by Slughorn chcel Harryho otráviť?“ spýtala sa Ginny.
„Ja neviem,“ pokrčil Fred plecami, „ale iste je množstvo ľudí, ktorí by chceli Harryho otráviť, nie? Keďže je vyvolený a to ostatné.“
„Tak ty si myslíš, že Slughorn je smrťožrút?“ spýtala sa Ginny.
„Všetko je možné,“ zlovestne povedal Fred.
„Mohol byť pod vplyvom imperiusu,“ špekuloval George.