„Och…“ scénka v Harryho mysli sa rozplynula. „Áno… ale videl som Malfoya kamsi sa zakrádať s dvoma dievčatami, a tie dve sa tvárili, akoby s ním nechceli ísť, a to už po druhý raz nebol na metlobale s ostatnými. Vynechal aj posledný zápas, pamätáš sa?“ Harry si vzdychol. „Teraz, keď viem, ako katastrofálne ten zápas dopadol, tak si myslím, že som ho mal radšej sledovať…“
„Nebuď hlúpy,“ zavrátil ho Ron. „Nemohol si neprísť na zápas len preto, že sleduješ Malfoya! Si predsa kapitán.“
„Chcem vedieť, čo chystá,“ dôvodil Harry. „A nehovor mi, že som si to len vymyslel, po tom, čo som vypočul, keď bol so Snapom…“
„Ja som nikdy nepovedal, že si si to vymyslel,“ ohradil sa Ron, zdvihol sa na lakti a mračil sa na Harryho, „ale neexistuje nijaké pravidlo, podľa ktorého by mohol na tomto mieste v tom istom čase intrigovať iba jediný človek. Začínaš byť Malfoyom posadnutý, Harry, keď si už uvažoval, že by si vynechal zápas, aby si ho sledoval…“
„Ja ho chcem prichytiť!“ zvolal Harry rozladene. „Kam chodí, keď zmizne z mapy?“
„Ja neviem… do Rokvillu?“ zazíval Ron.
„Nikdy som na mape nevidel, že by chodil po tajných chodbách. Myslel som, že tie sa sledujú.“
„Tak potom neviem,“ krútil hlavou Ron.
Nastalo ticho. Harry hľadel na kruh svetla nad hlavou a rozmýšľal…
Keby tak mal moc Rufusa Scrimgeoura, mohol by na Malfoya niekoho nasadiť, ale Harry nanešťastie nemal k dispozícii plnú kanceláriu aurorov a usiloval sa niečo vymyslieť s DA, lenže aj ostatné decká by mali problémy, keby vynechávali vyučovanie, a väčšina z nich mala nabitý rozvrh…
Z Ronovej postele sa ozvalo tiché hrkotavé zachrápanie. Po chvíli vyšla z pracovne madam Pomfreyová, tentoraz v hrubom župane. Najľahšie bolo predstierať spánok. Harry sa pretočil nabok a počúval, ako sa závesy okolo postelí samy zahŕňajú, keď mávla prútikom. Svetlo lámp sa stlmilo a ona sa vrátila do svojej miestnosti, počul, ako sa za ňou zavreli dvere, a vedel, že išla spať.
Toto je už tretí raz, čo sa ocitol v nemocničnom krídle po zranení na metlobale, spomínal Harry potme. Naposledy spadol z metly, pretože okolo štadióna boli dementori, a predtým mu z ruky zmizli všetky kosti vďaka zásahu nenapraviteľne neschopného profesora Lockharta… to bolo zatiaľ najbolestivejšie zranenie… pamätal si, ako trpel v tú noc, keď mu všetky kosti v ruke znova rástli, a ten nepríjemný pocit nepoľavil, ani keď v noci dostal nečakanú návštevu…
Harry sa prudko posadil a srdce mu divo bilo. Obväz na hlave sa mu zošmykol nabok. Konečne našiel riešenie. Predsa len existuje spôsob, ako Malfoya sledovať – ako mohol na to zabudnúť, prečo mu to nenapadlo skôr?
Lenže ako ho zavolať? Ako sa to robí?
Harry potichu, opatrne zavolal do tmy:
„Kreacher?“
Ozvalo sa hlasné puknutie a vzápätí tichú miestnosť zaplavili zvuky ruvačky a kvikot. Ron sa s výkrikom zobudil.
„Čo sa deje…?“
Harry rýchlo namieril prútikom na dvere pracovne madam Pomfreyovej a zamrmlaclass="underline" „Muffliato!“ nech nepribehne. Potom preliezol na koniec postele, aby sa lepšie pozrel, čo sa deje.
Na zemi uprostred spálne sa váľali dvaja domáci škriatkovia, jeden mal na sebe zbehnutý gaštanovohnedý sveter a niekoľko vlnených klobúkov, druhému visela na bokoch špinavá stará utierka. Potom sa ozvalo ďalšie tresknutie a nad zápasiacimi škriatkami sa zjavil duch Zloduch.
„Sledoval som to, Potty!“ rozhorčene hovoril Harrymu a ukazoval na zápas pod sebou a hlasno sa zachechtal. „Pozri na tie tvorčeky, ako sa handrkujú, bum-bum, cvak-cvak…“
„Kreacher nebude Harryho Pottera urážať pred Dobbym, nie, nebude, inak Dobby zavrie Kreacherovi ústa!“ jačal Dobby.
„… kop-kop, škrab-škrab!“ natešene vykrikoval Zloduch a hádzal do škriatkov kúsky kriedy, aby ich ešte väčšmi rozzúril. „Pich-pich, štuch-štuch!“
„Kreacher o svojom pánovi bude hovoriť, čo chce, ó, áno! A aký je to pán? Kamaráti sa so špinavými humusákmi! Och, čo by povedala chuderka Kreacherova pani…?“
Čo presne by Kreacherova pani povedala, to sa nedozvedeli, lebo v tej chvíli Dobby malou hrčovitou päsťou zasiahol Kreacherove ústa a vyrazil mu polovicu zubov. Harry s Ronom vyskočili z postelí a odtrhli škriatkov od seba, hoci obaja sa ešte pokúšali kopať a mlátiť toho druhého, podpichovaní Zloduchom, ktorý lietal pod lampou a pišťaclass="underline" „Strč mu prsty do nosa, vytrhni mu mozog, obtrhaj uši…“
Harry namieril prútikom na Zloducha a zvolaclass="underline" „Lepojazykus!“ Zloduch sa chytil za hrdlo, preglgol a odletel oplzlo gestikulujúc, lebo nemohol rozprávať, keďže sa mu jazyk prilepil na podnebie.
„To bolo pekné,“ ocenil Ron a zdvihol Dobbyho do vzduchu, aby sa jeho rozháňajúce sa končatiny už nemohli dotknúť Kreachera. „Ďalšie Princovo zaklínadlo, však?“
„Áno.“ Harry skrútil Kreacherovi vycivenú ruku dozadu. „Dobre – zakazujem vám, aby ste sa vy dvaja bili! Teda, Kreacher, ty máš zakázané biť Dobbyho. Dobby, ja viem, že ti nemôžem rozkazovať…“
„Dobby je slobodný domáci škriatok a môže poslúchať, koho chce, a Dobby urobí všetko, čo od neho Harry Potter chce!“ vyhlásil Dobby a po scvrknutej tváričke mu stekali slzy na pulóver.
„Tak dobre,“ pristal Harry a obaja s Ronom škriatkov pustili, tí dopadli na zem, ale už sa viac nebili.
„Pán ma volal?“ spýtal sa Kreacher a uklonil sa, i keď pritom na Harryho vrhol pohľad, z ktorého bolo jasné, že by mu prial ukrutnú smrť.
„Áno, volal som ťa,“ potvrdil Harry a pozrel na dvere pani Pomfreyovej, či ešte muffliato funguje – nezdalo sa, že by niečo z toho rozruchu počula. „Mám pre teba prácu.“
„Kreacher urobí všetko, čo pán chce,“ odvetil Kreacher a uklonil sa tak hlboko, že jeho pery sa skoro dotkli hrčovitých prstov na nohách, „lebo Kreacher nemá na výber, ale Kreacher sa hanbí, že má takého pána, áno…“
„Dobby to urobí, Harry Potter!“ zapišťal Dobby a oči veľké ako tenisové loptičky sa mu zaliali slzami. „Dobby by považoval za česť pomáhať Harrymu Potterovi!“
„Keď tak nad tým uvažujem, bolo by dobré požiadať vás oboch,“ povedal Harry. „Tak teda dobre… chcem, aby ste sledovali Draca Malfoya.“
Harry ignoroval Ronov prekvapený a zároveň rozhorčený pohľad a pokračovaclass="underline" „Chcem vedieť, kam chodí, s kým sa stretáva a čo robí. Chcem, aby ste ho sledovali dvadsaťštyri hodín.“
„Áno, Harry Potter!“ okamžite sľúbil Dobby a jeho veľké oči sa vzrušene leskli. „A ak to Dobby urobí zle, vrhne sa z najvyššej veže, Harry Potter!“
„To nebude potrebné,“ rýchlo povedal Harry.
„Pán chce, aby som sledoval najmladšieho z Malfoyovcov?“ zaškriekal Kreacher. „Pán chce, aby som špehoval čistokrvného synovca mojej starej panej?“
„Presne toho,“ potvrdil Harry, a keďže predvídal veľké nebezpečenstvo, rozhodol sa mu ihneď zabrániť. „A zakazujem ti upozorniť ho na to, Kreacher, alebo mu nejako dať najavo, čo robíš, vôbec sa s ním rozprávať, alebo mu písať odkazy… alebo sa s ním akýmkoľvek spôsobom spojiť. Pochopil si?“
Zdalo sa mu, že Kreacher sa veľmi usiluje nájsť v pokynoch, ktoré práve dostal, nejakú dieru, a čakal. Po chvíli sa však na Harryho uspokojenie znova hlboko uklonil a s trpkosťou nahnevane povedaclass="underline" „Pán myslí na všetko a Kreacher ho musí poslúchnuť, aj keď by Kreacher radšej slúžil tomu chlapcovi Malfoyovi, ó, áno…“
„Tak je to vybavené,“ povedal Harry. „Budem chcieť od vás pravidelné hlásenia, ale dajte pozor, aby okolo mňa neboli ľudia, keď sa zjavíte. Ron a Hermiona sú v poriadku. A nikomu nehovorte, čo robíte. Len sa Malfoya držte ako náplasť na bradavice.“