Zazvonilo a Ernie s Malfoyom ihneď odišli.
„Pán profesor,“ začal Harry, ale Slughorn sa ihneď obzrel a keď videl, že trieda je prázdna, okrem neho a Harryho tam už nikto nie je, čo najrýchlejšie sa ponáhľal z miestnosti.
„Pán profesor, pán profesor, nechcete ochutnať môj e…“ zúfalo volal Harry.
No Slughorn už bol preč. Sklamaný Harry vylial kotlík, zbalil si veci, odišiel zo žalára a pomaly kráčal hore schodmi do klubovne.
Ron s Hermionou sa vrátili neskoro popoludní.
„Harry!“ zvolala Hermiona, len čo prešli cez portrétovú dieru. „Harry, urobila som!“
„Výborne!“ zvolal. „A Ron?“
„On… tesne neurobil,“ zašepkala Hermiona, lebo vtom sa ta dovliekol zhrbený Ron a tváril sa mrzuto. „Bola to skutočná smola – taká drobnosť. Skúšajúci zbadal, že na pôvodnom mieste po ňom zostala polovica obočia… Ako si dopadol so Slughornom?“
„Nijaká radosť,“ odvetil Harry a prihovoril sa Ronovi: „Smola, kamoško, ale nabudúce to spravíš – môžeme ich robiť spolu.“
„Áno, asi áno,“ pripúšťal Ron. „Ale polovica obočia! Ako keby na tom záležalo.“
„Ja viem,“ upokojovala ho Hermiona, „naozaj sa to zdá byť trochu kruté…“
Počas večere väčšinou na striedačku nadávali na skúšajúceho, takže v klubovni, kde sa usadili a preberali pretrvávajúci problém so Slughornom a jeho spomienkou, Ron už vyzeral trošičku veselšie.
„Tak čo, Harry, použiješ felix felicis alebo čo?“ spytoval sa Ron.
„Áno, asi radšej áno. Myslím, že ho nebudem potrebovať celý, určite nie na dvanásť hodín, nemôže to trvať celú noc… Dám si len dúšok. Dve či tri hodiny by mali stačiť.“
„Je to skvelý pocit, keď sa z neho napiješ,“ spomínal Ron. „Akože v ničom nemôžeš zlyhať.“
„O čom to hovoríš?“ smiala sa Hermiona. „Veď si nikdy nijaký nevypil.“
„Áno, ale myslel som si, že som vypil, nie?“ ohradil sa Ron, akoby to bolo jasné. „Ako keby v tom bol rozdiel…“
Pretože práve videli Slughorna vchádzať do Veľkej siene a vedeli, že sa pri jedle neponáhľa, chvíľu sa zdržali v klubovni a podľa plánu mal ísť Harry do Slughornovej pracovne neskôr, aby učiteľ mal dosť času sa ta vrátiť. Keď slnko kleslo za vrcholky stromov v Zakázanom lese, usúdili, že tá chvíľa prišla. Presvedčili sa, či sú Neville, Dean a Seamus v klubovni, a odkradli sa do chlapčenskej spálne.
Harry vybral ponožky z útrob kufra a z nich vytiahol lesklú fľaštičku.
„Tak teda idem na to,“ zdvihol fľašku a odpil si starostlivo odmeraný dúšok.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Hermiona.
Harry chvíľu neodpovedal. Potom sa ho pomaly, ale isto zmocňoval radostný pocit z nekonečných možností, zdalo sa mu, že môže urobiť čokoľvek, čokoľvek na svete… a získať Slughornovu spomienku sa mu odrazu zdalo nielen možné, ale dosť ľahké…
S úsmevom vstal a prekypoval sebadôverou.
„Výborne,“ povedal. „Naozaj výborný pocit. Dobre… idem k Hagridovi.“
„Čo?“ zdesene zvolali Ron s Hermionou.
„Nie, Harry, ty musíš ísť za Slughornom, zabudol si?“ presviedčala ho Hermiona.
„Nie,“ s istotou vyhlásil Harry. „Idem k Hagridovi, mám dobrý pocit z toho, že idem k Hagridovi.“
„Máš dobrý pocit z toho, že ideš pochovávať obrovského pavúka?“ ohromene sa spýtal Ron.
„Áno,“ prikývol Harry a vytiahol si z batoha neviditeľný plášť. „Cítim, že tam dnes večer musím byť. Viete, ako to myslím?“
„Nie,“ odvetili Ron s Hermionou jednohlasne a obaja už vyzerali naozaj vystrašene.
„Určite je to felix felicis?“ znepokojene sa spytovala Hermiona a zdvihla fľašku k svetlu. „Nemal si inú fľašku s niečím… neviem čím?“
„Esenciou šialenstva?“ nadškrtol Ron a Harry si prehodil plášť cez plecia.
Harry sa zasmial a Ron s Hermionou sa tvárili ešte vyľakanejšie.
„Verte mi. Viem, čo robím…“ ubezpečoval ich. „či aspoň… felix to vie.“ A sebaisto kráčal k dverám.
Harry si zakryl neviditeľným plášťom aj hlavu, zbehol dolu schodmi a Ron s Hermionou sa ponáhľali za ním. Na konci schodov Harry vykĺzol cez otvorené dvere.
„Čo si tam hore robil s ňou?“ škriekala Lavender Brownová a priamo cez Harryho hľadela na Rona a Hermionu, ktorí sa vynorili z chlapčenských spálni. Harry počul, ako mu za chrbtom Ron niečo bľaboce, a bežal preč.
Dostať sa cez portrétovú dieru bolo jednoduché. Práve vošli Ginny s Deanom a Harry prekĺzol pomedzi nich. Pritom náhodou vrazil do Ginny.
„Nestrkaj ma, prosím ťa, Dean,“ nahnevane sa ohradzovala Ginny. „Vždy to robíš. Viem prejsť aj sama…“
Portrétová diera sa za Harrym zatvorila, ale ešte začul, ako Dean niečo nazlostene odsekol… Jeho nálada ešte stúpla. Harry sa po hrade nemusel zakrádať, lebo cestou nikoho nestretol, no to ho ani najmenej neprekvapovalo: dnes večer bol najšťastnejším človekom na Rokforte.
Netušil, prečo je to dobrý nápad ísť k Hagridovi. Cítil, akoby elixír osvetľoval jeho kroky kúsok dopredu. Nevidel konečný cieľ, nevidel, ako do toho zapadá Slughorn, ale vedel, že sa uberá správnou cestou k získaniu spomienky. Vo vstupnej hale videl, že Filch zabudol zamknúť. Usmiaty otvoril dvere a vdýchol svieži vzduch a vôňu trávy a až potom vyšiel na schody do súmraku.
Až na spodnom schode mu zišlo na um, aké príjemné by bolo prejsť sa k Hagridovi cez zeleninové záhony. Nemal to priamo po ceste, ale zdalo sa mu jasné, že má poslúchnuť toto náhle nutkanie, a tak ihneď zamieril k zeleninovým záhonom, kde s potešením, ale nie až taký prekvapený, našiel profesora Slughorna v rozhovore s profesorkou Sproutovou. Harry celkom pokojne striehol za kamenným múrikom a počúval, o čom sa rozprávajú.
„… naozaj vám ďakujem, že ste tomu venovali čas, Pomona,“ zdvorilo ďakoval Slughorn. „Väčšina uznávaných odborníkov tvrdí, že najúčinnejšie sú, ak sa zberajú za súmraku.“
„Ó, s tým celkom súhlasím,“ vľúdne hovorila profesorka Sproutová. „To vám stačí?“
„Úplne,“ ubezpečoval ju Slughorn a Harry videl, že nesie plnú náruč nejakých listnatých rastlín. „Pár listov by malo mojim tretiakom stačiť a niečo navyše, keby ich niekto prevaril… Tak vám prajem príjemný večer a ešte raz veľmi ďakujem!“
Profesorka Sproutová zamierila do hustnúcej tmy k skleníkom a Slughorn vykročil k miestu, kde stál neviditeľný Harry.
Harryho ihneď premohla túžba ukázať sa a širokým gestom zhodil plášť.
„Dobrý večer, pán profesor.“
„Pri Merlinovej brade, Harry, ale si ma vyľakal,“ Slughorn zastal a tváril sa ostražito. „Ako si sa dostal z hradu?“
„Filch asi zabudol zamknúť dvere,“ povedal Harry veselo a potešilo ho, že sa Slughorn mračí.
„Ja toho chlapa nahlásim, lebo podľa mňa sa väčšmi zaujíma o smeti než o bezpečnostné opatrenia… Ale prečo si vonku, Harry?“
„Viete, pán profesor, ide o Hagrida,“ začal Harry, ktorý cítil, že teraz musí povedať pravdu. „Je dosť vykoľajený… ale nepoviete to nikomu, pán profesor? Nechcem, aby mal z toho problémy…“
Zjavne to prebudilo Slughornovu zvedavosť.
„No, to nemôžem sľúbiť,“ krútil hlavou nevrlo. „Ale viem, že Dumbledore Hagridovi absolútne verí, takže určite nemôže robiť nič také hrozné…“
„Viete, ide o obrovského pavúka, ktorého mal už roky… žil v lese… vedel rozprávať a tak…“
„Počul som, že v Zakázanom lese sú acromantuly,“ zašepkal Slughorn a pozrel na húšťavu čiernych stromov. „Tak je to teda pravda?“
„Áno,“ potvrdil Harry. „Ale tento, Aragog, Hagridov celkom prvý, včera večer zomrel. Hagrid je z toho zničený. Chce mať spoločnosť pri pochovávaní, tak som sa rozhodol, že pôjdem.“