Molodinová s Madarászom prekontrolovali polarizátor rádioaktívneho žiarenia a hneď sa dali do boja s baktériami, ktoré poletovali vo vzduchu.
Večer sa konečne prihlásila únava. Molodinová nemusela ani dva razy opakovať, že čas odpočinku sa už nedá odkladať. Vedci zaspali, len čo sa uložili na lôžka.
Osviežení spánkom pokračovali na druhý deň v usilovnej práci. Teraz postupovali oveľa rýchlejšie ako spočiatku. Vrhač vysokofrekvenčných lúčov a polarizátor preukazovali neoceniteľné služby. Za týždeň spálili na náhornej rovine všetky rastliny a väčšinu balvanov rozbili na drobný piesok. Veľké útesy skál odstránili z cesty výbušninami.
Svozilová ukončila asanáciu okolia a na niekoľkých miestach vykonala skúšky. Ich výsledok bol potešujúci: všetky baktérie boli usmrtené.
Ďalší týždeň venovali úprave priestoru pre elektráreň a vyrovnávaniu štartovacej dráhy pre lietadlo. Dokončili aj priesek v lesíku pred vchodom do jaskýň.
Nadišla dlho očakávaná chvíľa. Reaktory naložili do Lastovičky a Severson spustil jej motory. Preplavil sa Nádejou do mora a zvýšil rýchlosť. Lietadlo sa odlepilo od hladiny a zakrúžilo nad krajinou. Vedci ho sledovali so zatajeným dychom. Ešte jeden obrat — a už klesalo k letisku.
Severson ho riadil majstrovsky. Podvozky dosadli ľahko na zem hneď na kraji štartovacej plochy…
Lastovička sa zastavila tesne pri hlavnom vchode do podzemia.
Na oblohe sa ukázalo ďalšie lietadlo.
— Sláva, náš Šíp sa už zbavil zelených okov. Konečne sme zase všetci pokope!
Montáž atómovej elektrárne si vyžiadala hodne lopotenia. Vedci museli často použiť primitívne nástroje, ako sú sochory a páky, ale ani práca s pneumatickými kladivami nebola ľahká.
Až po mesiaci ťažkej práce mohla Molodinová dať povel na spustenie všetkých reaktorov v podzemnej elektrárni. Radosť nad dokončeným dielom narúšali starosti o jedlo — a obavy z chvíle, kedy Madarász oznámi, že zásoby uránu, tória a ostatných štiepnych materiálov sú vyčerpané. Podľa triezvych odhadov mohli vystačiť ešte najviac na dva mesiace. Všetci vedci sa preto museli premeniť na geológov a vydať sa na púť za uránom.
Najprv preskúmali vnútro planéty v jaskyniach a podzemných chodbách. Prechádzali najodľahlejšími kútmi podzemného bludišťa, vyzbrojení citlivými prístrojmi na zisťovanie rádioaktivity.
Geologický prieskum podzemia si už vyžiadal niekoľko dní, a stále neprinášal kladné výsledky. Po jednej z prebdetých nocí sa vedci dohodli, že sa vydajú za uránom do okolia.
Alena Svozilová ešte raz preskúmala ovzdušie, a keď nezistila nijaké nedostatky, po prvý raz za celého pobytu na Kvarte vedci odložili skafandre a vdýchli do seba svieži vzduch vo voľnej prírode…
SVETLÁ V ÚDOLÍ
Na výpravu za štiepnymi materiálmi sa vybrala iba skupina Molodinovej. Navrátilova skupina ostala v podzemnom domove, aby dokončila úpravu obytných miestností a starala sa o atómovú elektráreň.
Vedci, vyzbrojení najrôznejšími prístrojmi, skúmali najprv strmú skalnú stenu, ktorá v sebe skrývala podzemné bludište. Keď prešli asi päťsto metrov, zjavil sa pred nimi ďalší vchod do skaly.
— Výborne! — radostne zvolala Molodinová. — Zdá sa, že sama príroda nám chce ušetriť prácu. Asi jej je ľúto, že nás tak drsne privítala.
Reflektory ožiarili širokú chodbu. Po niekoľkých krokoch odbočovala ostro vľavo, a potom odrazu stúpala hore.
Výstup bol čoraz namáhavejší.
Na jednom mieste sa chodba čoskoro rozšírila na širokú jaskyňu.
— Našiel som žily wolfrámu, — zvolal Čan-su radostne.
— A ja zinok a molybdén, — dodala o chvíľku Molodinová.
Gruber obišiel jaskyňu a nazrel do jedného z otvorov v stene.
— Rozprávka, — vykríkol, až sa všetci zľakli. — Poďte sa chytro pozrieť, stavím sa s vami, že niečo takého ste ešte nevideli.
Kým vedci pribehli k otvoru, Gruber sa stratil v hlbinách skál. Opatrne ho nasledovali. Sotva však vstúpili do vedľajšej jaskyne, oslepila ich oslnivá žiara. Svetlo reflektorov odrážali zlato zafarbené zvlnené steny ako tisíce zrkadiel.
Gruber rýchle otvoril fľaštičku s kyselinou a kvapol z nej na jeden z výbežkov.
— Je to skutočne zlato. Predstavte si to bohatstvo, sme v jaskyni, ktorá je celá zo zlata.
Molodinová sa skoro spamätala z prekvapenia.
— Je to síce krásny objav, ale milší by mi bol urán alebo tórium. Zo zlata veľa energie nedostaneme.
— To nie, ale zlato má vždy svoju cenu, — namietol Gruber. — Len si spomeňte, akú úlohu zohralo v dejinách ľudstva. Azda nám poslúži aj tu. Nie je vylúčené, že sa čoskoro stretneme s mysliacimi tvormi — s Kvarťanmi — a že zlato bude pre nich rovnakým cenným platidlom, ako bolo prv pre nás. Nebude na škodu, ak budeme môcť s nimi obchodovať — a v prípade konfliktu azda aj niektorých z nich za zlato získať na svoju stranu…
— K takému podlému počínaniu by ste sa vari neznížili, Gruber, — zhrozila sa Molodinová. — Ak sa tu stretneme s mysliacimi tvormi, pristúpime k nim s priateľskými úmyslami. Ak sú inteligentní, neoplatia nám naše priateľstvo vojnou…
— Tak zle som to zase nemyslel, — ohradzoval sa Gruber. — Vari ste nepoznali, že žartujem?
— Prepáčte, nepoznala. Domnievala som sa totiž, že z otázky mieru a vojny sa žarty nerobia.
— Gruber si zahryzol do perí. Hneval sa sám na seba, že v slabej chvíli tak hlúpo dal priateľom nazrieť do svojich myšlienok.
— Pokračujme v prieskume, čas nestojí, — usiloval sa situáciu zachrániť Kraus. Pri vchode do ďalšej jaskyne sa stretol s Gruberom. Akoby náhodou rypol ho lakťom do rebier a výsmešne sa mu podíval do očí.
— Hrdina! — zašeptal a pokojne pokračoval v prehliadke podzemia.
Po niekoľkých minútach výstupu vedci objavili olovo. Mali z toho väčšiu radosť ako zo zlata.
— Kde je olovo, musí byť aj urán, — zaradoval sa Čan-su.
Naozaj. V ďalších jaskyniach zaznamenali prístroje zvýšenú rádioaktivitu.
— Vyhrali sme. V ďalšom prieskume budeme pokračovať až zajtra, — povedala Molodinová pri pohľade na hodinky.
— Keď sme už došli tak ďaleko, mali by sme sa presvedčiť, kam podzemné chodby vyúsťujú, — navrhol Kraus.
— Vystúpili sme už vyše sto metrov nad vchod do jaskýň — určite nie sme ďaleko od vrcholkov skál.
Zvedavosť zvíťazila nad únavou. Vedci pokračovali v ceste.
Kraus, ktorý stále šiel prvý, odrazu sa obrátil a zvolaclass="underline" — Vidím oblohu!
O niekoľko minút ocitli sa naši pútnici na malej plošinke medzi divokými skalami. Obidve veľké slnká už dávno zapadli za obzor. Uprostred mihotavých hviezd žiarila iba červená Proxima.
Gruber sa vyšplhal na veľký plochý balvan a rozhliadol sa dookola. Pred jeho očami sa otvoril nádherný výhľad do kotliny, uprostred ktorej sa ligotala hladina jazera.
„Tu je teda naša zásobáreň vody,“ pomyslel si a obrátil sa na druhú stranu. V širokom údolí žiarili stovky svetiel…
— Všetci poďte sem, možno ma klame zrak. Objavil som mesto, osvetlené elektrickými svetlami!
Raz-dva stáli všetci vedľa Grubera.
— Teda predsa mysliace tvory, — zašeptala Molodinová a rýchle zapla prenosnú vysielačku.
— Tu skupina Molodinovej. Počujete ma, súdruh Navrátil? Počujete nás, súdruhovia na Lúči? Objavili sme mesto mysliacich tvorov. Jednotlivosti zatiaľ nemôžeme rozoznať ani ďalekohľadom. Zabraňuje nám v tom les — a svetlá sú od nás príliš vzdialené. Majú žltkavú farbu, akú mali naše bývalé elektrické žiarovky…