Vstúpili do pralesa.
Lampy rozžali naplno a dôkladne nimi presvecovali každý kút. Svetlo reflektorov čoskoro prebudilo spiacu prírodu. Nad hlavami chodcov zabzučal akýsi vták a hneď zmizol v húštinách. O chvíľu sa vrátil a niekoľko ráz zakrúžil okolo Grubera. Preľaknutý chlap zašermoval rukami, rýchle sa zohol a hlavu schoval medzi ruky ako korytnačka.
Kraus priskočil a pažbou pušky zrazil vtáka na zem. McHardy sa zatiaľ trochu spamätal a rýchle na neho stúpil.
Bol to naozaj zvláštny tvor. Mal pevné valcovité telo s malými hrubými krídelkami, ktoré trochu pripomínali tučniaka. Telo zakončovala guľatá hlava so široko otvoreným pyskom.
— Veď toto nie je vták, ale lietajúci cicavec, — uvažoval Kraus. — A ako ten netvor môže lietať? Tieto krídelká ho sotva unesú…
— Čudné, — krútil hlavou McHardy. — Možno lieta na spôsob propulzora. Ale načo si nad tým lámať hlavu — nešli sme predsa na zoologickú vychádzku…
— Správne — ideme ďalej, — krátko povedal Kraus.
Podobných prekvapení skrýval prales v sebe viacej, ale nakoniec prešli húšťavami bez úrazu.
— Pozor, pred nami je močiar! — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý.— Musíme ho obísť…
Odbočili teda vpravo. Na kraji pralesa rástla hustá bičíkovitá tráva, do ktorej sa im ustavične zamotávali nohy. Potkýnali sa tak ešte asi kilometer, až sa dostali na holú rovinu. Končila sa skalnatým hrebeňom, ktorý sa kedysi v praveku planéty vydul do výšky následkom sopečnej činnosti.
Pomaly vystupovali po hrboľatom lávovitom povrchu. Svetlá v údolí sa im už dávno stratili z dohľadu.
— Proxima už vychádza, to chválim, — zvolal Gruber a ukázal na žiaru nad balvanom, ktorý ležal na hrebeni.
Chlapi sa zastavili, zhasli svetlá a čakali, kým sa ukáže veľká červená hviezda. Tu sa Kraus prikrčil k zemi. McHardy bolestivo stisol Gruberovi ruku — a Gruber sa začal triasť na celom tele. Všetci traja s hrôzou vyvaľovali oči na balvan.
Nad ním sa zjavila Proxima — a v jej žiare ostro vynikala silueta akejsi postavy. Podľa tvarov hlavy a tela sa dalo usúdiť, že je to nižší človek, akoby oblečený do fraku s dlhými polami. Stál nepohnuto a díval sa kamsi do diaľky. Na guľatej hlave mu alebo sedel klobúk, alebo mal veľké okrúhle uši. Bol príliš vzdialený na to, aby bolo možno rozoznať podrobnosti.
Sekundy sa míňali — minúty sa vliekli…
A postava sa ešte vždy nepohla…
— Nie je to socha? — zašeptal konečne Kraus. McHardy mu dlaňou zapchal ústa, lebo postava poobrátila hlavu.
— Hauúíí…, — ozvalo sa do nočného ticha.
Zdvihol pomaly ruky, s nimi aj frak — skrčil nohy a odrazil sa od balvana. A ako prízrak sa vzniesol do vzduchu. Frak sa premenil na krídla, ktorými niekoľko ráz zakýval…
O chvíľu sa stratil za obzorom…
— Vrátim sa… — vyjachtal McHardy.
Gruber sa vzchopil prvý a rozbehol sa dolu zo skaly. Pred samým úpätím stratil rovnováhu a s výkrikom dopadol na zem. Aj Kraus a McHardy sa dali na útek.
— Pomôžte mi, zlomil som si nohu, — zúfalo za nimi volal Gruber. Ale chlapi sa ani neobzreli. McHardy vbehol priamo do močiara. A Kraus za ním. Zem sa pod nimi otvorila ako v Danteho pekle.
Zúfalo hádzali rukami a darmo hľadali nejaký pevný predmet, ktorého by sa zachytili.
McHardy začal volať o pomoc.
Zatiaľ Gruber štvornožky priliezol k močiaru.
— Psi, mal by som vás nechať zahynúť, ako ste to chceli urobiť vy mne, — lapal dych. S námahou sa trochu nadvihol a s bolestným stenaním odlomil z kra pri močiari dlhú haluz. Doplazil sa až k močiaru a podal ju McHardymu. Ten ju kŕčovito chytil a pritiahol sa k brehu. Vytrhol haluz Gruberovi z ruky, pridržal sa kra a podal ju Krausovi. Len čo sa však obaja vyslobodili z močiara, znova sa dali do behu.
Gruber chytil kameň a hodil ho za nimi.
McHardy sa vrútil do pralesa ako bezhlavý.
Kdesi v korunách sa ozvalo duté buchnutie, a hneď potom pocítil prudkú bolesť v chrbte.
A ďalšie buchnutie.
Popri hlave mu preletel guľatý predmet.
Už tu bol aj Kraus.
— Strieľajú na nás, — kričal McHardy a priskočil k hrubému kmeňu. Strhol z pleca automat a stisol kohútik.
Pralesom sa rozľahla rachotivá paľba.
— Aj ty sa bráň, nestoj nečinne! — kričal McHardy.
— Stratil som automat…rýchle preč…
Zastavili sa až v podzemnom bludišti. Sadli si na zem a dlho lapali dych.
— Čo teraz? — opýtal sa McHardy. — To si si ty zmyslel…
— Nefňukaj, radšej poďme k rieke vyprať si šaty, vyzeráme ako strašiaci…
— A čo s Gruberom?
— Nech mu je Boh milostivý — azda sa nejako doplazí. Na zlomenú nohu sa neumiera…
Gruber sa skutočne doplazil až ku vchodu do podzemného obydlia. Na každom pleci vliekol jednu pušku.
— Najradšej by som vás zastrelil, zbabelci, — chrčal. — Ešte sa s vami porátam. Čo povieme Molodinovej?
— Že — že si videl lietajúceho Kvarťana — utekal si za ním po úbočí — a zlomil si si nohu. Čo iného?
Svitá.
Lietadlá i ľudia, pobiehajúci okolo nich, tonú ešte v zelenkavom šerosvite, ale skalná stena nad Prestretým stolom je už ožiarená slnkom. Oranžová žiara mení spleť balvanov na zlatý vodopád…
Ťažkými hmlami nad horizontom sa prediera ďalšie slnko. Obláčiky dymu nad sopkou svetielkujú ako ožiarená fontána.
V záplave svetla prebúdza sa aj úbočie na druhom brehu. Ale čo sa to s ním cez noc stalo? Včera ešte svojou žltozelenou farbou nenápadne dopĺňalo ráz krajiny — a dnes hýri najpestrejšími farbami ako práve odložená maliarova paleta.
— To by bol obraz, — vzdychol si Madarász. — Škoda, že sa práve dnes tak ponáhľame…
— Ani najdokonalejšia kamera nemôže zachytiť krásu prírody tak živo a verne, ako to dokáže umelcova ruka. Nie som síce Cézanne, ale s týmto motívom by som sa s chuťou chytil za pasy, — usmial sa.
— Dnešný deň nie je posledný. Ešte si tu na Kvarte narobíme toľko obrázkov, že nás z nich bude hlava bolieť, — zasmial sa Navrátil. — Nuž, deti, program je bohatý a chvíľa vážna. Do roboty!
— Šíp — štart! — zvolala Molodinová.
Dýzy raketového lietadla zahvízdali. Nad rozjazdovou dráhou sa dvihli klbá prachu. O chvíľku sa trup Šípu oslnivo zaligotal v žiare slnka.
— Lastovička — štart! — ozval sa opäť zvučný hlas Molodinovej, teraz už v riadiacej kabíne lietadla. Druhé lietadlo sa rozbehlo po letisku.
Vysoko nad nimi zakýval Šíp krídlami na pozdrav a zamieril hore k nebesiam.
— Pozdravujte posádku na Lúči — a do skorého videnia!
— A vám veľa zdaru! — odpovedala Svozilová. Šíp zatiaľ unikol z dohľadu. Čan-su pritisol čelo k obloku a pozorne sledoval krajinu pod Lastovičkou. Skalnaté priepasti a pralesy čoskoro ustúpili moru. Obidve slnká kreslili na jeho hladine mihotavé pestré čiary, ktoré jednostaj bežali s lietadlom.
Skoro sa na obzore zjavila ďalšia pevnina.
— Raketové lietadlo rozhodne nie je najvhodnejším prostriedkom na prieskum, — prerušil mlčanie akademik Navrátil. — Priznám sa, že si o krajine pod nami nemôžem urobiť o nič lepšiu predstavu ako z mapy, ktorú zhotovili kolegovia na Lúči.
— Pomalšie už letieť nemôžem, súdruh Navrátil, — ospravedlňoval sa Fratev, ktorý lietadlo riadil. — Ako viete, Lastovička má príliš malú nosnú plochu, prepadli by sme sa ako prezreté jablko.