Obytná budova, atómová elektráreň i oceliareň mali stáť na Prestretom stole. Náhornú rovinu totiž dobre chránila pred vetrami skalná stena a rozprestierala sa tak vysoko nad riekou, že ani pri veľkej povodni nehrozila tu záplava. Aj geologický prieskum potvrdil správnosť rozhodnutia. Pod pomerne slabou vrstvou zeminy bol pevný žulový základ, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre všetky väčšie stavby.
Architekt Baldík navrhol pre všetky stavby výzdobu. Boli to hlavne sochy, reliéfy a nástenné maľby, ktoré sa pre všetkých stali krásnou príležitosťou na vyskúšanie talentu. Hoci podľa hlavného plánu výstavby nového sídliska mala sa táto výzdoba vytvoriť až nakoniec, mnohí sa vo voľnom čase pustili do výtvarnej práce hneď. Severson sa pokúšal o bustu Aleny, Madarász si načrtával vzory ornamentov a Cahén odvážne riešil veľké figurálne kompozície.
Nezabúdalo sa ani na ostatné druhy umenia: na hudbu, na poéziu a prózu. S „nemocným“ McHardym a Krausom priviezol Fratev z Lúča aj klavír a iné nástroje, ktoré spoločne vytvárali slušný orchester…
Wroclawski nemocných hneď dôkladne prezrel v provizórnej ordinácii, umiestenej v jednej z jaskýň.
— Nič vážneho, — prehlásil konečne, keď prezrel röntgenové snímky a dokončil vírusové skúšky. — Trochu predráždené nervy. Na istý čas potrebujete pokoj a všetko bude opäť v poriadku.
Až po dvoch mesiacoch začal dážď slabnúť a hmlové mračná sa pretrhli. Na Pre stretý stôl sa opäť usmiali slncia — a hneď všetky tri odrazu, akoby chceli nahradiť, čo zameškali.
Nádej sa za obdobia dažďov premenila na veľtok. Hladina mútnej vody siahala takmer až k náhornej rovine.
— Bol už najvyšší čas, že dažde prestali, — s úľavou riekla Molodinová pri pohľade na valiaci sa prúd. — Ešte niekoľko dní — a mali by sme tu Benátky.
— Za takú krásu pekne ďakujem, — zlostil sa Fratev. — Na gondole sa nerád vozím…Pozrite, súdružka, čo vystrája naša Nádej, — ukázal na plávajúce kmene stromov.
— Čo je na tom zvláštneho? — čudovala sa Molodinová. — Pri každej záplave…počkajte, máte pravdu, — zvolala prekvapene. — Rieka zmenila smer toku, tečie teraz k moru, a nie opačne ako prv…Zvláštne…
— Nech som kráľ Kvarťanov, ak raz neprídeme na to, čo má tá tunajšia príroda za lubom, — rozhorľoval sa Fratev. — Nemali by sme si tú našu záhadnú susedku prezrieť ešte prv, ako sa vyberieme do údolia Svetiel na besedu s Kvarťanmi?
— Ťažko povedať, čo je teraz pre nás dôležitejšie, — pomaly povedala Molodinová. — Rieka i záhadní obyvatelia Kvarty môžu rovnako citeľne zasiahnuť do nášho života…Konečne — je tu ešte jedno riešenie. Preskúmajme Nádej i údolie Svetiel súčasne.
— Nadarmo sme si vás nezvolili do čela výpravy. To je už čosi! — zvolal Fratev. — Čudujem sa, ako si prv mohli ľudia myslieť, že žena sa v rozhodnosti a múdrosti nevyrovná mužom…
— Georgij, Georgij — zase nadsadzujete, — smiala sa Molodinová. — Keby som vás nepoznala, myslela by som si, že si zo mňa uťahujete…
— Hlásim sa dobrovoľne na prieskum Nádeje, — primiešal sa do rozhovoru McHardy. — Už mi je celkom dobre — hlava ma už nebolí — a výlet po neznámom kraji mi bude iba na osoh, — dodal rýchle.
— Ja som už celkom zdravý. Tiež by som rád šiel, — pridal sa Kraus. Môžeme použiť našu Lastovičku. Na plavákoch sedí dobre — a pri nebezpečenstve sa s ňou rýchle dostaneme do vzduchu. Pilotom by som mohol byť ja — McHardy môže byť druhým pilotom — a pozorovateľom — Gruber. Beztak sa mu asi nežiada ísť do údolia Svetiel. Myslím, že mu celkom stačí prvé stretnutie sa s Kvarťanmi…
— Vari tým nechcete povedať, Kraus, že som zbabelec? Kvarťanov sa nebojím… — očervenel Gruber. — Veď Nádej možno v sebe skrýva viac úskočnosti ako všetci Kvarťania dokopy. Iba preto sa i ja hlásim…
— Ako to, že tunajšie rastliny tak rýchle rastú? — zamyslene riekla Alena a utrela si spotené čelo vreckovkou. — Myslím, že celé tajomstvo je ukryté vo zvláštnom chlorofyle, ktorý sa nám zatiaľ nepodarilo chemicky preskúmať…
— Tristo atómov tomu naháňam, ten chlorofyl mi ide na nervy! — rozčuľoval sa Fratev. — Ak sa ho nejako nezbavíme, zarastieme raz ako v tej rozprávke o Šípkovej Ruženke. Či je to rozumné — po každom daždi sa vysekávať z pralesa? Pozrite, aké pľuzgiere mám na dlaniach…
— Teraz na rýchly rast nadávame, ale ktovie, či nám táto podivuhodná vlastnosť neskoršie neprinesie úžitok? — upokojoval ho Navrátil. — Keď raz tieto rastliny privezieme na Zem, môžu sa stať základom nového druhu poľnohospodárstva.
— Stačilo by rozlúštiť tajomstvo tunajšieho chlorofylu, — vrátila sa Svozilová k svojej poznámke.
Vedci boli presekávaním chodby v lesíku pred vchodom do podzemia a odstraňovaním novo vyrastených rastlín na rozjazdovej dráhe takí unavení, že zaspali, len čo si ľahli. A spali tak tvrdo, že ich stráž vôbec nemohla zobudiť.
— Ani ste ma ešte nemuseli budiť, — mrmlal rozospatý Fratev. — Práve sa mi snívalo, že som bol na Zemi a prechádzal sa po uliciach Sofie…
— Dorozprávate nám to až po ceste, — povedal mu Navrátil. — Musíme sa dobre pousilovať, aby sme sa za svitania dostali do horného východu z podzemia. Nebojíte sa toho odvážneho transportu cez kopec?
— Ja — a báť sa? Kto si dovolí tieto dva pojmy zlúčiť do jedného, toho vopred ľutujem, — zasmial sa Fratev. — Balón i rakety sú v poriadku — čo sa mi teda môže stať? Ako je vonku?
— Zatiaľ ticho — bezvetrie. Ale musíme sa poponáhľať. Obávam sa, že po svitaní sa dvihne vietor…
Všetci sa zhromaždili na rozjazdovej ploche, kam vyniesli batožinu. Sadli si do kruhu a Molodinová ešte raz zopakovala plán oboch výprav.
— Nezabúdajte na rádiové spojenie, — obrátila sa na Krausa. — Aj my podáme najmenej raz za hodinu zprávu o priebehu cesty.
— Spoľahnite sa na nás. Keď bude treba, zaraz prídeme na pomoc. Šíp bude ustavične pripravený na štart. Nuž teda veľa zdaru — a mnoho srdečných pozdravov, — vstal Navrátil a pevne stisol Molodinovej pravicu. Potom sa rozlúčil i s ostatnými členmi obidvoch prieskumných výprav.
Lastovička, ktorá sa v žiare reflektorov pokojne hojdala na hladine rieky, oživla. Vyšľahli červené plamene a lietadlo sa pohlo. O chvíľu svietila už z hlbokej tmavej noci iba ožiarená sklená kabína…
Aj skupina Molodinovej utonula v tme. Na letisku zostali iba Navrátil, Cahén, Scheiner a Fratev. Cahén otočil kohútik na veľkej bombe so stlačeným plynom.
Jemná látka, ktorá zakrývala zloženú batožinu, začala sa rýchle dvíhať a nadúvať. O niekoľko sekúnd sa premenila na obrovskú guľu. Lenivo sa zakolísala a pomaličky stúpala k oblohe. Keď sa všetky laná napli, guľa sa na chvíľku zastavila.
Fratev si nasadil na hlavu kaučukovú helmu s ďalekohľadom, ktorý bol pripevnený na kĺbových držiakoch tak, aby ho letec jediným pohybom ruky mohol priložiť k očiam.