— Rád by som si vyskúšal noctovízor. Zhasnite na chvíľu svetlo, — požiadal Navrátila.
— Správne — dvakrát meraj a raz strihaj, — prikývol Navrátil a stisol gombík vypínača. Letisko stemnelo. Len na oblohe blikali nemé hviezdičky. Navrátil mimovoľne dvihol hlavu a zahľadel sa na súhvezdie Andromedy. Keď nakoniec našiel malú hviezdičku — Slnko — zachvel sa a rýchle pozrel do zeme…
— Vidím lepšie ako mačka alebo sova, — pochvaľoval si výhľad Fratev. — Pozrite, tamto vpravo je kopček — a po ňom lezie mravec so zlomenou nohou. No, čo sa dá robiť — pridajte plynu a ideme! — Fratev vyskočil na balíky, navliekol si popruhy a zapol zámku. Jednou rukou sa pridržal nosných popruhov a druhú položil na prístroj, pripevnený na prsiach.
Pomaly otočil jeden gombík. Niekoľko metrov nad jeho hlavou vyšľahol dlhý jazyk tenkého plameňa a nočným tichom sa rozľahlo praskavé buchnutie, znásobené ozvenou. Balón sa šklbol nabok.
— Všetko je teda v poriadku. Majte sa dobre.
Laná sa znova napli a balón vyplával k hviezdnatému nebu.
Na letisku mu kývali na rozlúčku tak dlho, kým sa podivný transport nestratil za hrebeňom skalnej steny.
Fratev striedavo sledoval výbuchy pohonných rakiet a batožinu, zavesenú pod ním.
Romantickú krajinu videl pod sebou ako na dlani. Vo vodnom zrkadle skalného jazierka sa mihal odraz hviezd. Nad ním sa vypínala majestátne pofajčievajúca sopka. Občas vyšľahla z jej kužeľovitého krátera červená žiara, akoby bolo treba fajku znova pripáliť.
Hustý prales, ktorý sa tiahol od skalnatého úbočia až do údolia, nejavil jedinú stopu života.
Za rozorvaným vrcholcom hory sa pred Fratevovým zrakom zjavilo ožiarené údolie Svetiel. Žlté svetielka tvorili dlhý kľukatý pás, ktorý sa strácal za holými kopcami. Údolím pretekala riečka.
Na rovinke medzi skalami sa ukázalo červené svetlo. Opísalo malý kruh, zhaslo — a opäť sa rozsvietilo. Dohovorené znamenie…
Fratev zakýval na skupinu ľudí, ktorí už boli pripravení, aby pomohli pri pristávaní.
Zvítanie sa bolo také radostné, že skorej pripomínalo stretnutie sa priateľov po mnohých rokoch ako ľudí, ktorí sa videli pred necelou hodinou.
Len čo balón upevnili na skalnatý útes, nastal veľký zhon. Každý sa ujal svojej batožiny a najprv vybalil zložený balón. Jeden po druhom sa odlepovali od zeme, až sa nad hlavami pútnikov vznášalo šesť veľkých kolembajúcich sa gúľ.
— Kým sa dá, postupujme radšej po zemi, bude to istejšie, — navrhovala Molodinová. — Bojím sa, že po východe Proximy sa strhne vietor.
— A tak spôsobíme v kvarťanskom meste menej rozruchu, — dodal Wroclawski.
Vedci sa dali na pochod s poletujúcimi balónmi nad hlavou. Opatrne zostupovali po kamenitom úbočí k pralesu.
— Nedá sa nič robiť, musíme ísť vzduchom, — vyhlásil Fratev, keď sa zastavili pri húštinách. Len čo to dopovedal, ozvalo sa duté buchnutie. A hneď ďalšie.
Fratev od prekvapenia pustil lano, ktorým pridržiaval balón, a zvalil sa na zem. Po ňom urobili to isté aj ostatní.
— Skoro sa to začína, — zasipel Severson a palcom odistil záver automatickej pušky.
Opäť zavládlo mŕtve ticho.
Tak ležali niekoľko minút.
— Výstrely padli v pralese — pôjdem sa ta podívať, — energicky vyhlásila Molodinová. — Takto by sme sa ďaleko nedostali…
— Idem s vami, — zašeptal Fratev a už vstával zo zeme.
— Pribehnite, keď začujete streľbu… — povedala Molodinová ostatným.
Opatrne vstupovali do húštin. Na chvíľu zastali a načúvali. Nič sa nepohlo. Prikradli sa k hrubému šupinatému kmeňu košatého stromu a znova počúvali.
— Prásk! — ozval sa nový výstrel — priamo nad ich hlavami. Hneď nato nejaký predmet prudko dopadol do trávy neďaleko Molodinovej.
Fratev zacielil do koruny stromu.
— Nestrieľajte! — zadržala ho Molodinová. — Podívame sa, čím Kvarťania strieľajú…— Ani nečakajúc na odpoveď, smelo urobila niekoľko krokov a zohla sa. O chvíľku zdvihla z trávy čudný predmet, pripomínajúci kokosový orech. Jeden koniec bol roztrhnutý.
— Výbušnina by predsa roztrhla celý granát, — zašeptala, keď sa priblížila k Fratevovi. Pozorne sa zahľadela do spleti vetiev.
Zrazu sa dala do smiechu.
— Nech som stegosaurus, ak ste sa nezbláznili, — rozčuľoval sa preľaknutý Fratev. — Chcete, aby vás zastrelili?
— Kto, veď tu nikoho niet, — povedala Molodinová nahlas a odstúpila od kmeňa. — Viete, kto do nás strieľa? Tento strom…
— Tento strom? — čudoval sa Fratev. — Vy ste sa naozaj zbláznili, ako môže… — Nedokončil. V korune stromu sa ozval ďalší výstrel.
Z Fratevovej pušky vyšľahol plameň. A hneď nato sa mu na hlavu zosypal dážď čudných melónov.
— Nebojte sa, už sme tu, — zvolal zadychčaný Severson, ktorý sa prvý vrútil do pralesa.
— Len pokoj, nič sa nestalo. To len Fratev na chvíľku stratil hlavu v boji s týmto nepriateľom, — vydvihla Molodinová do výšky oválny predmet. — To je totiž plod tohto stromu. Po dozretí sa zrejme zmení na akúsi primitívnu raketu, aby sa čo najďalej dostal od materského stromu. Vnútri sa asi hromadia plyny, ktoré pretrhnú najslabšie miesto na konci vajcovitého plodu…
Všetci sa s úľavou zasmiali.
Nad ich hlavami sa znova ozvali výbuchy.
— Stavím sa, že zvuk urýchľuje výbuchy tých melónov, — zvolal Fratev a rýchle odskočil od stromu. — Poďme radšej preč — nerád by som bol terčom nemiestnych žartov tohto bojovníka, — obzrel sa nevraživo na strom a zamieril ku kraju pralesa.
Nebo medzitým zružovelo a neďaleko sopky nazrelo do krajiny oranžové slnko. V jeho nezvyčajnom zlatom svite sa vzniesli balóny do výšky. Zakolísali sa v miernom vetríku a po niekoľkých výbuchoch rakiet zamierili k údoliu.
Celý obzor dookola vrúbili kužeľovité vrcholky hôr a hlbokými trhlinami rozryté skalné hrebene. V údolí sa nad húštinami vznášal ľahký opar.
Za neširokým pásom pralesa sa opäť ukázala holá zjazvená úboč, husto posiata balvanmi.
— Proxima už prichádza, — zvolal Fratev a ukázal na tmavé oblaky nad horizontom, ostro ožiarené červeným svetlom. — Ty si nám tu, dievčinka, chýbala. Aké prekvapenie nám zase prinášaš?
— Mračná sa k nám podozrivo rýchle približujú. Na šťastie prales už máme za sebou — radšej sa rýchle vráťme na zem, — navrhla Molodinová a hneď čiahla na gombíky prístroja, ktorými sa balón riadil.
— Pozrite — tam — vpravo — pod tým skalným útesom, — vykríkol Watson, len čo sa postavil na nohy. — Aké sú to čudné stopy.
Všetci sa ponáhľali k miestu, ktoré Watson ukázal.
— Počkajte, počkajte, — zvolala Molodinová. — Najprv musíme zaistiť balóny. Každú chvíľu sa môže prihnať víchor…Spútajme ich všetky dokopy a pevno zakotvime v balvanoch…
— Priviažme ich k týmto hrubým kmeňom, — kývol Wroclawski rukou smerom k pralesu.
A už sa balóny hojdali okolo širokých listov mohutných stromov. Naozaj bol najvyšší čas. Prales najprv zašumel — a hneď nato prudko zadul studený vietor. Hvízdal a skučal a zúrivo triasol šupinatými vetvami stromov. Balóny sa zmietali sem a tam, ale laná nepovolili.
Chlapi zostali na stráži pri batožine a Molodinová so Svozilovou si šli prezrieť záhadné stopy.
— Kvarťania nosia podobnú obuv ako my, — oznamovala o chvíľu Alena. — Človek by si veru pokojne mohol myslieť, že nám niekoľko párov vzali…