Široké listy zašušťali a pred vedcami sa zjavila žiariaca guľa, zavesená na tenkej liane. Keď sa priblížila k člnom, Alena vykríkla:
— Úžasné! Veď je to svietiaci kokosový orech.
— Je celkom studený, — dodal Watson, ktorý čudný plod opatrne ohmatal. Prešiel si palcom po prstoch.
— Neprilepili ste sa tam niekde? — obrátil sa k miestu, kde bol Fratev.
— Tisíc komét a meteorov, naozaj to lepí ako mucholapka, — rozčuľoval sa chlap v korune stromov.
Alena sa rozosmiala.
— Skutočne, je to mucholapka — ste dobrý botanik. Len sa podívajte pozornejšie, koľko čudného hmyzu sa dalo zvábiť svetlom a uviazlo v pasci.
— Podívame sa hlbšie do pralesa, alebo sa vrátime? — opýtala sa Molodinová.
— Vráťme sa, Kvarťanov tu beztak nenájdeme, — navrhoval Watson.
— Toľké trmácanie — pre svietiaci prales, — rozhorčoval sa Fratev. — A my sme si mysleli, že tu nájdeme prepychové mesto. Ale za návrat ešte nie som. Keď sme už tu, podívajme sa o kus ďalej.
Chvíľu sa dohadovali, ale nakoniec rozsvietili reflektory a pokračovali v plavbe.
Odrazu im čosi zašumelo nad hlavami. Severson duchaprítomne obrátil reflektor nahor. Všetci zatajili dych. V jeho žiare poletovali čudné tvory. Ich tváre pripomínali šimpanzy. Ich ramená a dlane boli spojené veľkými blanitými krídlami.
— Kvarťania… — vydýchla Alena a stisla Seversonovi ruku.
— Huíí-huíí…— rozľahlo sa pralesom.
— Kííí-kííí…— ozvalo sa odkiaľsi zdiaľky.
Okrídlené tvory ešte niekoľko ráz zakrúžili nad riekou a zmizli v húštinách.
— Letia nad potokom, ktorý sa tu vlieva do rieky, — hlásil Fratev, ktorý sa plavil opäť prvý. — Pustime sa za nimi. — Ani nečakal na odpoveď a rýchle vesloval k ústiu potoka. A ostatní za ním.
Ďaleko sa nedostali. Čoskoro narazili na vodopád, ktorý im znemožnil ďalšiu cestu po vode.
— Poobzerám sa po okolí, — opäť sa ochotne ponúkol Fratev. — Som predsa skúsený horolezec. — Vyzbrojil sa lanom a pomaly vystupoval po divoko členenej skalnej stene. O chvíľu sa stratil z dohľadu.
Míňali sa minúty, prešla hodina.
— Azda sa mu nič nestalo… — strachovala sa Molodinová. — Severson a Wroclawski, choďte sa za ním podívať…
Chlapi sa opatrne šplhali hore. Asi po sto metroch výstupu objavili malú rovinku, ktorá sa vinula ako horský chodník pozdĺž skalnej steny.
Po niekoľkých krokoch objavili v skale otvory. Severson vytiahol z vrecka pištoľ, rozsvietil elektrickú lampu a vošiel dnu.
— Huíí…, — zapišťalo niečo vo vzduchu a popri poľakanom chlapovi sa mihla okrídlená postava Kvarťana.
Len čo sa Severson spamätal, poobzeral sa po jaskyni. Uprostred bolo vyhasnuté ohnište a okolo neho sa povaľovali čudné lesklé predmety. Jeden z nich vzal do ruky. Bol to priehľadný kameň, podobný jantáru.
V jednom kúte ležal podlhovastý predmet jasne žltej farby. Keď si Severson naň posvietil, od prekvapenia vykríkol.
— Wroclawski, Wroclawski — našiel som jeden list z vrtule našej helikoptéry. Keď Wroclawski neprichádzal, vybehol z jaskyne. Ani vonku nebol. Utekal pozdĺž steny, kým neobjavil vchod do ďalšej jaskyne. Vnútri ktosi hovoril. Rýchle vbehol do chodby.
— Ale pozeráte, čo sme tu našli, — privítal ho v jaskyni Fratev a radostne zodvihol nad hlavu ďalší list vrtule. — Ešte jeden — a helikoptéra opäť poletí…
TRI DÚHY
Hladina Nádeje o niečo poklesla, ale jej prúd sa ešte stále valil smerom k moru. Navrátil, Cahén a Scheiner stáli na brehu a netrpezlivo pozerali na miesta, kde sa rieka strácala za skalným útesom.
— Už idú, — zvolal Scheiner a priložil si k očiam ďalekohľad.
V zákrute sa zjavil gumový čln, riadený Fratevom — a hneď za ním priplávali ďalšie. Výprava sa držala pri brehu, pretože člny boli doplna naložené a uprostred Nádeje sa hnal nebezpečný prúd s hlbokými vírmi.
— Prvú výpravu máme už doma. Ako ste prenocovali? — privítal Navrátil unavených cestovateľov.
— A aká bola plavba? Nevykúpali ste sa? — pýtal sa nedočkavo Cahén.
— Čo hovorili Kvarťania, keď ste sa utáborili v ich obydlí? — smial sa Scheiner.
Výprava medzitým pristála. Vedci vytiahli člny na breh.
Fratev roztiahol ruky, vypol hrudník a pretiahol sa.
— Všade dobre, doma najlepšie, — usmial sa. — Do smiechu nám niekedy nebolo, ale — ako vy vravievate, Navrátil, veselo musí byť, i keby Turci stáli pred bránami mesta…
— Všetko nám porozprávate, najprv si však choďte odpočinúť, pripravili sme pre vás skromné občerstvenie. Ale viete — ako naša Alena variť nedokážeme, — ospravedlňoval sa Navrátil… — Len choďte, batožinu odnesieme sami, však, chlapci? — obrátil sa k Scheinerovi a Cahénovi.
— To zase nie, — protestoval Fratev. — Dievčatám pomôžte, ale ja si svoju batožinu odnesiem sám…
— Nechajte ho, chce vás prekvapiť, — zašeptala Alena Navrátilovi a rozosmiala sa.
Spoločenská sála bola dokonale zmenená. Strážcovia domova totiž miesto jednoduchých nachytro zhotovených stolíc rozostavali okolo nízkych stolíkov pohodlné kreslá a na steny zavesili niekoľko skriniek.
— To je nádhera, — radoval sa Fratev. — Keď nám to hneď neprišlo na um. Ale — tisíc kráterov — na čo si sadneme, keď poletíme so Šípom na výlet?
— Nuž — veru na podlahu, — žartoval Scheiner. Molodinová rozložila na stole niekoľko fotografií.
— Tak toto sú tí naši Kvarťania… — povedala pomaly. — Viem, že sa už nemôžete dočkať, kedy ich spoznáte…
Fotografie kolovali z ruky do ruky.
— Pripomínajú nám skorej naše opice ako ľudí, — zamyslene povedal Navrátil.
— Ako vidím, sú bosí, — poznamenal Cahén. — Kde sa teda vzali tie stopy človeka v modernej obuvi…
— Áno, celkom tak, — prikývla Molodinová a z kapsy vytiahla ďalšiu fotografiu. — Tu sú, posúďte sami. Ani nám to nešlo do hlavy. V jaskyniach sme sa predsa jasne presvedčili, že lietajúci Kvarťania sú celkom primitívne tvory, asi na rozhraní našich ľudoopov a opoľudí. Používajú už síce oheň, ale získavajú ho iba z horiacich stromov, ktoré zapálil blesk. Aspoň sa tak domnievame, pretože ani kresadla, ani nič podobného sme v jaskyniach nenašli. Jediná vec, ktorou sa Kvarťania líšia od zvierat, sú úplne primitívne nástroje. Sú to len nepatrne opracované nerasty a časti vetiev. Konečne — priviezli sme ich so sebou, môžete si ich prezrieť. Ináč sa Kvarťania zaoberajú vášnivým zberateľstvom. Zrejme ich vábi všetko ligotavé a nezvyčajné, pretože ich obydlia sú preplnené kusmi jantáru, kremeňa, zlata a pestrých úlomkov čadiča…
— Po nejakej vyššej kultúre ste teda nenašli ani stopy? — opýtal sa sklamane Navrátil.
Molodinová už chcela odpovedať, ale Fratev ju zadržaclass="underline"
— Moment — sľúbili ste mi, že prekvapenie číslo jedna oznámim ja. Hneď som tu… — Odbehol — a o chvíľu sa vrátil s akýmsi balíčkom pod pazuchou. Položil ho na stôl a pomaly odmotával plátno, v ktorom bol zabalený.
— Najcennejšie kusy z kvarťanskej zbierky, — prehlásil slávnostne, keď sa pred prekvapenými vedcami zjavili dva čudné predmety: jemne opracovaný kus priehľadnej hmoty a veľká črepina, odtrhnutá z kovovej dosky.
Navrátil vzal do ruky najprv priehľadný predmet a pozorne ho prezeral zo všetkých strán.